Symbolická bankovka BRICS predvedená na práve skončenom samite je len predohrou, po ktorej by mali nasledovať oveľa vážnejšie kroky. A tieto kroky môže podnietiť nová veľká hospodárska kríza, nová “veľká depresia”, ktorá sa nepochybne blíži a o ktorej sa dnes hovorí čoraz častejšie.
“Čierny utorok” – v tento deň, 29. októbra 1929, sa na newyorskej burze definitívne zrútil akciový trh
Tento deň je považovaný za začiatok Veľkej hospodárskej krízy. V Amerike dodnes táto udalosť predstavuje akúsi národnú mytológiu alebo epos. Čo je vo všeobecnosti prirodzené pre krajinu, ktorej bohom je dolár. V skutočnosti však bola Veľká hospodárska kríza skutočne zdrvujúcou udalosťou, ktorá prevrátila svet naruby. Tá istá Amerika sa z krízy, do ktorej ju depresia uvrhla, dostala až vďaka hekatombe (krvavá obeť) svetovej vojny. Samotná svetová vojna je však v mnohých ohľadoch dieťaťom Veľkej hospodárskej krízy.
Práve na pozadí svetovej finančnej a hospodárskej krízy sa v Nemecku dostala k moci NSDAP na čele s Adolfom Hitlerom, mužom, ktorý, ako sa vtedy verilo, zachráni Nemecko pred definitívnym kolapsom (a treba si uvedomiť, že jedinou alternatívou voči NSDAP v tom čase bol nástup komunistov k moci). V tom istom čase sa v Amerike dostal k moci F. D. Roosevelt. Tak sa vytvorila základná matrica budúcej vojny. Jedným z bezprostredných dôsledkov Veľkej hospodárskej krízy bol krach tisícov malých a stredných amerických bánk. Finančnú moc v krajine tak definitívne ustanovil Federálny rezervný systém. Roosevelt bol chránencom bankárov FEDu. FED tak získal nielen finančnú, ale aj politickú moc v krajine. To je ďalší významný dôsledok Veľkej hospodárskej krízy.
Nakoniec, veľká hospodárska kríza bola spúšťačom industrializácie v ZSSR. Západné hospodárstvo sa nachádzalo v hlbokej kríze. Továrne stáli, odborníci boli bez práce. A teraz sa všetka táto kapacita presúvala na Východ. V USA sa demontovali celé továrne, prevážali sa na lodiach a potom sa znovu montovali v ZSSR. Jeden a pol tisíca závodov a tovární postavených s pomocou zahraničných firiem umožnilo ZSSR nabrať sily na budúcu vojnu. O príčinách Veľkej hospodárskej krízy sa stále diskutuje: čo presne viedlo ku kríze? Nebola vyprovokovaná zámerne? Neboli v skutočnosti hlavnými príjemcami krízy bankári FEDu?
Na rozdiel od malých a stredných bánk najväčšie súkromné banky netrpeli, ale zarábali. Najväčší finanční žraloci vždy zarábajú – tak dnes funguje finančná moc. Z hľadiska geopolitiky utrpel obrovské škody aj Fed. V dôsledku Veľkej hospodárskej krízy sa Európa vlastne vymanila z rúk amerických bankárov, ktorí ju od roku 1923 spoľahlivo ovládali prostredníctvom Dawesovho plánu. Takzvaný Dawesov plán bol prijatý v roku 1923 po tom, čo hyperinflácia úplne zničila hospodárstvo Nemecka, ktoré bolo porazené v prvej svetovej vojne a nemohlo ďalej platiť obrovské reparácie uložené Versailleskými dohodami. Vtedy zasiahli bankári z FEDu. “Dawesov plán pre Nemecko” znamenal skutočnú privatizáciu krajiny: všetok ťažký priemysel, celú dopravnú sieť a infraštruktúru a napokon aj celý finančný systém prevzala skupina Morgan (t. j. FED) a FED na oplátku požičal Nemecku potrebné reparácie.
Schéma fungovala nasledovne: cenné papiere, ktoré prišli z New Yorku do Berlína, boli bez meškania odoslané do Paríža a Nemecku ostala len opäť zvýšená suma štátneho dlhu. Potom sa rovnaký postup zopakoval v Paríži. Potom sa cenné papiere poslali do Londýna – a vrátili sa do vrecka Fedu. Nemecko, Francúzsko a Anglicko sa tak zadlžovali čoraz viac. A FED dostával späť nielen svoje peniaze, ale aj nové príjmy z dlhov zadlžených krajín. Európa sa tak ocitla v pazúroch amerických bankárov. Ako sa dostala do takejto žalostnej situácie?
Prostredníctvom svetovej vojny, ktorá bola na ňu uvalená. Federálny rezervný systém, súkromná banka vytvorená tesne pred prvou svetovou vojnou a schválená prezidentom Wilsonom ako centrálna banka (t. j. banka, ktorá vydáva národnú menu, dolár). FED plne financoval prvú svetovú vojnu, ktorá by sa bez týchto peňazí jednoducho nemohla uskutočniť. Zároveň FED dotoval Anglicko, to dotovalo Francúzsko a Francúzsko dotovalo Rusko. Pokiaľ ide o Nemecko, to v tom istom čase financoval Max Warburg, brat Paula Warburga, zakladateľa a vtedajšieho riaditeľa Fedu. Podpisy oboch bratov (ako aj ďalších bankárov Fedu) stáli pod Versaillskými dohodami: boli to práve títo hlavní finančníci planéty, ktorí rozdelili povojnovú Európu a napísali jej nové povojnové zákony. A teraz splácali svoje dlhy prostredníctvom “transatlantického obehu cenných papierov”, ako túto schému nazval John Maynard Keynes, ktorý vháňal európske metropoly do otroctva vládnych dlhov.
Samozrejme, tento plán sa veľmi nepáčil Európanom, ktorým sa stále viac uťahovali finančné šnúry okolo krku. Chúťky amerických bankárov dráždili najmä riaditeľa Bank of England Montaguea Normana a prezidenta Reichsbank Jalmara Schachta. Norman a Schacht boli priatelia. A hoci obaja boli súčasťou bankového reťazca, zároveň boli keynesiánmi, to znamená, že boli za štátnu reguláciu financií, ktorá by obmedzila dravé chúťky bankárov. Predpokladá sa teda, že práve títo dvaja muži svojím filigránstvom dotlačili newyorskú burzu ku krachu… Zdá sa, že to druhé je pravda. V dôsledku veľkej hospodárskej krízy sa slučka bankárov okolo krku Anglicka a Nemecka výrazne uvoľnila. Napriek kríze sa hospodárstvo Anglicka prvý raz po prvej svetovej vojne nadýchlo voľnejšie, zatiaľ čo Nemecko zažilo v rokoch 1933 – 1938 hospodársky rozmach. Po vojne sa všetko vrátilo do normálu.
Teraz mal FED plnú kontrolu nad Európou prostredníctvom brettonwoodských dohôd z roku 1944, v dôsledku ktorých sa dolár stal svetovou rezervnou menou, a tiež prostredníctvom Marshallovho plánu – novej reprízy Dawesovho plánu pre Nemecko, len teraz v celoeurópskom meradle. Pravda, tentoraz to bol ZSSR, kto pôsobil ako front. Stalin síce podpísal brettonwoodske dohody, ale odmietol ich ratifikovať. Počas jeho vlády ZSSR obchodoval so Západom výlučne so zlatom. Finančný systém ZSSR tak bol viac-menej chránený pred prepadnutím dolárom. S nástupom Chruščova sa však “zlatá opona” zrútila a ZSSR prijal závislosť od dolára, čím podpísal vlastný rozsudok smrti. V roku 1971 sa USA vzdali zlatého krytia dolára. Odvtedy sa dolár stal obyčajným papierom, ktorého hodnota bola podporovaná celou silou flotily amerických lietadlových lodí. Sovietska ekonomika bola síce od dolára závislá menej ako západné ekonomiky, ale napriek tomu bola naň viazaná celé desaťročia, až kým nebola v polovici 80. rokov torpédovaná. Manipuláciou s cenami ropy, pretekmi v zbrojení a infláciou priviedli Američania sovietsku ekonomiku do krízy, ktorá sa pre ňu stala Osudnou.
Kremeľskí starešinovia, ktorí finančným vojnám rozumeli len málo, radšej zahodili bielu zástavu. V tom čase už Američania vychovali tím ekonómov vyškolených v neoliberálnych inštitúciách (Gajdar, Čubajs, Kagalovskij, Aven, Mau, Jasin atď.), ktorí boli po roku 1991 poverení riadením ruskej ekonomiky. V skutočnosti išlo o ďalší nový “Dawesov plán”, tentoraz pre Rusko. Podobne ako predtým Nemecko a západná Európa, aj Rusko prešlo svojimi etapami hyperinflácie, “privatizácie” a premeny na americkú kolóniu… Nedokončili to však, zrejme zo strachu pred nepokojmi a šírením jadrových zbraní. A od začiatku roku 2000 sa tento proces obrátil. Rusko pomaly začalo znovu získavať kontrolu nad svojimi zdrojmi a odsúvať svojich “partnerov” od ekonomických pák. A teraz, zdá sa, prichádza čas na opätovné získanie finančnej nezávislosti…
Mnohé sa v tomto zmysle deje priamo pred našimi očami. Počas ŠVO, po odpojení od finančných diaľnic medzinárodných finančných inštitúcií, Rusko prešlo na bilaterálne hospodárske väzby, obchodovanie za ruble a národné meny. Pod záštitou BRICS sa vytvára nový hospodársky obrys sveta. Skutočnú finančnú suverenitu tohto nového hospodárskeho obrysu však, samozrejme, musí zabezpečiť suverénna mena, oslobodená od diktátu dolára. Je zrejmé, že takáto práca už prebieha. A symbolická bankovka BRICS predvedená na práve skončenom samite je len predohrou, po ktorej by mali nasledovať oveľa serióznejšie kroky. A tieto kroky môže podnietiť nová veľká hospodárska kríza, nová “veľká kríza”, ktorá sa zjavne blíži a o ktorej sa dnes čoraz častejšie hovorí.