ANARCHIA A CHAOS V PRÁVE

Motto:

Keby inžiniersky duch prenikol do zákonodarstva, svet by s úžasom zistil, koľko sa dá uskutočniť z toho, čo sa prv zdalo byť priamo utopisticky neuskutočniteľné. A to preto, že inžinier nenarába len s kovovým, ale i s ľudským materiálom. A. Stodola in Dudáš 2011.

1. FUNKCIA PRÁVA V SPOLOČNOSTI

Každý spoločenský systém je formalizovaný v právnych, politických a etických normách. Tie sú odvodené od vlastníckych vzťahov k výrobným prostriedkom. Inak povedané, kto vlastní fabriky, pôdu, lesy, vodu, ten tieto normy stanovuje; de iure i de facto. Existuje večný mravný poriadok, ktorý riadi ľudské konanie. Prirodzené právo nadväzuje na koncept univerzálnej spravodlivosti, ktorá je nezávislá na ľuďmi vydávaných zákonoch. Civilizovaná spoločnosť vyžaduje poriadok a hierarchiu na rozdiel od myšlienok beztriednej spoločnosti, v ktorej sú si všetci zdanlivo rovní. Rovnosť pred zákonmi je jediná rovnosť, ktorú uznáva konzervativizmus. Úcta k mystériu ľudskej existencie a rozmanitosti človeka značí, že každá ľudská bytosť je jedinečná. Také chápanie je úplným opakom snahy o uniformitu všetkých a všetkého, čo propagujú rovnostárske hnutia. Veď základné prírodné zákony sú zákon hierarchie a zákon duality. Sloboda a nedotknuteľný súkromný majetok, nadobudnutý spravodlivým spôsobom, sú spolu hlboko zviazané a jedno bez druhého nemôže existovať. Oddelenie majetku od súkromného vlastníctva vedie k jedinému výsledku – vlády nad svetom sa zmocní biblická morská obluda Leviatan, ktorého symbolom je chaos a zmar.

Tradícia je súhrn všetkých skúseností minulých generácií, sú to stáročiami preverené spôsoby fungovania spoločnosti, ktoré prešli skúškou ohňom skutočného života. Konzervatívne chápanie má hlbokú nedôveru k sociálnemu inžinierstvu globálneho parazita, ktoré chce prebudovať svet podľa svojich cieľov typu genocídneho Starého zákona. Konzervativizmus neznamená tvrdošijné lpenie na starých poriadkoch, ale je to obozretnosť pri zavádzaní inovácií, uvedomenie si toho, že unáhlená inovácia sa môže z pochodne pokroku rýchle zmeniť na všetko zapaľujúci požiar. Spoločnosť sa musí vyvíjať, lebo zmena je motorom pokroku, ale najväčšou prednosťou štátnika je obozretnosť (Russell Kirk, Šest principů tradičního konzervatismu, 1953 in https://cz24.news, 21.11.2023).

Právo je pozoruhodnou oblasťou nášho bytia. Právo je dôležitou oblasťou pre politický a spoločenský život ako posledný a ultimatívny rozhodca v náboženstve „demokracie“. O materiálnom živote spoločnosti a jednotlivca rozhoduje ekonómia a ekonomika. Solon už v 6. st. p. n. l. uviedol, že bohatstvo musí mať limit.. Existencia ľudského rodu sa spája s dodržiavaním istých pravidiel, ktoré sa kodifikovali do práva a morálky. Právny systém je jednou z najpodstatnejších zložiek modelu organizácie a regulácie spoločnosti. Je to normatívny systém (podobne ako morálka), ktorý spĺňa určené –formálne znaky a platí na určitom území (Šmihula 2013, s. 241).

Morálka (z lat. moralitas, správne konanie) je definovaná ako kódex dobrého správania, ustanovený na základe skúseností rasy, ktorý slúži ako jednotné meradlo správania jednotlivcov a skupín. Takáto kodifikácia morálky sú vlastne morálne „zákony“. Od pravidiel zdvorilosti sa odlišuje závažnosťou a vecami podstatnými, na druhej strane od práva zase tým, že sa nedá súdne vymáhať a za jej porušenie neprichádzajú sankcie (potrestanie). Morálka je do istej miery arbitrážou správneho konania. Morálka to sú zásady správneho konania. A etika (z gréckeho ethos, zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia) sú pravidlá, ktoré sme dobrovoľne prijali sami pre seba a o ktorých veríme, že ak ich dodržíme, tak sa budeme mať v živote dobre. Etika je teoretické štúdium hodnôt a princípov, ktoré usmerňujú ľudské konanie v situáciách, keď je možný výber. Technický pokrok nevedie, žiaľ, k zvýšeniu mravnosti. Mení sa len technológia nemravnosti. Spoločenstvo bez morálky politický kanál nevyčistí, speje k zániku. Už v antickom Grécku prišli na to, že morálka je nad všetkým (Aristoteles 2006).

Svedomie ako humánny morálny regulátor je pri etickom uvažovaní podstatné. Definíciu svedomia vytvoril medzi prvými veľký inšpirátor európskeho myslenia Sokrates, nazval ho daimonion. Išlo o vnútorný hlas božského pôvodu, ktorý pomáha človeku pri hľadaní dobra. Radí, čomu sa má človek vyhnúť. Varuje ho pred nemravným a nesprávnym konaním. Svedomie zabezpečuje, aby bol človek schopný rozhodnúť sa v súlade so svojím vedomím, ktoré je súborom vedomostí, humánnych hodnôt, pocitov, citov a vôle človeka (Dubovský 2023).

Právo je pojem civilizovaného sveta a ľudské právo je právo na slobodu myslenia, názoru a slova. Právo je rovnosť pred zákonom pre všetkých a zákony majú byť dobré a spravodlivé. Rovní občania musia mať od prírody rovnaké právo. A človek má právo na spravodlivosť a na civilizovanú zákonnosť. Práva občanov nemôže garantovať žiadne združenie jednotlivcov ani skupín. Ale štát, budovaný podľa civilizovaných spravodlivých zákonov s dôsledným rozdelením vnútroštátne moci na tri skutočne nezávislé moci – zákonodarnú, výkonnú a súdnu, ktoré majú nadväzovať na humánnu konceptuálnu moc a  humánnu ideologickú moc (Dudáš 2011, s. 285; Petrov 2023).

Spravodlivé právo je dôležité, lebo pozdvihuje spoločnosť do civilizovanej formy. Človek má právo na spravodlivosť a na civilizovanú zákonnosť. Právo je rovnosť pre všetkých a zákony majú byť dobré a spravodlivé. Spravodlivý zákon je človekom vytvorený kódex, ktorý je v zhode s mravným zákonom. Nespravodlivý zákon je kódex, ktorý je v rozpore s mravným zákonom. Právo sa odlišuje od morálky existenciou sankcií. Podľa T. Akvinského nespravodlivý zákon je norma, ktorá nie je zakorenená vo večnom zákone a v prirodzenom zákone (Buchanan 2012, s. 264).

Základom humánneho práva je prirodzená morálka, prirodzené pravidlá ľudskej spoločnosti, pričom zákony by mali tvoriť jej nadstavbu ako systém pravidiel, ktorý chráni fungovanie spoločnosti a nie spoločnosť rozkladať. Právo má byť nadstavba morálky. Civilizované právo je podriadené morálke. Mravné princípy stoja nad akoukoľvek legislatívnou normou. Spravodlivé právo je pojem civilizovaného sveta a ľudské právo je právo na slobodu myslenia, názoru a slova. Spravodlivé právo je umenie dobra a spravodlivosti, ergo základom práva je étos. Bez morálky niet spravodlivosti. Bez spravodlivého práva nefunguje nič, spoločnosť je v chaose.

Rím s právnym poriadkom, ktorý nadradením legislatívnych zákonov nad prirodzené zákony vytvoril anticivilizačné formálne právo, ktoré nie je viazané na skutočnú spravodlivosť. Rímske právo podriadilo humánnu morálku zákonu, čo je anticivilizačná dekadencia vo vývoji práva. Navyše právo je priúzke na to, aby dokázalo sankcionovať lož, a z histórie vieme, že existujú lži, prinajmenšom od slobodomurárskeho puču v Paríži v roku 1789 (Lina 2004), ktoré zmenili svet. Postaviť zákonnú normu nad morálku je v konečnom dôsledku antihumánny a anticivilizačný jav, a to je jedna z hlavných príčin zabrzdenia civilizovaného vývoja ľudstva v euro-americkom konglomeráte.

Veda je založená na princípe pravdy, no právo je od svojich počiatkov vôľou mocných pretavenou do legislatívy. V najnovšej dobe  je to dohovor mocných. „Právo je na zákon povýšená vôľa vládnucej triedy“(Drgonec 2021, s. 169). Preto výrok súdu nemôže byť a ani nie je o pravde. Z hľadiska pravdivého poznania je výrok súdu irelevantný, je to len výrok o vine či kvázivine a treste. A žiaľ, politika stále predchádza právo (Makow 2012), čo spôsobuje civilizačný kolaps. Bez pravdy nemôže byť spravodlivosť, preto adekvátny názov ministerstva spravodlivosti je ministerstvo pravosúdia, obzvlášť keď toto ministerstvo je často tvorcom a spolutvorcom anticivilizačných zákonov a schizofrénnej legislatívy a schizofrénneho súdnictva.

Právo nie je veda o riadení spoločnosti, ale remeslo, ktorého pravým cieľom je dostať nemravnosť a zlobu davo-„elitárskej“ spoločnosti na bezpečnú úroveň z hľadiska jej ďalšej existencie. Všetkých ľudí nemožno ani správnou výchovou podnietiť k „mravnej dokonalosti“. Preto potrebujeme zákony a to po celý život (Aristoteles. in Resch 2003, s. 18). Právo má zabezpečiť slobodu prejavu i slobodu po prejave. Odborný právnický text má byť korektný, nepripúšťajúci viacero výkladov (Dudáš 2011, s. 293). Kde sa právo hrabe na vedu a techniku v jasnosti, presnosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti formulácií.

Intelektuálna náročnosť právnych zamestnaní s výnimkou sofistikovaných prípadov je na úrovni riešenia lineárnej algebraickej rovnice, čo je predmet učiva v siedmej triede základnej školy (Dudáš 2011, s. 296). Za Rakúsko-Uhorskej monarchie bol status právnika – sudcu vyšší úradník, teda adekvátny intelektuálne nenáročnej mechanickej duševnej práci. Akademický titul JUDr. – juris utriusque doctor (doktor obojakého práva, rímskeho i kanonického) pochádza z bolonskej univerzity a keďže sa na právnických fakultách kanonické právo vyučuje len jeden semester, titul JUDr. je v rozpore so skutočnosťou, je falošný, neadekvátny a zavádzajúci.

Prirodzené právo ako produkt antiky znamená neodňatelný nárok voči štátnej moci a požaduje právo na život, rodinu, vlastníctvo, rovnosť a slobodu (Dudáš, 2017, s. 45). Prirodzené je to, čo je v súlade so zákonmi prírody, s požiadavkami biologického organizmu (Dawkins 2006). Prirodzené právo je človekom nezmeniteľné a nezávislé na subjektoch (Šmihula 2013, s. 16). Prirodzené právo je jediným základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete. Samotná existencia prirodzeného práva, objaviteľného rozumom, je potencionálne mocnou hrozbou pre status quo, vládu, slepo tradované zvyklosti alebo svojvôľu štátneho aparátu. Prirodzené právo je výtvorom kultúry, v ňom nie je nič prírodné.

Prirodzené zákony vyplývajú len z utvárania našej bytosti. Pravda, spravodlivosť, ľudská dôstojnosť a sloboda sú základné hodnoty. Salus populi supreme – verejné blaho je najvyšší zákon. Zdravý rozum je spoločným zákonom (Chrysippos). Najvyšší zákon je zdravý sedliacky rozum. Zákony vznikajú na základe dohody, teda nie pravdy a spravodlivosti (Dudáš 2011,s. 286). Právna náuka svoju vlastnú úlohu doposiaľ ani nepoznala (Spengler 2017, s. 884). Požiadavkou sa stáva prestavenie celého právneho myslenia podľa analógie vyššej fyziky a matematiky (Spengler 2017, s. 514).

Účel zákona je zabezpečiť dobro a dobro je meradlom pokroku, pričom pokrok je prekračovanie predchádzajúcich štádií vývoja k vývojovo vyšším stupňom. Je to jeden zo základných pojmov našej myšlienkovej výbavy (Komárková 1990). Zákon je druh poriadku a dobré zákony predstavujú dobrý poriadok. Zákony sa musia riadiť ústavou , ktorá je takisto druhom poriadku medzi obyvateľmi štátu. Vládcami majú byť absolútne platné zákony, pričom rozhodujúce je správne formulovanie zákonov. A vládca má byť strážcom práva (Dudáš 2011, s. 285).

Úlohou práva je hľadať súlad konania subjektu so zákonom, teda nie pravdy a spravodlivosti. Lenže zákony vznikajú na základe dohody, teda nie pravdy a spravodlivosti, lebo pravda ani zďaleka nemusí byť to, čo je predmetom dohody. Pravdu môže odhaľovať iba disciplína, založená na pravde a tou je veda, preto výrok súdu nie je o pravde, iba o súlade s právnou normou a následne o vine a treste či nevine. Práve preto, na rozdiel od vedy, ktorá je jednotná, vzniklo množstvo právnych systémov na základe množstva spoločenských hodnôt. A tie sú vždy zviazané s konkrétnou politikou určitého spoločenstva. Takže právo bolo vždy bližšie konkrétnemu politickému spoločenstvu ako k hľadaniu pravdy a spravodlivosti.

Ľudské práva zahrňujú občianske práva, politické práva, ekonomické práva, sociálne práva a enviromentálne práva (Dudáš 2017, s. 46). Skutočný pôvod ľudských práv je ľudská prirodzenosť a dôstojnosť. Antropologická podstata ľudských práv má transcendentný rozmer a pôvod.

Sloboda je neobmedzená možnosť uplatňovať svoje neodňateľné práva, je to sloboda robiť všetko, čo je správne, kedykoľvek a kdekoľvek sa rozhodneme. Sloboda nie je sloboda spôsobiť škodu alebo stratu inej ľudskej bytosti. Sloboda, založená na neodňateľných právach, ukladá každému z nás povinnosť konať zodpovedne. Neodňateľné práva sú z operatívneho hľadiska rovné práva pre všetky ľudské bytosti, neexistujú žiadne výnimky. Neodňateľné práva vyžadujú nielen to, aby sme rešpektovali práva druhých, ale aby sme ich bez váhania bránili.

Spravodlivosť je morálny princíp, požadujúci rešpektovanie etickej i právnej normy, cnosť spočívajúca v rešpektovaní práv druhých. Spravodlivosť je jedna zo základných spoločenských hodnôt, je najvyššie kritérium ľudského konania (Bogdanov 1978, s. 187). Potreba spravodlivosti a etické hodnotenie činov sú vlastne človeku vrodené a uložené v jeho génoch (Šmihula 2013, s. 66).  Spravodlivé právo je umenie dobra a spravodlivosti, ergo základom práva je étos. Bez morálky niet spravodlivosti. Bez spravodlivého práva nefunguje nič, spoločnosť je v chaose.

Je veľmi dôležité, aby východiskom i záverom legislatívy boli princípy humánnej konceptuálnej a ideologickej moci, spravodlivosti a morálky, aby podľa týchto princípov schválené zákony boli nielen právne, ale i mravné či spravodlivé. Kritériá toho , čo je dobro a čo je zlo, čo je správne a čo nesprávne, čo je mravné či morálne, boli stanovené dávno. Z hľadiska sekulárneho je ich sedem (Švidroň 2006). Z kresťanského hľadiska, ktoré sa dehumanizovalo a stalo nekresťanským zmenou paradigmy kresťanstva v štvrtom storočí zahrnutím genocídneho Starého zákona do Biblie, vytvorilo biblickú antihumánnu a anticivilizačnú konceptuálnu moc davo-„elitárneho“ politického modelu spoločnosti, je desať kritérií na rozlíšenie mravného a spravodlivého od nemravného a nespravodlivého podľa biblickej konceptuálnej moci. Moderný humanistický dekalóg má tiež desať kritérií (Dawkins 2016, s. 312).

Zákon je druh poriadku a dobré zákony predstavujú dobrý poriadok. Zákonné je to, čo je morálne a spravodlivé (Rousseau v diele O nerovnosti medzi ľuďmi). Zákony sa musia riadiť ústavou, ktorá je takisto druhom poriadku medzi obyvateľmi štátu. Legislatívne zákony sú v najširšom zmysle slova vzťahy, ktoré vyplývajú z podstaty vecí. Zákony majú byť postavené na základe imanentných (vnútorných) zákonov prírody a spoločnosti a riadiť sa pozitívnym invariantom. Vládcami majú byť absolútne platné zákony, pričom rozhodujúce je správne formulovanie zákonov. A vládca má byť strážcom práva. Odborný právnický text má byť korektný, nepripúšťajúci viacero výkladov. Nepresnosť, interpretačná viacznačnosť formulácií legislatívnych zákonov odlišuje právo od vedy a právnikov od vedcov, ktorí formulujú zákony jednoznačne s vylúčením dvoj- či viacnásobnej interpretácie (Dudáš 2011, s. 293, 295).

Rovnosť pred zákonom je jediné univerzálne kritérium a parameter rovnosti, ktorý spĺňajú všetci ľudia (Fendek 2015, s. 29). Úlohou zákonodarcu je upraviť správanie sa ľudí i iných subjektov ústavou a zákonmi. Ústava má zaručovať základné občianske a politické práva všetkým občanom. Historicky sa vyvinula ako prostriedok kontroly zneužívania väčšiny (Dudáš 2011, s. 291).

Ľudstvo sa začalo prebúdzať do humánneho bytia v Gréckom zázraku od 7. storočia p. n. l., tam sú počiatky európskeho vzostupu, vzniku humánneho práva, kultúrneho pohybu, tam nastalo „rozpojenie „loga“ od mýtu, tam sa viera a rozum rozdvojili, odlíšil sa mudrc od kňaza, proroka, veštca. Mudrc-filozof sa vzoprel nadvláde kňaza, stal sa bezvercom, začal sa spoliehať na vlastný rozum, stal sa pochybovačom nepochybných „právd“, hľadačom pravdy. Začala vznikať vrstva inteligencie  – intelektuáli, ktorí sa začali na svet pozerať vedecky. V názore na svet prešli od teologického výkladu ku kozmologickému na základe pozorovania, bádania a premýšľania. Stali sa prvými vedcami, prvými filozofmi. Tam vznikla filozofia, veda a zdôvodnenie humánneho bytia človeka. Gréci majú tiež prvenstvo v zavedení verejného školstva a v zavedení trojstupňovej sústavy vzdelávania (Dudáš 2022, s. 31). V Grécku vznikla humánna identita Atén, humánna konceptuálna moc, ktorú latinská cirkev v období 380 – 600 n. l. odsúdila a porazila. Avšak grécka kultúra má pre ľudstvo význam všeobecnej paradigmy.

Latinská cirkev, infiltrovaná myšlienkami a predchádzajúcim pôsobením farizeja Saula, prenasledovateľa prvých kresťanov, potom ako kresťanského apoštola Pavla, zakladateľa cirkvi, prenasledovala od 4. storočia kresťanov i nekresťanov, v priebehu nasledujúcich dvoch storočí odsúdila, zavrhla porazila humánnu konceptuálnu moc – identitu Atén (Dudáš 2017). Zahrnutím genocídneho Starého zákona  do Biblie sa latinská cirkev ako spoluvládkyňa v Európe zasadila o antihumánnu a anticivilizačnú davo-„elitárnu“ konceptuálnu moc a z nej vyplývajúci koncept práva (Petrov 2023). Ideológia latinskej cirkvi ovládla európske myslenie, právo a politiku až do obdobia osvietenstva, ktoré však pod vplyvom filozofov chazarského pôvodu vytrhlo človeka z Univerza a prehlásila ho na pána prírody.

Štát si ľudia zakladajú preto, aby im zabezpečil tie druhy dobra, ktoré si ľudia nevedia zabezpečiť individuálne. Štátnosť je na profesionálnej báze založená subkultúra riadenia záležitostí celospoločenského významu na miestnej úrovni a v celej spoločnosti. Štát je systém pre samosprávu spoločnosti, schopný aj napriek vonkajším vplyvom zaistiť rozvoj alebo aspoň prežitie národa bez straty jeho kultúrnej identity. Úlohou štátu je ochrana základných existenčných záujmov spoločnosti ako celku a jej obyvateľov. Štát nemôže byť čiastočne právny. Buď je právny, alebo je neprávny, podobne ako žena nemôže byť čiastočne tehotná, buď je tehotná, alebo nie je tehotná (Šmihula 2013).

Právny štát môže byť materiálny právny štát a formálny právny štát. Materiálny právny štát je štát, v ktorom sa dbá na obsah a formu zákonov, v ktorom sa uplatňujú zákony, v ktorom súdna moc kontroluje výkonnú moc, ako uplatňuje právo. Formálny právny štát je štát, kde sa formálne riadnym spôsobom prijímajú zákony v nesúlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, kde právo je závislé od výkonnej moci a súdna moc je podriadená výkonnej či zákonodarnej moci alebo obom. Právny štát sa vyznačuje jasnosťou. Každý občan má vedieť, čo je dovolené a čo je zakázané. Musia byť vytýčené civilizačné hranice, ktoré treba chrániť a dávať im istotu – hranice rastu, hranice sociálneho štátu, hranice mobility, hranice trhov, hranice tolerancie, hranice znesiteľnosti, hranice zaťažiteľnosti, hranice porozumenia, hranice znečistenia. Civilizované právo je podriadené morálke. Súčasné právo v euro-americkom konglomeráte je podriadené sionizmu globálnehio parazita, má však veľmi malú afinitu s pravdou a často aj s morálkou, a teda v konečnom dôsledku aj so spravodlivosťou, lebo je konštituované na princípe dohovoru, teda vôle.

Aby vládla dôvera v právo a právne istoty, právny štát- musí spĺňať isté atribúty, najmä ten, že „pánom“ v štáte je vláda zákona a nie ľudia. Právny štát je charakterizovaný desiatimi atribútmi. Vláda zákona musí spĺňať dôležité nasledovné základné princípy – atribúty: 1) Ústava je výsledkom práv slobôd jednotlivcov, a nie prameňom občianskych práv, a z toho vyplývajú záruky základných práv a slobôd, suverenita ľudu; 2) Absolútna zvrchovanosť riadneho práva ako opak vplyvu ľubovôle – z toho vyplýva zvrchovanosť ústavy a zákona, deľba moci, legalita a legitimita, právna istota; 3) Rovnosť pred zákonom; 4) Zákony musia zachovávať princípy prirodzenej spravodlivosti, teda zákony musia byť mravné; 5) Všetky zákony majú byť prehľadné, otvorené a jasné; 6) Zákony majú byť relatívne stabilné; 7) Súdy majú byť ľahko prístupné a časovo efektívne bez zbytočných prieťahov; 8) Musí byť zaručená nezávislosť súdnictva; 9) Súdy majú mať právomoc kontroly nad implementáciou iných princípov; 10) Tvorba zákonov sa má riadiť otvorenými, stabilnými jasnými a všeobecnými pravidlami (Brȍstl 2000).

Právo sa takmer v každom normatívnom systéme práva delí na 1) vnútroštátne právo súkromné (občianske, obchodné, trestné); 2) ústavné právo resp. verejné právo; 3) medzištátne (medzinárodné) právo verejné; 4) medzištátne právo súkromné; 5) právna náuka (Šmihula 2013, s. 154). Verejné právo upravuje vzťah medzi vládnucimi a ovládanými. Súkromné právo upravuje vzťahy medzi všetkými občanmi. Oba faktory – vzdelanostná a etická úroveň ideológov, politikov, ako aj vzdelanostná a etická úroveň právnikov i spoločnosti, a najmä jej inteligencie, vytvárajú limity legislatívy a práva.

Existuje päť druhov moci. Nadštátna je moc konceptuálna a ideologická, vnútroštátne moci sú zákonodarná, výkonná a súdna. Zákony prijíma zákonodarná moc podľa konceptuálnej moci. Právna norma musí byť dôstojná a v zhode s prirodzeným mravným zákonom. Určitosť je základný znak zákona a právneho predpisu. Ústava je základný zákon štátu. Ústavodarca je ľud, teda najvyššia inštitúcia a parlament je len ústavozákonodarca. Ústavné právo upravuje politicky najvýznamnejšie vzťahy v spoločnosti a je priestorom na interakciu práva a politiky, má najbližšie k politike (Drgonec, Laššáková 2021, s. 20).

Výkonná moc má riadiť chod štátu podľa zákonov. Avšak veľká moc výkonnej moci v súčasných legislatívach spočíva v určovaní obsadenia všetkých súdov, a tým má v rukách osud každého občana (Spengler 2017, s. 858).

Prokuratúra je orgán činný v trestnom konaní. Základnou funkciou prokuratúry je dozor nad dodržiavaním zákonnosti. Advokácia je slobodné povolanie, ktoré poskytuje právnu pomoc ohrozeným subjektom (často v situácii bez finančných zdrojov) pri ich základných právach a slobodách. Existencia slobodného a nezávislého advokátskeho povolania je základným prostriedkom ochrany ľudských práv a slobôd proti moci štátu. Advokáti majú kľúčovú úlohu pri zabezpečení spravodlivého práva.

Súdna moc kontroluje výkonnú moc, ako uplatňuje právo. Súdna moc je chrbticou materiálneho právneho štátu, musí sa spoliehať na chrbticu každého sudcu (Drgonec 2021, s. 242, 274). Sudca z titulu svojej funkcie člena jednej z mocí v štáte je povinný vyjadrovať sa k otázkam verejného záujmu. Najmä je ako odborník povinný zaujať stanovisko k otázkam politického systému, právneho štátu či nezávislosti súdnej moci. Sudca sa priamo podieľa na riadení štátu nielen svojou rozhodovacou činnosťou, ale aj kontrolou výkonnej a zákonodarnej moci. Súdna moc je totiž jediná čisto odborná moc v štáte. Občan-sudca má byť zárukou, ktorá udrží zvyšné dve moci v štáte v medziach zákona a korektívom, aby prijímané právne normy a rozhodnutia exekutívy boli v súlade s princípmi právneho štátu, nezávislosti súdnej moci, suverenity štátu, mieru či ius naturale. Rezignácia sudcu na kontrolu legislatívneho procesu a na vyjadrovanie sa k zásadným záležitostiam verejného záujmu je likvidáciou súdnej moci a jej plné podriadenie sa ľubovôli výkonnej a zákonodarnej moci. Vzdaním sa tejto kontrolnej funkcie berie justícia občanovi nádej v spravodlivý štát, zvlášť v krízových obdobiach.

Esenciou humánnej civilizácie je systematická cesta za pravdou, racionálne vnímanie všetkých aspektov skutočnosti a prispôsobenie sa jej zákonom. No dnešná moderná západná spoločnosť s barbarským parazitickým faustovským princípom expanzie a koristníctva reaguje na porušenie cieľavedome vytvoreného tabu v podstate rovnako ako „tá primitívna“, čo predstavuje spätný chod civilizácie, karcinóm jej vývoja. Zlo sa deje samospádom, a preto nevzdorovať mu znamená uvoľniť mu priestor. Keby ľudstvo obmedzilo moc obmedzencov, získalo by neobmedzené možnosti.

– koniec prvej časti, pokračovanie

Doc. Ján Dudáš, DrSc.

  • celý dokument (30 strán) si môžete stiahnuť tu

By ARCHA

Secured By miniOrange