Najstaršou a najistejšou ľudskou skúsenosťou je, že vždy príde nejaké nešťastie. Naša planéta je dosť drsné miesto a vždy má v zásobe nejakú tú dokonalú búrku, tornádo, cunami, bahenné zosuvy v Tibete, zemetrasenie, povodeň, výbuchy sopiek… Raz za čas priletí nejaký veľký meteorit a spôsobí vymieranie… a ani doba ľadová nebola žiadna zábava. Naši kolegovia, ľudia, sú tiež pekné kvietky. Podnikajú nájazdy, kradnú, lúpežia, vraždia, vedia robiť koncentráky aj atómovky… a o tom, že to nikdy nebolo lepšie, svedčí asi tisíc hradov len na území Českej republiky.
Svet jednoducho nie je žiadny raj na zemi, človek tu príde o krk, ani nevie ako
Človek, samozrejme, nie je žiadne strúhadlo, a tak si vyvinul množstvo stratégií, ako tomuto drsnému svetu čeliť. Koniec koncov, preto existujú civilizácie, nie? Keby tu bolo všetko v pohode, nebol by dôvod opúšťať jaskyne a už vôbec by nebol dôvod spájať sa s inými nedokonalými príslušníkmi ľudského rodu a pokúšať sa s nimi dohodnúť na spoločnom postupe.
A tak namiesto toho, aby človek ostal zvieraťom, začal robiť čudné veci. Vymyslel monogamiu, aby sa chlapi stále nezabíjali kvôli samiciam. Vymyslel domy, hradby, priehrady, štáty, armády… jednoducho toho vymyslel strašne veľa, aby nejako čelil všetkým búrkam, ktorými ho svet častoval. Niektoré veci vymyslel tak pevne a dobre, že vydržali celé stáročia aj tisícročia. V časoch oveľa chudobnejších než dnes ľudia vláčili kamene na kopec, postavili tam múry hrubé tri metre, potom ešte vysekali do skaly päťdesiat metrov hlbokú studňu, celé to zastrešili… a dnes platíme vstupné, aby sme to mohli obdivovať.
Dom aj hrad sú stelesnením hlboko zakoreneného inštinktu, že vždy príde nejaký “prúser” a je dobré byť naň pripravený. Rovnako hlboko v sebe máme zakorenené aj to, že nie je dobré čeliť nešťastiu osamote. Vždy je lepšie, keď je nás na to viac, keď ťaháme za jeden povraz. Vymysleli sme kvôli tomu manželstvo, občinu, súdy, zákony, kmeň, národ, vlasť… Búrka totiž nakoniec vždy príde. Vždy nakoniec príde oheň, nájazdník, zima, neúroda, Hitler… Vždy sa to nakoniec poserie a potom bude sakramentsky záležať na tom, či budú páni aj poddaní spoločne brániť hradby, alebo či osobní strážcovia ako prví zabijú svojho pána.
Všetka kultúra, všetka ľudská činnosť, všetky inovácie, sklady, zásoby, hmotné rezervy – všetko sa napokon robí preto, že raz bude zle, a práve tá chvíľa potom preverí, či sme to celé postavili dobre. Vlastne existuje iba jedna jediná chybná životná úvaha, a tou je pocit, že nastal koniec dejín a nasledovať budú už iba samé pozitíva a sociálne istoty.
A to je, myslím, to nešťastie, do ktorého sme sa pred tridsiatimi rokmi nechali zatiahnuť.
Veľká časť spoločnosti totiž tomu Fukuyamovi uverila. Západ zvíťazil a ďalej to už bude iba lepšie. Už netreba stavať hrady, netreba si robiť zásoby, netreba posilňovať súdržnosť spoločnosti. Neviaž sa, odviaž sa, pretože už nikdy nepríde žiadny nájazdník. Už nikdy nepríde žiadne nešťastie. Tých pár posledných Kimov, ajatolláhov a komunistov čoskoro eliminujeme. Už nepotrebujeme súdržné rodiny. Nepotrebujeme disciplinované deti pripravené pobiť sa so životom. Nepotrebujeme venovať množstvo času komunikácii medzi partnermi. Už nemusíme strácať čas opravami, jednoducho to vyhodíme a lacno si kúpime nové… aj partnerov si kúpime, aj deti si kúpime. Alebo radšej psa… s tým je menej práce.
Prečo stavať domy na skale? Je to náročné a drahé. Ľahšie sa stavia v piesku. A ešte ľahšie sa stavajú logistické haly na rovnej úrodnej pôde. Stavať ich v inak nevyužiteľných močiaroch, to je náročné. Prečo deti trápiť zlými známkami a drilom… veď si všetko vygooglia. Vzdelanie netreba, veď dnes si viac zarobíte táraním na internete než náročnou drinou. Kto usilovne a tvrdo pracuje, ten nemá čas zarábať peniaze.
A ani zbrane už nepotrebujeme vyrábať lacno a masovo. Keď sú drahé a je ich málo, viac sa na tom zarobí. Veď jediným nepriateľom sú akísi bradáči v turbanoch a na tých to stačí. Všetci ostatní sa trasú pred mocou našich lietadlových lodí…
Zdá sa, že štyridsať rokov, teda dve generácie, stačilo na to, aby sme prišli o základný inštinkt. Preto sa dnes revolučne správajú starí, a nie mladí. Starí totiž ešte vedia a pamätajú si, že búrky prichádzajú. Mladí síce búrku na obzore vidia, ale bohato im stačí o nej hlasno hovoriť. Nijako sa nepokúšajú niečo s tým urobiť. Veď nás sa to netýka, nie? Sme predsa tí z konca dejín, nám sa nemôže nič stať. Preto som nikdy nenariekal, že medzi nami vidím málo mladých. Načo nám sú, keď nemajú inštinkty na prežitie?
A tak sme za štyri roky búrky na ukrajinskom obzore dokázali zničiť nemecký priemysel, odstaviť oceliarstvo, zdražiť energie, takmer zastaviť bytovú výstavbu, vyhlásiť polovicu občanov za svine (áno, tí budú s chuťou brániť hradby), obviniť starých, že mladým zaberajú miesto, dojeb*ať pôrodnosť a zdražiť zbrane. Nemám to explicitne spočítané, ale stavím sa, že naša armáda kupuje menej zbraní ako vtedy, keď sa na zbrojenie dávalo iba 1,5 % HDP. Čím viac peňazí ide do armády, tým sú zbrane drahšie.
Nájazdníci prichádzajú cez Stredozemné more po miliónoch a máme vyslovene zakázané s tým niečo robiť
Mladí stratili inštinkty… aj sudcovia stratili inštinkty. Síce sa stále hovorí o kolektívnej obrane a NATO, ale v skutočnosti už žiadne NATO nie je a nie je ani kolektívna obrana. Rovnako nie je ani žiadna spoločná česká obrana, ba nie je ani spoločná obrana jedinej dediny. Už dávno sme totiž zrušili všetko, čo vytváralo súdržnosť, a nahradili sme to tým, čo zarába peniaze. Krčmy tu neboli na tvorbu HDP, ale na vytváranie spolupatričnosti… Kostoly tu boli preto, aby sa dalo odpustiť a začať odznova, pretože aj hriešnik sa hodí pri obrane hradieb. Neboli tu preto, aby sa v nich robila politika a ľudia sa rozdeľovali na lepších a horších.
Na obzore je dokonalá búrka, ktorá sa môže kedykoľvek obrátiť k nám, a my jej čelíme tým, že opevňujeme vlastné rodiny a naše komunity
Robíme to, pretože sme ešte nestratili inštinkty. A tak vyhadzujeme naše lokálne HDP na Vidlákovne, Svatopluky, Příčovy, blogy, komunity… opevňujeme chatrné ploty a ešte sa musíme pozerať na to, ako to tí okolo nás nerobia. Veď ich sa tá búrka predsa netýka. Je koniec dejín, už nikdy žiadna nepríde. Nebezpečnejšia je Kateřina Konečná než chirurgovia z dovozu… To iba hlúpi, bezzubí, starí dezoláti rozsievajú v spoločnosti strach.
Nuž, my nie sme tí z konca dejín. My chceme koniec dejín prežiť. A nemôžem sa zbaviť dojmu, že čoskoro prejdeme skúškou. Tak ešte stavajme hrady, kým sa dá. Aj za nedokončenou hradbou je lepšie než na holej pláni.
Autor: Vidlák, zdroj