Ľudská myseľ je neuveriteľne tvárna. Dokáže sa prispôsobiť takmer každej životnej situácii, ďaleko za hranicu psychologickej logiky, poznania, či morálky. Dôkazom toho je dianie okolo nás, situácia, ktorá nás obklopuje, spoločenské deje, ktoré sa nám odohrávajú priamo pred našimi očami. Napriek zjavným faktom o skaze a deštrukcii spoločenských systémov, ničenia ľudskej podstaty a zmysluplnosti existencie ľudstva ako takého, väčšina ľudí ich ignoruje, prehliada, bagatelizuje, ba priam ich podporuje a napomáha im. Skúsme sa teda pozrieť bližšie, prečo je to tak.

Človek je tvor spoločenský. Bez zaradenia do sociálnych štruktúr nie je ničím. To, čím je, sú jeho spoločenské roly, ktoré zastáva, akými sú napr. otec, syn, brat, kamarát, zamestnanec, aktivista, dobrovoľník (ako aj matka, dcéra, atď.), to z neho robí človeka. Už svojím narodením zastáva rolu dieťaťa v prvotnej spoločenskej bunke, v rodine. Postupne sa škála spoločenských rol rozrastá na školáka, rovesníka, neskôr študenta, člena partie, až do dospelosti, kedy si už ľudský jedinec vyberá sám, do akých spoločenských štruktúr sa zaradí. Táto sociálna potreba má v podstate vrodené základy a jej naplnenie je také silné, že dokáže prebiť akékoľvek hranice možného, prijateľného, pochopiteľného, či akokoľvek uchopiteľného. Tak sa stáva, že napriek poznatkom, skúsenostiam a zdravému rozumu človek toto všetko dokáže poprieť a ísť s davom. Túžba niekam patriť, byť niečoho súčasťou, je silnejšia ako logický argument. Na túto tému v rámci sociálnej psychológie bolo od 50-tych rokov minulého storočia uskutočnených mnoho pokusov, ktoré to dokazujú. V jednom z prvých bola zasvätená skupina študentov, aby pred pokusnou osobou tvrdili, že dlhšia úsečka je kratšia a naopak, že kratšia úsečka je dlhšia. Potom zavolali nič netušiaceho spolužiaka a ten mal najprv povedať, čo vidí. Samozrejme, že správne opísal dĺžku úsečiek. Keď mu spolužiaci tvrdili opak, spočiatku bol pobúrený, odmietavý a nesúhlasný, no postupne začal podliehať tvrdeniam (čo ako nesprávnym) zo strany zasvätenej skupiny, až ich tvrdenia postupne prijal a nakoniec im úplne podľahol, stal sa ich plnohodnotným členom. Bolo preňho hodnotnejšie byť jedným z nich, ako sa im priečiť – napriek zjavnej hlúposti. Skupina zvíťazila, ovládla ho. Tento typ pokusu sa dá opakovať donekonečna s rôznymi predmetmi či javmi, ako napr. som videla dokument s bielymi a čiernymi guľami, kde okrem nezasväteného jedinca všetci tvrdili, že čierna guľa je biela a naopak.

ýsledok bol ako vždy rovnaký, pokusná osoba podľahla skupine. To je jednoduchý princíp dokazujúci ako ľahko je možné podmaniť si jedinca a získať ho pre akúkoľvek zjavnú hlúposť či dokonca nebezpečnú, ba až deštruktívnu či sebadeštruktívnu činnosť.

Ako príklad uvediem skúsenosť z mojej dlhoročnej praxe penitenciárnej (väzenskej) psychologičky, v rámci ktorej som diagnostikovala stovky mladistvých a blízko veku mladistvých odsúdených, závislých od drog. V ich podľahnutí droge nebola prioritne túžba po droge (tá sa dostavila druhotne, až po vypuknutí návyku), prvotne to bola túžba niekam patriť, byť niekde zaradený. V tomto prípade to bola kriminálna partia, partia narkomanov, kde ho brali, akceptovali a prijímali takého, aký je. Napriek faktu, že mu v nej zničili život, spravili ho závislým od drog, delikventom a dostali ho až do výkonu trestu odňatia slobody, ešte stále ich obhajoval a hovoril o nich v tom najlepšom zmysle slova. Takú silu má vnútorné povedomie a pocit istoty byť v nejakej sociálnej skupine, byť zaradený do nejakej spoločenskej štruktúry, niekam patriť, byť niečoho súčasťou. Je to také silné, že to prehluší akýkoľvek argument, prekročí hranicu logiky, morálky a dokonca potlačí aj pud sebazáchovy.

A toto sa teraz deje okolo nás, v našej bezprostrednej blízkosti. Napriek jednoznačným a rukolapným dôkazom ľudia nechcú vidieť skutočnú tvár reality a utiekajú sa k hotovým produktom manipulácií, klamstiev a zavádzania šikovne obalených do zastrašovania a ľúbivých fráz. Poslúchať autority a robiť, čo nám prikážu v mene nášho dobra. Keď to robí väčšina (žiaľ, zatiaľ ešte stále drvivá väčšina), asi to tak má byť a je zbytočné sa tomu priečiť, ba naopak, lepšie je tomu veriť. Veriť v správnosť krokov našich lídrov, našich politikov.

Tieto mechanizmy sociálneho fungovania človeka neprišli s poznatkami sociálnej psychológie, tie fungujú od nepamäti, od zrodenia ľudstva a formovania vzťahov medzi ľuďmi. Dejiny sú plné príkladov neustáleho opakovania sa tých istých sociálnych dejov v tej ktorej historickej dobe, akú dejiny dokázali zachytiť a opísať. Napriek historickým skúsenostiam, množstvu poznatkov, nazbieraným informáciám, ľudia dookola konajú rovnako, dookola robia rovnaké chyby a nevedia (dá sa povedať, že aj nechcú) sa poučiť z minulosti (a z hrubých vedeckých a historických kníh, ktoré o tom píšu).

Je to tým, že prapodstata a zmysluplnosť ľudského bytia je práve v stádovitosti (keď si požičiame termín zo zvieracej ríše, veď nakoniec aj my sme v prvom rade biologickými tvormi, na čo radi zabúdame a nechceme si to priznať), inak povedané v kmeňovom usporiadaní, ktoré sa vývojom vyprofilovalo do mikroštruktúr (rodina, priatelia, kde dominujú osobné vzťahy), mezoštruktúry (školy, firmy, rôzne sociálne spoločenstvá, kde dominujú spoločné ciele, profesijná zameranosť, špecifickosť aktivít) a makroštruktúry (národy, veľké sociálne spoločenstvá, kde dominuje povedomie spolupatričnosti a národnej hrdosti). Keby zotrval priestor pre prirodzený vývoj tak, ako sa dejinné udalosti odohrávajú (alebo by sa mali odohrávať) v prospech celého ľudstva a tým samozrejme v prospech každého ľudského jedinca, prirodzeným výberom by sa regulovalo ľudstvo čo do kvality a kvantity, no žiaľ práve chod dejín vďaka chybám, ku ktorým v ňom došlo, sa reťazili ďalšie a ďalšie, čo vyústilo v dnešnú realitu, ktorej čelíme.

Podľa môjho názoru (s ktorým nemusí každý súhlasiť), jednou z kardinálnych dejinných chýb bolo vo finančnom systéme zavedenie úroku. Okrem spustenia celého radu finančných systémových pokrivení (napr. vznik zločinného bankovníckeho systému), po stáročia umožnilo kumulovanie nepredstaviteľného bohatstva v rukách niekoľkých rodinných klanov, členovia ktorých sa síce od nás, bežných ľudí ničím nelíšia, no len preto, že sú tak bohatí, že nevedia čo s peniazmi, uzurpovali si právo vlastniť všetko, čiže celú planétu aj s jej obyvateľstvom a pasovali sa na tých, ktorí budú rozhodovať o ostatných ľuďoch, ako o svojom ďalšom majetku, na ktorý, podľa nich majú právo. Zmyslom bytia každého človeka je totiž naplniť svoj potenciál, nájsť konkrétnu oblasť, zmysluplnú činnosť, ktorou prospejeme tomuto svetu. Oni ho našli v tom, že si prisvojili právo uskutočniť svoju predstavu o podobe sveta, akú by podľa nich mal mať. A tou je regulácia života (čiže počtov a dokonca aj živočíchov obývajúcich našu Zem), samozrejme všetko v prospech ich bytia a ich blahobytu. Nadobudli dojem, že bohatstvo ich oprávňuje mať aj moc a podľa toho aj konajú.

Umožňuje im to práve tá naša stádovitosť a schopnosť prispôsobenia sa akýmkoľvek podmienkam, ktoré nám predostrie aktuálna realita a tá je ovplyvňovaná práve uskutočňovaním zvrátenej agendy hŕstky ľudí (ťažko ich aj ľuďmi nazvať), ktorí sa už ani za nič neskrývajú a otvorene hovoria o svojich úmysloch. Idú dokonca tak ďaleko, že každý by mal pochopiť, že je to pre dobro celej planéty a každého z nás. A tak objavili (resp. si zaplatili na to odborníkov) na manipuláciu a ovplyvňovanie más ľudí na všetkých troch úrovniach, ktorí naleteli na kolosálny podvod, aký sa teraz odohráva v priamom prenose na celom svete. Sami boli prekvapení, ako málo na uskutočňovanie (nie uskutočnenie, ešte nie je koniec ich snahám, ale ani našim) ich plánov stačí. Využiť prirodzenú danosť každého z nás, správať sa stádovito, veď keď sa tak správa väčšina, prijíma väčšinový názor, to musí byť dobré aj pre mňa. Došlo to dokonca tak ďaleko, že sa stáva bežným zamieňanie bielej za čiernu (tak, ako sme to opísali v úvode nášho článku). Dnes sa zamieňajú významy slov už systémovo a prax je už v tom tak dobrá, že sa už takmer nikto nad tým ani nepozastavuje.

Čo ešte pribrali do svojho repertoáru uskutočňovania svojich podlých plánov je čas, pretože každá zmena predstavuje proces, nejde všetko z chvíle na chvíľu. Naučili sa preto byť trpezlivými. Vedia, že náhlym, násilným nástupom zmien by si popudili „lúzu“, ktorá je síce v ich očiach hlúpa, no nie až tak, aby im skočila ihneď na lep a tak postupne (prakticky od 17-teho storočia) pracujú na svojom pláne, ktorého interval uskutočňovania sa v posledných rokoch brutálne zrýchľuje, skracuje sa od pôvodných stáročí cez desaťročia až po dnešok, kedy vidíme deštrukciu odohrávajúcu sa v plnom prúde, prakticky z roka na rok. Sami sú zrejme prekvapení, ako hladko to zatiaľ ide (dôležité je slovíčko zatiaľ, bude o ňom ešte reč). Celý svet im naletel, všetci (alebo takmer všetci) idú v intenciách ich zámerov a tak napĺňajú ich predstavy.
Čo je pritom zarážajúce, ba priam až dych vyrážajúce, ako ľahko sa dal svet zmanipulovať. Spočiatku možno, pre všetkých to bolo niečo nové, neznáme, nepoznané, no postupom času sa začali objavovať aj pravdivé a relevantné, realitu opisujúce informácie, ktoré boli a aj sú voľne dostupné na internete. To v minulosti k dispozícii nebolo a napriek tomu, ako je možné, že mašinéria ďalej pokračuje a má taký úspech?

Je to pomalé, postupné varenie žaby. Počiatočný šok z neznámeho (výskyt vírusu Covid 19) zabral, tak pokračujeme ďalej. Najprv očkovanie, potom manipulácia s číslami, ďalšie strašenie a znova tlak na očkovanie, zavedenie masívnej kampane o nebezpečnosti a mutáciách vírusu a znova očkovanie. Spočiatku to fungovalo, no postupné precitanie a spochybňovanie celej covidovej mašinérie ešte viac roztočilo kolesá nátlaku a manipulácií, ešte viac sa nalievalo peňazí do politikov, vlád jednotlivých krajín, mimovládnych organizácií, mienkotvorných médií, ktoré sa s nesmiernou vervou pustili (a stále v tom pokračujú) do verejnosti v masírovaní myslí a vyvolávaní strachu.

Apropó strach. Je to emócia, ktorá bola daná do vienka vrodených daností, ktorými každý z nás prichádza na svet. Ide o obranný mechanizmus organizmu, ktorý má signalizovať nebezpečenstvo a vyvolať v ňom primeranú reakciu. Je to ten istý strach, ktorým disponoval človek v praveku a ktorý v nezmenenej podobe funguje dodnes. Medzitým sa však tak radikálne zmenili podmienky existencie človeka, že na dnešné pomery je strach predimenzovaný a ľudského jedinca skôr ochromuje, ako je mu prospešný. Dobre funguje v stave bezprostredného ohrozenia, no v sociálnych vzťahoch a situáciách skôr škodí, ako prospieva. I strach je komodita, s ktorou globalisti počítajú a hojne ju využívajú.

Vo svojom okolí som si všimla aj ďalšie skutočnosti, ktoré navonok nedávajú zmysel a tými sú ľahkovernosť, ľahkovážnosť a naivná dôverčivosť v systém, či autority (i keď už dnes je aj toto slovo sprofanované, resp. sa ním označujú jednotlivci, ktorí ani zďaleka nenapĺňajú význam tohto slova), či „celebrity“, či „vedci“, ktoré pretláčajú oficiálnu agendu a ľudia doslova hazardujú so svojím zdravím, ba priam do svojím životom. Keby šlo o životného ohrozenie či hrozbu závažnej osobnej straty, ako sa to spočiatku snažili predostrieť, tak by to dávalo zmysel, no vo svetle nových informácií to odhaľuje (či skôr dnes už potvrdzuje) slabiny ľudstva. Myslím, že to globalisti ani len netušili, čo im spadlo, tak povediac z neba, tak prečo to nevyužiť. Zistili, že stačí len osobný prospech, konformita, byť súčasťou väčšiny, byť „in“, byť zaradený do akceptačných skupín, mať akýkoľvek situačný zisk, či vyhnutie sa možným problémom, bez zamyslenia sa nad dôsledkami, bez anticipácie do budúcna. Mnohí sa tak dali zaočkovať, aby neprišli o zamestnanie, aby mohli cestovať, ba dokonca som počula, že daný jedinec sa pohybuje v „takých kruhoch“, kde sa to očakáva (sic!).

To je aj dôvod, prečo si ľudia nevyhľadávajú informácie, ktoré by im otvárali oči, ktoré by ich posunuli v poznaní ďalej. Rozhodli sa zotrvať v tej svojej bubline klamstiev a zavádzania, ktoré oni samozrejme pokladajú za pravdu a držia sa jej. Dokonca, aj keď sú zdatní a gramotní v surfovaní po internete, výberovo si vyhľadávajú zdroje, ktoré im potvrdzujú ich názor a iným názorom sa vyhýbajú. Potom sú takí, ktorí sa držia komerčných médií (ktoré už dávno stratili ich pôvodné poslanie nestranne informovať) a nekriticky preberajú všetko, čo tam dobre globalistami platení redaktori povedia. Je to neuveriteľné, no ešte stále to takto funguje.

Napomáha tomu už dnes pomerne často spomínaná kognitívna disonancia. Stav, keď pred nami je každodenná realita a my ju napriek tomu nevidíme, resp. ju odmietame vidieť. Tento pocit mentálneho diskomfortu (najkratšia definícia kognitívnej disonancie) v nás vyvoláva pocit napätia, úzkosti, emocionálnej nepohody, nepokoja, jedným slovom nerovnováhy. Každý človek sa snaží tohto stavu nerovnováhy zbaviť a na to volí rôzne cesty. Zvyčajne je to cesta najmenšieho odporu a to vytvoriť si jednu názorovú a pocitovú líniu, ktorej sa držím a nachádzam si také informácie, kontakty a aktivity, ktoré mi to len potvrdzujú a udržiavajú ma v tom. Tak si vytvorím svoju subjektívnu komfortnú zónu. Zároveň odmietam všetko ostatné, čo by mohlo môj bezpečný priestor nabúrať. Precitnutie totiž bolí, stojí veľa námahy a čo najhoršie, treba si priznať vlastnú chybu, ktorej sme sa dopustili. (Skôr by som povedala, že omylu. Pri chybe je väčší subjektívny podiel, kdežto pri omyle do toho vstupujú skôr vonkajšie vplyvy.) To mnohí odmietajú podstúpiť a tak vydajú viac energie pri sebautvrdzovaní sa vo svojej subjektívnej pravde, ako sa otvoriť novým informáciám a sebaprerodu ku skutočnej, objektívnej pravde, ktorá im pomôže lepšie sa orientovať v aktuálnom dianí a robiť správne rozhodnutia.

S tým napr. súvisí už spomenutá téma očkovania. O tom, aké je to podlé, zvrátené a geniálne vymyslené na likvidáciu ľudstva, už hovoriť netreba, to je už čitateľovi známe. Čo stojí za zamyslenie, ako sa k tomu postavia očkovaní jedinci, ktorí budú postupne precitať z krutej reality, z ktorej niet návratu. Je strašné si v plnej miere uvedomiť fakt chytenia sa do pasce, z ktorej sa nedá dostať. Časť bude tvrdošijne odmietať pravdu a bude sa držať správnosti svojho rozhodnutia a zostane „svedok covidov“, dokonca aj v stave prepuknutia zdravotných povakcinačných ťažkostí bude tvrdiť, že to s tým nemá súvis a ochorela by tak či tak (stav kognitívnej disonancie). Časť bude danú skutočnosť bagatelizovať a zľahčovať, ba sa aj nádejať, že dostala placebo. Časť prijme svoj osud a bude sa snažiť žiť čo najlepšie a najzdravšie, ako sa dá, nech už sa stane čokoľvek, no nikto si neuvedomí naplno (ani nemôže), čoho sa dopustil sám na sebe, pretože by sa musel psychicky zrútiť. Už teraz, aj keď sporadicky a ojedinele, sa objavujú krátke vyznania očkovaných ľudí, ktorí sú zorientovaní a varujú ostatných, aby nepodľahli tlakom a nedali sa očkovať za žiadnu cenu.

Mašinéria očkovania a celej covid agendy je len časťou plánu globalistov. Je tu green deal, uhlíková stopa, sankcie voči Rusku, tlak na zavedenie digitálnej meny, čipovanie ľudí, následná kontrola a rozhodovanie o bytí a nebytí každého z nás. To všetko sú ťažké samostatné témy, o ktorých mi neprináleží písať, no čitateľ je zaiste v tomto ohľade informovaný, je o tom množstvo článkov, aj samostatných publikácií, kde je možné získať viac informácií. Tu by som radšej písala o tom, ako sa zachovať v tejto dobe, čo robiť a ako vnímať a prežívať daný stav.

V prvom rade treba byť v obraze, to znamená sledovať situáciu, ako sa vyvíja v globálnom meradle, v Európskej únii, v našom štáte a na lokálnej úrovni. Čo je v tomto marazme potešujúce, je fakt, že anglosaský svet je omnoho menší, než zvyšok sveta a karty osudu celej planéty majú v rukách silnejší hráči, než predstavitelia deep state. Ako sa priestor zužuje, situácia sa stáva dramatickejšou, pretože sme takmer v epicentre ničivých dopadov na nás, ktoré ešte len prídu, ak to dovolíme. Situácia sa opäť zlepšuje na lokálnej, miestnej, užšej úrovni, kde sa ľudia zobúdzajú, precitajú, začínajú rozmýšľať. Združujú sa, vytvárajú väčšie či menšie združenia či spoločenstvá, v ktorých sa aktivizujú, spolupracujú, navzájom si pomáhajú a snažia sa otvárať oči aj tým ostatným vo svojom okolí. O tom je aj náš spolok Archa, v ktorom sa snažíme oslovovať a združovať ľudí, ktorí sledujú, čo sa deje, nepodliehajú oficiálnej mašinérii deštrukcie a likvidácie a snažia sa v rámci možností čo najviac vyťažiť toho dobrého a hľadať cesty vzájomnej pomoci a záchrany.

A čo na úrovni každého človeka? Čiže každého z nás? Mňa ako jednotlivca? Predovšetkým nepodliehať panike, nedovoliť spusteniu negatívnych emócií, úzkosti a strachu. Nielen, že to oberá o vnútornú energiu a bráni vzniku pozitívnych emócií, oberá nás to o kvalitu života, o možnosť byť pripraveným na to, čo nás čaká, či na to, čo si predstavujeme, že by mohlo prísť. Jednoducho žiť naplno každý deň, robiť si plány, tešiť sa na každú, čo ako drobnú aktivitu, robiť si radosť a robiť radosť aj ľuďom v našom okolí. Stretať sa čo najviac s rodinou, priateľmi. Vyznieva to už ako klišé, no nič lepšie sa zatiaľ nevymyslelo. Byť samozrejme v obraze, vyhľadávať si informácie o aktuálnom dianí, pretože byť zorientovaný dáva obrovskú silu vedieť sa správne rozhodovať a následne vhodne a primerane konať.

To na úrovni duševnej, no treba sa pripraviť aj na úrovni materiálnej. Aj o preperstve a rôznych spôsoboch prípravy na horšie časy sa už veľa popísalo, je o tom množstvo článkov, videí, ale aj kvalitných kníh, takže na tomto mieste sa dotknem skôr pozadia rozhodovania, ako na to ísť. Čo brať do úvahy, ako sa jednoducho pripraviť na možnosť zlyhania systému v oblasti energií, zásobovania, poskytovania zdravotných, sociálnych, bankových a ďalších služieb. Je dobré si spísať, v čom som samostatný, čo si viem zabezpečiť sám a v čom sa bez pomoci nezaobídem. Zaiste tí, ktorí bývajú na sídlisku v paneláku, majú východiskovú čiaru komplikovanejšiu. V takom prípade je vhodné spojiť sa v blízkom okolí so známymi rovnakého zmýšľania a naturelu a dohodnúť sa, napr. na spoločnom bývaní na nevyhnutný čas krízy. Dohodnúť si, čo kto a koľko môže poskytnúť a vyskladať si zásoby, poprípade si zabezpečiť možný prísun určitých komodít. Kto môže, nech sa odsťahuje na vidiek, či už do svojej nehnuteľnosti alebo sa opäť spojte rodina či známi a dohodnite sa na spoločnom bývaní a rovnako na zásobovaní. Okrem trvanlivých potravín netreba zabúdať na prísun vody či vytvorenia si určitej zásoby. Zjavným, ak nie najväčším problémom bude zabezpečiť si teplo. V tejto súvislosti je naozaj dobré preštudovať si možnosti vo vzťahu k miestu, kde budeme a podľa toho sa snažiť si zadovážiť ten najvhodnejší zdroj tepla. Netreba zabúdať na hygienu a lieky. Veľkú otázku vyvoláva množstvo všetkých týchto komodít, to je naozaj na zváženie každého. Nikto nie je prorokom, tu pri rozhodovaní hrajú úlohu kontakty, možnosti, financie, priestory a samozrejme vlastná predstava o tom, čo sa bude diať. Ani pri najväčšej fantázii neobsiahneme možné scenáre doby, ktorá nastane. Jedno sa však konštatovať už dá, že už naša myseľ i emocionálne nastavenia značne odbúra stres (aj keď nie úplne) a poskytne priestor pre operatívne rozhodovanie a konanie, budeme pokojní, kreatívni, akční a odhodlaní a to je obrovská devíza, ktorá nám pomôže žiť i v ťažkých časoch čo najkvalitnejšie a najlepšie. Berme to ako výzvu, ktorá nás posunie ďalej a obohatí náš život o nové skúsenosti, ktoré zúročíme pre seba a pre svojich blízkych v lepšej budúcnosti, ktorá raz príde, pretože prísť musí. Nič netrvá večne, ani doba temna.

Doc. Darina Havrlentová, psychologička

By ARCHA

Secured By miniOrange