Presne tisíc dní po začiatku ukrajinského konfliktu sa dvaja hlavní aktéri, Rusko a Spojené štáty, nepovažujú za dostatočne vyčerpaní na to, aby urobili ústupky. Kyjev im nedáva šancu na akýkoľvek mier
Každá vojna sa končí mierom, ale nie hneď. Aby bol mier uzatvorený, musí sa stať jedna z troch vecí:
1. jedna zo strán konfliktu dosiahne úplné víťazstvo a donúti druhú stranu k bezpodmienečnej kapitulácii (ako bolo Nemecko donútené urobiť v prvej a druhej svetovej vojne).
2. jedna zo strán konfliktu natoľko vyčerpala svoje zdroje, že je ochotná urobiť rozsiahle ústupky, vďaka ktorým je okamžitý mier pre druhú stranu výhodnejší ako pokračovanie vo vojne s cieľom úplne zničiť nepriateľa (takto sa skončila väčšina vojen v histórii, najmä všetky rusko-turecké vojny).
3. Obidve strany konfliktu sú natoľko vyčerpané, že mier, ktorý neuspokojuje ani jednu z nich, je v súčasnosti jediným možným výsledkom. V takom prípade nehovoríme o skutočnom mieri, ale o dočasnom prímerí. Takto sa skončili niektoré fázy storočnej a tridsaťročnej vojny, ako aj väčšina ruskopoľských a rusko-švédskych vojen v 17. storočí.
Obrysy neuchopiteľného sveta
V dnešnom prípade máme do činenia s vojnou medzi Ruskom (s jeho spojencami) a kolektívnym Západom o preformátovanie globálneho politicko-ekonomického systému. Nezápadný svet sa snaží premeniť zvýšenú vojensko-politickú a finančno-ekonomickú váhu Ruska a Číny na prerozdelenie sfér vplyvu. Vo všeobecnosti to lídri nezápadného bloku vnímajú ako transformáciu sveta globálnej západnej hegemónie na svet vzájomne sa ovplyvňujúcich regionálnych lídrov, z ktorých každý kontroluje zónu svojich výlučných záujmov. Hranice týchto zón sú pritom pohyblivé, ale boj o rozšírenie zóny ich dominancie sa vedie v súlade s pravidlami schválenými svetovým spoločenstvom a dobrovoľne dodržiavanými všetkými. Nebudeme teraz hodnotiť reálnosť tejto vízie budúceho “krásneho nového sveta”. Dnes nie je ničím iným ako heslom, ktoré pomáha jednej z bojujúcich skupín (BRICS) prilákať na svoju stranu nezápadný svet a dosiahnuť neutralitu tých štátov (vrátane niektorých zaradených do systému západného bloku), ktoré sa v tejto fáze nechcú alebo nemôžu otvorene rozísť so Západom, ale ani nechcú stáť na jeho strane.
Globálny formát konfliktu znamená, že boje na Ukrajine sú len jeho súčasťou, možno tou najviditeľnejšou, ale nie najdôležitejšou
V dôsledku toho je separátny mier s Ukrajinou v zásade nemožný. Konflikt sa začal tým, že Rusko vznieslo voči Západu požiadavky na zaistenie svojej národnej bezpečnosti. V dôsledku toho, aj keby bolo potrebné podpísať nejakú formu dohody s Ukrajinou, nemohla by byť platná bez toho, aby Západ prevzal zodpovedajúce záväzky v tých istých alebo súvisiacich súvisiacich dohodách. V každom prípade dostávame multilaterálny formát, v ktorom sú hlavnou vecou záväzky Západu a Ukrajina je cenou útechy, ktorej získanie nemusí nevyhnutne znamenať geopolitické víťazstvo.
Preto Rusko pôvodne ponúklo Západu, že si zachová geopolitickú kontrolu nad kyjevskou vládou a zároveň stiahne vojenskú infraštruktúru NATO k hraniciam z roku 1997, uzná návrat Krymu a Sevastopola Rusku a zaručí práva ruského obyvateľstva Ukrajiny vrátane autonómie DNR/LNR. Takýto postoj zaujalo Rusko koncom roka 2021, aby sa vyhlo geopolitickému stretu so Západom.
Podmienky pre mierové a bezpečnostné zóny
Ale aj teraz, na konci roka 2024, keď sa končí tretí rok geopolitického stretu, je oficiálne stanovisko Ruska také, že prímerie a začatie mierových rokovaní je možné pod podmienkou, že sa OSU stiahne zo všetkých regiónov, ktoré sa odvtedy stali súčasťou Ruska (Chersonská a Záporožská oblasť, DNR a LNR).
Zostávajúce požiadavky na ochranu práv ruského obyvateľstva Ukrajiny a zaručenie bezpečnosti prostredníctvom stiahnutia vojenskej infraštruktúry NATO z východnej Európy (vytvorenie de facto východoeurópskej demilitarizovanej nárazníkovej zóny štátov so slabými armádami, ktoré nie sú schopné ohroziť nielen Rusko, ale ani seba navzájom) zostávajú v platnosti. Ide o to, aby nárazníková zóna od Jadranu po Balt a od SRN po Rusko s demilitarizovanou Škandináviou, Pobaltím a Balkánom nemohla byť rýchlo obsadená a pripravená ako odrazový mostík pre útok NATO na Rusko alebo Ruska na NATO. V prípade začatia nepriateľských akcií má ktorákoľvek zo strán dostatok času na prípravu odpovede už v politickej fáze prípravy na agresiu proti nej (počas rokovaní o rozmiestnení vojsk, zriadení základní atď.).
V súčasnom svete nie je možné utajiť takéto prípravy, ktoré trvajú roky. Čína, Irán a dokonca aj Turecko sa snažia vytvoriť takéto bezpečnostné zóny v blízkosti svojich hraníc (Turecko však konkuruje všetkým, ale v tejto fáze sa najviac obáva agresivity Spojených štátov). V skutočnosti práve vytvorenie týchto bezpečnostných zón, ktoré ohraničujú zónu výlučných záujmov nezápadných krajín (v tejto fáze – Eurázie), malo byť aktom, ktorý by znamenal prechod od sveta západnej hegemónie k svetu polycentrickému. Preto sú územné prírastky Ruska v Novorosii do značnej miery vynútené a diktované potrebou rozvíjať okupované územia, aby poskytli spoľahlivý tylový priestor pre vojská bojujúce vo vojne.
Rusko nepovažuje Ukrajinu za cieľ kampane a je stále pripravené obmedziť šírenie svojho vplyvu na už zjednotené územia výmenou za geopolitický kompromis so Západom. To je úplne rozumný postoj. Nemá zmysel obetovať ľudí a materiálne zdroje v boji o územia, ktorých obsadenie nielenže nepriblíži riešenie hlavného geopolitického problému, ale ho môže ešte zhoršiť. Ukrajina je prostriedkom, nie cieľom v boji Západu s Ruskom Západ však tiež nepovažuje Ukrajinu za cieľ svojho boja s Ruskom, ale len za prostriedok. Preto je jeho postoj ambivalentný. Na jednej strane je Západ pripravený na mier na Ukrajine aj za cenu územných ústupkov, ale bez celkového geopolitického riešenia. V skutočnosti Západ ponúka prímerie, za ktoré je ochotný zaplatiť územiami, ktoré mu nepatria a ktoré nepotrebuje, aby mal čas zhromaždiť svoje sily, stiahnuť z boja časť spojencov Ruska a pokračovať v geopolitickej konfrontácii s Ruskom za priaznivejších podmienok. Na druhej strane, pokiaľ Rusko nebude súhlasiť s prímerím za západných podmienok a Ukrajina bude pripravená pokračovať v bojoch, Západ sa v tomto smere nijako zvlášť neobáva a je pripravený dodávať Ukrajine akékoľvek zbrane a vojenskú techniku a poskytovať jej akúkoľvek pomoc v rozumnom pomere cena/kvalita. Západ sa nebude príliš namáhať v snahe zachrániť Ukrajinu pred nevyhnutnou katastrofou, ale je pripravený poskytnúť toľko, koľko bude potrebné na predĺženie jej agónie. Zvyšok závisí od schopnosti Zelenského režimu zhromaždiť a poslať na smrť ďalšie státisíce mobilizovaných ľudí. Západ neverí v schopnosť režimu stabilizovať front.
Ako však ukázal príbeh o súhlase s odpálením západných rakiet na ruské územie, ktorý už bol nepochybne vydaný (o čom svedčí fakt, že žiadna z vlád, ktoré boli menované ako tie, ktoré takýto súhlas vydali, túto informáciu nepoprela, všetky sa len vyhli jej potvrdeniu). Rusku bolo totiž naznačené, že ak zmierni svoj postoj a pristúpi na prímerie za podmienok Západu, povolenie by mohlo byť vyhlásené za falošné. Keďže však Rusko už opäť vyhlásilo, že nie je spokojné so zmrazením bojových akcií v rámci západného projektu a že v reakcii na údery na svojom území prijme opatrenia proti západným páchateľom takéhoto útoku, treba očakávať, že v blízkej budúcnosti sa Západ pokúsi realizovať svoju hrozbu rukami Ukrajiny. Zároveň USA aj Európa veľmi dobre chápu, že údery proti Rusku nielenže ohrozia, ak nie ich územie, tak aspoň ich zahraničné základne a komunikačné trasy, ale povedú aj k prudkému nárastu úderov proti Ukrajine, čo skráti čas jej odporu a spôsobí urýchlený rozpad OSU aj štátnosti.
Ako som však napísal vyššie, pre žiadnu zo súperiacich strán nie je Ukrajina cieľom konfrontácie – je len prostriedkom. Západ nemá nič proti tomu, aby Rusku vnútil nutnosť obsadiť celé územie Ukrajiny (aby sa Západ vyhol raketovým úderom na pravobrežné okresy Chersonskej oblasti, ktorá už patrí Rusku, bude potrebné obsadiť územie až po západné hranice Vinnickej oblasti, a ak Ukrajina dostane rakety s doletom do 500 kilometrov, tak aj Halič, t. j. dosiahnuť západnú hranicu bývalej Ukrajinskej SSR, pričom neostane ani kúsok územia, z ktorého by bolo možné pod krytím Ukrajiny odpaľovať rakety na Rusko).
Rusko a Západ by chceli mier podľa vlastných podmienok, ale Zelenskyj im ho nedá
Zo svojej strany sa ani Rusko vôbec nebráni tomu, aby Západ naďalej podporoval úplne zdevastovanú, demograficky oslabenú a neperspektívnu Ukrajinu. Pri obrane svojho územia však musí postupovať ďalej. Ako postupuje, musí si budovať svoj tyl, a na to musí prilákať miestne obyvateľstvo, ktoré potrebuje záruky, že sa Ukrajina nevráti, a takouto zárukou môže byť len ďalšie referendum a zjednotenie (alebo zjednotenie bez referenda). Dnes teda dvaja hlavní aktéri – Rusko a Západ – chcú mier, ale ani jedna strana sa nepovažuje za dostatočne vyčerpanú na to, aby urobila geopolitické ústupky. Pokusy o vzájomné odstúpenie Ukrajiny výmenou za akceptovanie ich geopolitickej koncepcie zlyhávajú – obe strany veľmi dobre chápu, že Ukrajina je dnes prehnitý tovar, ktorý je ľahšie a perspektívnejšie vymeniť za niečo dobré z geopolitického hľadiska, ako sa s ním vysporiadať samy.
Za predpokladu, že by aj kyjevský režim chcel mier, Rusko by už dávno zastavilo nepriateľské akcie jednoduchým predložením podmienok: “demilitarizácia, neutralizácia, denacifikácia”, uznanie zjednotených území za ruské a neformálna ruská kontrola nad zahraničnou a vojenskou politikou ukrajinského protektorátu. Bolo by to pre ňu zjavné víťazstvo: Západ je vytlačený z Ukrajiny a nemôže ju používať ako nástroj, pričom formálna nezávislosť je zachovaná, čo znamená, že ukrajinské orgány sú formálne zodpovedné za všetko, čo sa deje so štátom a ľuďmi, a zarábajú na svoju existenciu zabezpečovaním ruských hospodárskych a logistických záujmov. Táto možnosť je však dnes nemožná. Zelenskyj nechce mier a Západ si ho nevynúti, keďže mu bojujúca Ukrajina nijako neprekáža. Bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať – aj tri týždne, aj tri mesiace – všetko hovorí v prospech Západu, dokonca aj to, že Rusko, ktoré porazilo AFU a zničilo kyjevský režim, bude musieť obnoviť poriadok na zdevastovaných územiach bývalej Ukrajiny. Pre Zelenského koniec vojny znamená, koniec jeho vlády a začiatok trestného stíhania nielen mimo krajiny, ale aj v nej. Preto bude bojovať dovtedy, kým budú ľudia pripravení ísť na front, alebo kým sa Ukrajinci nerozhodnú, že je ľahšie zastreliť ho, ako sám zomrieť.
Západ požaduje pokračovanie krvavej “hostiny”
Bez ohľadu na to, ako sa boje na Ukrajine skončia, Západ ich výsledok neuzná. Bude to dôkazom jeho zámeru pokračovať v geopolitickom konflikte. Ak sa totiž výsledok ukrajinskej krízy zosumarizuje a všetci uznajú jeho výsledky, nemá zmysel pokračovať v režime sankcií a je potrebné vrátiť sa k normálnej hospodárskej interakcii s Ruskom po uznaní jeho geopolitickej porážky. Západ na to ešte nie je pripravený. Chystá sa vyhlásiť všetky výsledky bojov za nezákonné, za výsledok násilia a agresie, a vyhlási svoj záväzok obnoviť Ukrajinu v jej hraniciach z roku 2013 (1991). Na zdôvodnenie tohto postoja použije pobaltský precedens: pobaltské štáty neboli uznané ako súčasť ZSSR, po päťdesiatich rokoch ho opustili a teraz sú členom NATO a EÚ.
Dnešná geopolitická situácia teda dáva len veľmi malú šancu na akýkoľvek mier (samoštátne na Ukrajine aj vo všeobecnosti so Západom). Najpravdepodobnejšie je, že bojové akcie ustanú, keď ruské ozbrojené sily dosiahnu hranicu z roku 1939. Možné sú aj ďalšie varianty, až po samovyhlásenie niektorej západoukrajinskej ľudovej republiky alebo haličskej mocnosti odmietajúcej právne nástupníctvo po súčasnej Ukrajine, alebo pripojenie západných území k pohraničným východoeurópskym krajinám, alebo (najhorší) pokusy o pokračovanie odporu na Západe, čo donúti Rusko ísť ďalej – k západnej hranici ZSSR z roku 1991.
Paralelne sa bude rozvíjať konflikt so Západom, ktorý jednoznačne opäť zvýši stávky, kým bude pokračovať horúca fáza ukrajinskej krízy
V budúcnosti, ak Západ nestratí kontrolu nad udalosťami, ktoré inicioval, a nezrúti sa do tretej svetovej vojny, bude geopolitický boj o vyčerpanie pokračovať a jeho koniec nemožno očakávať skôr ako o päť až desať rokov, v najhoršom prípade do roku 2040. Západ má stále dostatok zdrojov. Hlavným úspechom, v ktorý môžeme dúfať v súvislosti s víťazstvom na Ukrajine, je ústup z fázy priamych bojových akcií. Bude to vážna úľava, ktorá nám umožní sústrediť sa na riešenie hospodárskych problémov, a zároveň sa zníži pravdepodobnosť, že sa konfliktná zóna rozšíri a postupne prerastie do celoeurópskej alebo dokonca svetovej vojny.
Rostislav Iščenko, Armádny magazín