ČÍTANIE na pokračovanie z čiernej knihy (novodobých) dejín Slovenska, dnes z ANAMNÉZY „tejto KRAJINY..“
- na povolebné vyvodenie zodpovednosti voči tým, ktorí ju pripravili o „zdravie“ a
- na predvolebné poučenie tých, ktorí ju s ujmou prežili..
Vitajte na posedení, v „KRAJINE“, tak podobnej tej z Dobšinského rozprávok. V „krajine“ plnej zla, násilia a negatívnych postáv. Ale aj tých, ktorí sa vedeli proti tomu postaviť. A najmä – ako to u Dobšinského vždy bolo – s dobrým koncom na záver. Na poučenie čitateľov vo viere, že zlo bude „na konci dňa“ potrestané..
A to už vitajte v „krajine“, kde už chýbalo iba to, aby sa už aj voda začala sypať a piesok sa začal liať. Lebo všetko, čo sa VTEDY ozaj udialo nebolo o nič menej bolestné ani neuveriteľne „rozprávkové“. Lebo ako v jeho príbehoch, aj v tomto príbehu, ktorý sám o sebe desí – bolo plno záhad, plno zrady, obáv, strachu, rozhorčenia, avšak s úľavou na jeho konci..
A tento príbeh sa začal v „krajine“, kde sa VTEDY nemalo báť „slobodne“ ani umierať (vo veľkom..)
V „krajine“, ktorá sa stala celosvetovým, národným skúšobným laboratóriom, testujúcim účinky ešte (EK) neregistrovanej vakcíny na zdravých ľuďoch, v rámci 3.fázy klinických skúšok..
V „krajine“, v ktorej sa aplikovala „vakcína“ ako komerčný produkt, na ktorom len Pfeizer ako výrobca preukazne zarobil cca 35 miliárd eur, bez toho, aby pritom niesol právnu zodpovednosť za (bezpečný) výrobok, aká sa vyžaduje pri všetkých komerčných produktoch všade na svete. A navyše, aby získal zákazku v rozsahu a čase, ktorý nemohla predvídať ani Vanga a jej podobní jasnovidci, za to von der Leyenová áno..
V „krajine“, kde sa VTEDY „SLOBODA“ volala VAKCÍNA, tá, ideologicky prípustná, abypritom ozajstná SLOBODA slova a prejavu stála zahnaná v kúte a čakala na odkliatie ako nepriznaná, nechcená princezná..
V „krajine“, kde sa aj z liečiva stala ideologická (hybridná) zbraň, keď sa extrémne špinavým spôsobom zdiskreditovala možnosť rýchlej a ešte aj ekonomicky výhodnejšej akútnej preventívnej pomoci prostredníctvom recipročného produktu z Ruska (SPUTNIK), reagujúc na túto formu pomoci ako rozbujnený býk v aréne, ktorému mávate pred očami červeným súknom..
V „krajine“, kde sa za tieto „psio-býčie“ kusy dodnes nikto neospravedlnil.
NIKTO z tých, čo klamlivo volali po falošnej slobode, po povinnom očkovaní, po neposkytnutí zdravotnej starostlivosti neočkovaným, po ich obludnom nálepkovaní, po beztrestnom znevažovaní ich mena a povesti, po lynčovaní, ba aj po „kopačkách“ z pracovných úväzkov, ako u prof. Hrušovského, doc. Chmelára, doktora Bukovského, atď., vylúčením z verejného priestoru, a najnovšie už aj rušením sponzorských zmlúv..
NIKTO – ani z paláca, ani z tých, ktorý vtedy držali vládne opraty v rukách, ani z tých, čo varili toxikovaný guláš v médiách, ani nikto z tých, čo „neziskovo“ pridávali polená na oheň podeň..
A pritom išlo o vydieranie, ktoré – na rozdiel od divokých 90-tych rokov – sa bývalý ekonomický motív nahradil v tejto „krajine“ novým, ľudsky špinavším motívom. Vydieraním za názory, za osobné postoje vo veciach verejných, ktoré sa neriadili tými predpísanými..
V „krajine“, kde sa na tento účel zablokovávali informačné zdroje – bez súhlasu súdu vopred a bez odôvodnenia – s iným ako „mainstreamovým“ videním sveta doma i v zahraničí. A kde sa hrubým, bezprecedentným nerešpektovaním vyváženého, pluralitného zastúpenia nositeľov názorového opozita vo vtedajších hlavných médiách vrátane RTVS bezuzdne pošliapavala sloboda slova a prejavu..
V „krajine bláznov“,v ktorej sa VTEDY už aj z medveďa stal ideový nástroj na boj proti „vnútornému nepriateľovi“. Kde sa už aj na (premnoženého) medveďa nebolo možné pozerať očami človeka, ako „včera“, kedy bol medveď ešte všežravec“, lebo reinkarnovaný burič Budaj urobil už aj z medveďa vegetariána..
(pre tých z kaviarne, pre lepšie porozumenie čitateľnejší odkaz : medveď je „omnivor..“)
V „krajine“, z ktorej VTEDY urobili „psychiatrickú liečebňu“, v ktorej vládol regulárny psychiatrický pacient pod patronátom takmer susedy psychiatrickej liečebne v Pezinku na Cajle, ktorá verejne volala po ekonomickom a bytostnom „harakiri“ Slovenska, odpojením ho od „energetických prístrojov“, na ktorých bolo pri rope a zemnom plyne na 100/80 percent životne závislé..
V „krajine“, v ktorej to začalo fungovať, ako keď robíte snehovú guľu, keď sa na draho kupujúce energie cenovo nabaľovali prakticky všetky komerčné produkty a komodity.
V „krajine“, kde tento efekt bol ešte znásobený v dôsledku prijatých proti-ruských sankcií, keď (logicky) došlo k enormnej dvojcifernej inflácií, k šialenému verejnému dlhu, k nehoráznemu zvýšeniu cien každodenných potravín, energií (PHM, na teplo a TÚV), liekov, k likvidačnej, takmer 1/5-novej strate na reálnej hodnote celoživotných úspor ľudí, už aj tak žijúcich na hranici skutočnej biedy v rozsahu, na ktorý nedovidieť z Bratislavy..
V „krajine bláznov“, ktorá sa vybrala „poľskou“ cestou nenávisti proti všetkému ruskému. U nás – na rozdiel od ich, tých historických, mnoho-storočných – z prízemných príčin. Ponižujúco. Len a len pre nehoráznu servilnosť voči novým „priateľom“, konanie hodné lokaja, so stratou schopnosti robiť vlastné zvrchované rozhodnutia.
Lebo doslova nepríčetne, lebo zaracha na liečivo nestačilo. Už aj chudera zmrzlina si to musela odniesť. S vrcholom na konci tohto dekadentného, nemravného počínania bolo, keď sa začalo navážať už aj do ruskej kultúry. A nie hocijakej, svetového dedičstva, už pomaly pritom pripomínajúc praktiky predvojnového Nemecka..
A najnovšie, sa už ideologickou zbraňou stal aj hokej, presnejšie hokejisti z KHL. Bezcharakterne, bez úcty a bez rešpektu pristupujúc k posolstvu nosnej idei športu, ktorý má spájať ľudí po celom svete a nie rozdeľovať..
Zato povolať ľudí s NHL s americkou krvavou vizitkou hokejovému zväzu nevadí; zato Francúzom povolať hokejistu z KHL rovnako nevadí.. Lokaji, hanba vám..
V „krajine“, kde len skutočný blázon môže považovať za blázna charakterného človeka, volajúceho po mieri, presnejšie, realistickejšie, po začatí mierových rokovaní, nielen v záujme UA, ale aj ľudí celého sveta. Ešte presnejšie – len skutočne „ľudský odpad“ môže tak nechutne a tak nehorázne nálepkovať a viniť z predajnosti a pro-ruskej propagandy, a doteraz aj z menejcennosti týchto nezištne – po mieri, po pokoji a po bezpečnosti – volajúcich ľudí.
S vrcholom ľudskej charakterovej biedy a nehumánnosti tejto „odnože ľudí“ – je iniciovať, organizovať, schvaľovať a ešte aj materiálne podporovať verejnú ZBIERKU na MUNÍCIU“, farizejsky, s už zločineckými dôsledkami ju ešte vydávať za „mierový počin“. Lebo poslať ich na psychiatriu už „včera“ (aj s nasadením rúška, ktoré táto mravná bieda tak milovala) by bol ten najužitočnejší počin na humánne ukončenie konfliktu na UA, ktorý vyšiel z nášho územia..
A „pridanou hodnotou“ tejto tragédie je, keď podobná iniciatíva ešte dávnejšie vzišla z denníka, ktorý si ešte stále píše „konzervatívny“. Z denníka POSTOJ..
A smutným, presmutným paradoxom je, keď si uvedomíme, čo títo falošní „bojovníci za mier, za slobodu, za solidaritu s ukrajinskými ľuďmi“ napáchali tu doma..
I.
TU DOMA, v „krajine“, kde sa VTEDY zomieralo už aj po „prasknutej žilke v oku“..
V „krajine“, kde súdna mapa slúžila len ako zásterka na výmenu súdnych funkcionárov, aby – rovnako ako v podnikovej sfére, keď sa chcú zbaviť nepohodlného človeka/ľudí) – urobili účelovú reorganizáciu. Aby mohla „autorka“ tejto zásterky, citujúc ju : „spolupracovať len s ľuďmi, ktorým dôveruje(m)..“
V „krajine“, kde sa rovnakého okna budovy „pravosúdia“ volalo, že, opäť ju citujúc : „vláda určuje ako budú ľudia žiť“ , s jej náhlou povolebnou amnéziou, keďže dnes to už nová vláda nemôže podľa tej istej „charakternej“ autorky určovať..
V „krajine“, kde sa VTEDY vykopávali v skorých ranných hodinách dvere, a čuduj sa svete, už aj za prítomnosti kamier (asi pre lepšiu viditeľnosť..)
V „krajine“, kde sa VTEDY dalo nazerať vybratým mediálnym „písmenám“ do (živých) spisov a tak v predstihu čitateľovi tejto literatúry predoslať, kto je vrahom..
V „krajine“, kde sa VTEDY „šetrilo“ na výdavkoch štátu, na financovaní orgánov trestného konania, keďže sa z jedného (mediálneho) miesta zároveň aj obviňovalo, aj obžalovávalo a rovno aj súdilo. Kde sa nálepkovalo, ostrakizovalo a rovno aj lynčovalo..
V „krajine“, ktorá bola VTEDY rajom kajúcnikov a zároveň aj hrobom mnohých väzobne stíhaných, právne stále nevinných ľudí..
V „krajine“ pripomínajúcej fajkovú obuvnícku dielňu, v ktorej sa najprv vyrobila objednaná topánka, až potom sa k nej dorobilo kopýtko, keď sa najprv účelovo vytýči skutková podstata ako CIEĽ, aby sa – ako to názorne predviedli „policajní obuvníci“ v utajenom, ale legitímne vyhotovenom prenose – až následne vyhľadali dôkazné bremená ako CESTA, ako sa k nemu dostať..
V „krajine“, ktorá sa už začala podobať politickej „mimovládnej chobotnici“, personálne prerastajúcej do všetkých jej významných mocenských orgánov, s neskutočným politických vplyvom na riadiace procesy v štáte, s príznačnou nehoráznou ekonomickou podporou (len Šimečkovská nadácia, len zo štátnych zdrojov zhrabla vyše 500 OOO eur; pre istou inak – vyše pol-milióna eur za to krátko-dlhé obdobie); hovoriac pritom o tzv. neziskových organizáciách, s preukaznou visačkou – „politické mimovládky“, a nie o tých vzácnych, želaných, verejno-prospešných, za ktoré sa tieto zatajené „politické subjekty“ farizejsky, navonok dodnes skrývajú. A ktoré preto trpeli finančnými suchotami..
V „krajine“, kde sa VTEDY dávalo ústavným sudcom „profesijné fórum“, keď sa z paláca ozývalo „nepríčetne“, že oni majú po ich vymenovaní čas 12 rokov sa to naučiť..
V „krajine“, kde sa VTEDY – na presadenie nových „európskych hodnôt“- beztrestne útočilo proti kresťanstvu, kde sa už až ohavne volalo z hlavnej mediálnej tribúny po „zašití kresťanky (Simy), aby sa zastavila nová produkcia“.
Z rovnakej tribúny, kde tvrdil (a tvrdí dodnes) muziku človek, ktorí Ježiša Krista nazval „mŕtvym židovským pankhartom..“ (Uffff..).
V „krajine“, kde VTEDY – z rovnakej mediálnej tribúny a rovnako beztrestne volalo po tom, aby „neočkovaní kvičali ako svine na bitúnku“, na „ktorých treba dlhý bič“, čo „nie sú ľudia, ale dobytok, čo „majú teľacie IQ“.., atď, atď..
S vrcholom, ktorý núti do kolien..
Lebo všetky tie „mravotvorné zložky“ tohto štátu, od spriaznených (aj bojacich sa) redakcií, cez vtedajšie koaličné stranícke centrály, cez ten citlivo vnímajúci palác, cez tie falošné figúry z mimovládok, kárajúce druhých – držali bobríka. S bodkou na „i“, keď zo strachu pred mainstreamom zostali ticho ešte aj v POSTOJI..
Je toto možné, aby sa toto udialo v civilizovanom štáte, v 21.storočí, a vydávalo sa to ešte na námestiach za zlaté časy právneho štátu..?
II.
Reč je o tej istej „krajine“, kde sa VTEDY koncentrovala kľúčová štátna moc vo všetkých ústredných centrách štátneho riadenia a právneho dozoru v štáte (ktoré dnes tak zrazu a tak vehementne kole oči). V ústavnom poradí, palácom počnúc, cez predsedu parlamentu až po predsedu vlády..
LEBO VTEDY v tejto „krajine“ vtedajšie koaličné sily disponovali všetkým, čo malo „ruky“ spôsobilé riadiť a dozorovať všetko a všetkých v tomto „protektorátne“ fungujúcom systéme. Lebo disponovali aj všetkým, čo malo „nohy“ spôsobilé si kopnúť do každého s iným názorom – všetkými hlavnými mediálnymi tlampačmi, ale aj potrebnými mocenskými nástrojmi na „riadenie koridoru“..
A zároveň spôsobilé aj na vyvodzovanie trestnej, disciplinárnej a administratívnej zodpovednosti voči všetkým, ktorí sa pokúsili vybočiť z radu. Súčasne vo význame prevencie (sankciou) voči tým, ktorí by mali pokušenie ich nasledovať..
Hovoríme o všetkých relevantných centrách štátnej moci, okrem jedného ..
LEBO do tohto „mocenského pexesa“ chýbalo ešte jedno neobsadené políčko. Tak dôležité pre odstránenie prekážok na ceste za „právnym štátom..“
„VEĽKÝ“ GENERÁLNY prokurátor..
Dnes je už verejne známe, že sa to nepodarilo. Presnejšie, nie celkom, lebo vieme, že aj ten, dodnes fungujúci (a tak „nenávidený“ GP) hoci pôvodne vzišiel z ich vôle – nešiel im po ruke ako si to priala nová vrchnosť..
Čo sa však podarilo, to bol „školský aparát“ na „malého generálneho prokurátora“. Niečo, čo musí vojsť do dejín štátu a práva mladého Slovenska, ako škvrna, ktorá by bola „vyrážkou“ na tele štátu, pochádzajúceho už aj z afrického rohu.
Aparát pred „prijímacou vládnucou komisiou“ spôsobom a za podmienok, ktoré sú ozajstným vrcholom ľadovca (spomínanej) doby temna. S ranami na tele právneho štátu, ktoré nejde zaceliť ani pri litere zákona, tobôž pri jeho duchu…
Preto už teraz hybajte, bojovníci za právny štát na detektor lži. Dajte svedectvo pravdy
Odvšadiaľ, od samozvaných mediálnych „etalónov morálky“, mimovládnej, progresívnej, slobodnej a solidárnej komunity, s nechýbajúcimi vykysnutými hereckými kváskami, a už aj z „konzervatívnej výplne“ verejného priestoru..
S cieľom uviesť tie dlhohrajúce mantry, doterajšie žolíkové karty, označujúc všetko toto za konšpirácie a hoaxy, na pravú mieru. Priznať farbu s obsahom – mea culpa. Čím skôr.
Lebo svedectvám zrelým na detektor lži ešte nie je koniec..
L.K.