ZÁPAS o ŠTÁT vrcholí…

Verejné zamyslenie nad fungovaním súkromných nevládnych štruktúr vnútri štátu s podtitulkom: Kto je dnes na Slovensku ZLODEJ a kto STRÁŽCA pokladu Slovákov?

A pýta to ísť rovno do stredu témy

Ako vravia tí, o ktorých bude dnes reč, in medias res. Pre akútnu potrebu pochopenia dnešnej situácie na oboch stranách barikád. Aby sme si vyjasnili kľúčové príčinné okolnosti dnešného „vojnového stavu“ na Slovensku. Aby sme lepšie porozumeli kto je v tejto vrcholiacej vojne o štát zlodej a kto iba strážca vytúženého dejinného pokladu Slovákov. Vo vojne, ktorá má našliapnuté na zápis do histórie. Paradoxne, v princípe pre rovnaký dôvod „sporu“ ako ho poznáme už z biblie. Za Šalamúna. Pre spor o dieťa. Pre „živé dieťa“, na ktoré Slováci na svojej tŕnistej ceste dejinami tak dlho čakali. Pre dieťa, ktoré je pre dnešnú falošnú matku iba „dojnou kravou“, kým pre pravú matku historickou príležitosťou na národnú a štátno-právnu existenciu. Výsledné dielo, ktoré stálo mnoho času, mnoho úsilia, aj mnoho životov tých najlepších, najvernejších a najnepoddanejších predkov v tom predlhom (tisícročnom) toku času.

Preto je také dôležité byť dnes Šalamúnom. Vedieť rozlíšiť predstieraný, falošný záujem matky mŕtveho dieťaťa o to živé od úprimnej snahy vlastnej matky ponechať ho pri živote. Rozlíšiť pritom to najpodstatnejšie na veci. Správanie sa oboch „matiek“, ako (vy)riešiť existujúci (názorový) spor. Lebo ide o 2 odlišné svety, paralelne dnes fungujúce v jednom (spoločnom) dome. Dva svety, žijúce v názovom protiklade na hodnotový obsah nosných pilierov dobre fungujúceho štátu, slobody a demokracie. Tak nápadne sa podobajúce tým dvom biblickým ženám, domáhajúcim sa verejne toho istého dieťaťa, a predsa každá s iným úmyslom, iným hodnotovým prístupom, aj s inou verziou, ako naložiť s dieťaťom pre jeho prítomnú budúcnosť.

A o tom to celé je. O (svojprávnom) postavení, o (poctivom) charaktere a o (žiaducej) podobe štátu a jeho občanov v dnešnom, nástojčivo pretláčanom kozmopolitnom, svetoobčianskom svete. S cieľom zabrániť „bezcitnej“ snahe „preťať“ jeho telo, zabrániť vymazaniu jeho historickej pamäte a nenechať si tak nadobro zlikvidovať jeho nosnú, poznateľnú základovú dosku, IDENTITU. Štátnu, národnú i osobnostnú..
A riešenie, ako na to, je rovnaké v každom spore, v ktorom obe strany tvrdia, že jej ide o to isté. Pri súdení každej veci, každého sporného javu, každej udalosti používať ROVNAKÝ METER. Lebo to je kľúčový faktor, ktorý deformuje štát, a ničí v základoch jeho nosný hodnotový systém. Obracajúc ho naruby, dávajúc dvojaký zmysel tej samej veci, udalosti, či javu.

Takže legitímna otázka k téme: Ktorá strana je vlastne v dnešnej rozpoltenej spoločnosti ZLODEJ štátu, a ktorá iba OCHRANCA jeho neodňateľných práv a slobôd?

Na odpoveď sa najprv treba vrátiť, ako vždy v podobných situáciách, na začiatok. Aj tentoraz na osudový, osmičkový rok. Na ešte pamätný rok 2018, a ešte pamätnejší výrok toho s tou bujnou prešedivenou hrivou, ktorý pateticky vykričal do davu pod ním spôsobmi tak nápadne, zvukom i rečou tela, pripomínajúcimi prejavy tých „necivilizovaných“ tvorov z lesa. Farizejský výrok, ktorý sa v princípe rovnako nápadne podobá falošnému tvrdeniu matky, ktorá záujem o to živé dieťa navonok iba predstierala.
„Nenecháme si ukradnúť ŠTÁT“…

Motto, ktoré vie zarezonovať v každom dave, v ktorom nevelí rozum, ale podprahové pudy. V dave, v ktorom sa nemyslí hlavou, ale gestami. Motto, ktoré aj po 6-tich rokoch ostalo jediné v nezmenenej podobe, aj keď do ostatných parlamentných volieb len na spôsob spiaceho očka. Lebo medzičasom sa zmenilo všetko.

Z účastníkov toho samého davu sa náhle vytratila (predstieraná) slušnosť. Zhrubol slovník. Lásku prekryla nenávisť. A všetko ten včerajší „slušný predvoj“ prekryl bezhraničnou agresiou. S (logickým) vyústením v Handlovej.

Ale ako je známe, diabol je vždy ukrytý v detailoch, a nie je to inak ani dnes. V našom prípade v správnom chápaní významu pojmu ŠTÁT, ukrytého v tom výroku.

Lebo oproti roku 2018 dnes je už ten výrok čitateľnejší. A poznateľnejší. Výrok, za ktorým sa skrýva osobitný dôvod na obavu. Obavu o prežitie dnes už vplyvného, dostatočne etablovaného paralelného nátlakového systému, zásadne ovplyvňujúceho správu a riadenie štátu, obzvlášť na úseku kultúry a spravodlivosti.

Preto sa pani Šimkovičová a pán Susko dočkali toľkej pozornosti od opozičnej loby. Preto ich tak nehanebne diskreditujú a chystajú sa na ich úkor robiť ďalšie verejné divadlo na ulici aj na pódiu NR SR. Lebo obaja ministri sú „dotačnou brzdou“ pre tých, ktorí už evidentne robia verejnú politiku alebo sú jej prevodovým kolesom bez legitímneho politického mandátu. A to spôsobom, ktorí si už netyká iba s konfliktom záujmov. Osvojujúc si tak postavenie vlastné alebo blízke politickému subjektu mimo platný ústavno-právny rámec, nepatrične nahrádzajúc k tomu určené vládne alebo stranícke subjekty.
A v tomto kontexte je preto potrebné vnímať aj motiváciu pre existujúci silnejúci „občiansky“ vzdor a na vytváranie zdanlivo legitímne dôvodného prostredia pre protivládne nepokoje. V evidentnej snahe zabrániť tejto „brzde“ v aktivitách, ktoré dnes siahajú už „bytostne“ na ich rozbehnutý „politický biznis“. Nárokujúc si už v existujúcom finančnom rámci na prostriedky, majúce s trochou nadľahčenia význam ekvivalentu štátneho príspevku, aký dostávajú na svoju činnosť politické strany.

Ako pupočnej šnúry „donehdá“ napojenej na štátny rozpočet prostredníctvom existujúcej diverzifikovanej dotačnej schémy, ktorú sa niekto rozhodol s tým najčistejším úmyslom (bez ich súhlasu) prestrihnúť..
Preto tá „logická“ (finančná) požiadavka na prevádzku a fungovanie prominentných neziskových združení v rámci existujúceho mimovládneho systému, ktoré v symbióze so sprofanovanými médiami evidentne ovplyvňujú alebo priamo spoluvytvárajú verejnú mienku. A cez ňu, tieto média v postavení už skôr pripomínajúcim „navádzacie zariadenia“ (nastoľovaním tém vo verejnom priestore a vopred určeným postojom k nim) už s postupom času aj „metodicky riadia“ ideologicky spriaznené opozičné politické strany.

Preto výrok toho (ne)kultúrneho pódiového tribúna by mal po správnosti, ale bez pochopenia a bez rešpektu k autorovi znieť takto :

„Nenecháme si ukradnúť „ŠTÁT v ŠTÁTE“

LEBO v tejto súvislosti treba mať dnes už na zreteli, že pretvárajúca grafika rozloženia mocenských síl ako sme ju poznali vo verejnom živote už zanikla. Dostala nové dimenzie, aké táto civilizačná doba nepoznala. Doba, kde základom fungovania štátu bola politicky ukotvená a naprieč celým politickým spektrom plne rešpektovaná parlamentná demokracia, vychádzajúca z legitímnych výsledkov volieb.

Doba, ktorej už boli dané kopačky. Len to ešte málokto z tých „uličníkov“ zaregistroval, správajúc sa ešte stále ako ten pomyselný Japonec, čo sa schovával v lese nevediac, že je už dávno po vojne. Lebo dnes už čoraz viac a čoraz nástojčivejšie sa presadzujú v „ringu“ patriacom politickým subjektom – nikým nevolené fyzické a právnické osoby. Ako nový fenomén doby, „(e)evolučne“ meniaci existujúci „politický poriadok“, vytesňujúci klasické politické strany mimo hlavnej hracej plochy, eliminujúci ich doterajší, pôvodné postavenie a význam.

Rozumej politické strany vo význame zástupného sprostredkovateľa vôle nosného legitímneho „politického hráča“ v štáte, suveréna štátnej moci, občanov Slovenska. Plazivo tak eliminujúc stranícke „platformy“, ktoré tento suverén moci v tradičnom chápaní parlamentnej demokracie ako jediné delegoval „na politickú súťaž“ o vládnu správu a riadenie vecí verejných.

Poukazujúc pritom na nový, fenomén doby, v ktorej sa dnes tento delegát politickej vôle stal iba nemým svedkom postupujúcej deformácie chodu politického života. Svedkom toho, ako sú politické strany odstavované na druhú koľaj, ako z nich postupne stávajú druhoradé „konzervy po dobe spotreby“. Ako je čoraz viac využívaný už len ich politický obal, „tvár“ pre verejnú scénu. A dnes už čoraz častejšie a čoraz hlasnejšie – len ako predĺžená ruka médií na tlmočenie názorových výhrad a škandalóznych tvrdení voči vládnej koalícií. Na bezprecedentné presadzovanie účelových záujmov politicky exponovaných mimovládnych organizácií. Dnes už evidentne presahujúcich národné a štátne záujmy Slovenska.
A tie už bez škrupúľ spočívajú v presadení nového hodnotového rebríčka. Na novej svetonázorovej báze. S cudzou optikou na očiach. S ideológiou bez hraníc na všetkých frontoch. S novým „personálnym potenciálom“, nanovo presadzujúcim obsah, potreby a ciele VEREJNÉHO ZÁUJMU. S mravnou, charakterovou poruchou, schopnou na tento účel zapredať seba, komunitu z ktorej vzišli. Svoj pôvod, rodovú príslušnosť, svoju národnú hrdosť.

Ako vtedy, keď sa množili „poturčenci“, ako vtedy, keď sa množili „maďaróni“: Ako huby po daždi

Len dôvody a ocenenie za služby sa menili v toku času. Na priamo, bez škrupúľ, za „misu šošovice“ alebo s postupom času, ako je to dnes – cítiť sa ako „kultúrnejšia bytosť“, pasujúc sa za „progres“, s bonusom, že budú súčasťou histórie. V túžbe, „byť pri tom“. Ako tí predtým. Alebo len ako trápna zbabelá bytosť, idúca s prúdom len preto, aby sa nevyčlenila z neho. Presnejšie, aby mohla z neho ďalej profitovať. Alebo z ešte biednejších príčin, z príčin dávno známym ako bezbrehá davová psychóza, kde sa už ani nikto na nič nepýta. Iba sa vezie s prúdom.

A portfólio histórie, to je plné takýchto „mravných nedochôtčat“, ktoré stavili všetko na jednu kartu, aby (až po funuse) pochopili, povedané rečou už klasika na zavádzanie ľudí (toho skoršieho, so sľubom dvojnásobných platov), že „VTEDY nebol čas povedať ľuďom celú pravdu“. A alebo tú aktuálnejšiu bohorovnú nehoráznosť – „vakcína je sloboda“.

PRETO je dnes oheň na streche. Lebo túto „vybudovanú sieť“ vnútorného štátu v štáte je treba udržať pri živote

Za onú „každú cenu“. Preto je im treba vrátiť čas. Preto sa im žiada „restitutio in natura“. LEBO zdroje zo zahraničia to samé neutiahnu. Lebo si treba zapísať za uši, že to nie je iba „inštitucionálna sieť“.
Lebo je to dnes už pavučina vytvorená z mnohopočetných a mnohovrstevných externých spolupracovníkov“, koristiacich často nadštandardnými honorármi za neštandardné výkony. Presnejšie za niečo, čo nie je dnes v tomto štáte prvoradé. Berúc pritom – pri logike spojených nádob – tým, ktorí robia štandardné výkony, a nedostáva sa im zato zo štátu to, čo by mali dostať.

A práve TU je pes zakopaný. Ten treťosektorový. Vo vedomej snahe vytvoriť podprahovú clonu pre spustenie spodných pudov nevedomých a naivných. Clonu, ktorej účelom je odviesť ich pozornosť od podstaty – vytvorením a šírením mantry o nevedomosti a „nekultúrnosti“ dnešného rezortu kultúry.
Zámerným hádzaním neziskových organizácií do jedného vreca, nehorázne tvrdiac, že dnešné vedenie rezortu ničí tretí sektor, vedome pritom zamlčiava nový azimut nového vedenia – presmerovávanie zdrojov tam, kde ich najviac treba. Do regiónov. Na mnohostranné miestne potreby. Tam, a na tie aktivity, ktoré sú dnes pre štát a jeho občanov bytostne potrebné. V to v celej podporovanej škále široko profilovanej, odvetvovo členenej verejnoprospešnej činnosti. Naprieč všetkými sektormi.

LEBO treba na zreteli, že na tejto (miestnej a regionálnej) úrovni sa nehrá iba o „fazuľky“

A čo je dôležité, nejde pritom o zdroje pre pár „jedincov“. Lebo dnes treba mať ujasnenú predstavu, že tretí sektor, to nie sú ani desiatky, ani stovky, ba ani len tisíce inštitucionalizovaných tzv. neziskových organizácií, členených do viacerých organizačno-právnych foriem.

Lebo v skutočnosti, rádovo ide o mnoho desaťtisíc združení založených fyzickými i právnickými osobami, s ďalším početným členstvom, ktoré v súhrnne vytvára „dobrovoľnú armádu“ ľudí ochotných v prvom rade dať – a nie len brať. A pre ktorú treba aj prednostne vytvárať podmienky na jej podporu a rozvoj. Lebo – na rozdiel od tej doposiaľ preferovanej – táto neprináša osoh iba pre pár vyvolených, ale pre nás všetkých. A nielen iba slovom a písmom, ale aj, či predovšetkým, praktickými činmi.

Preto je dnes treba mať o to viac na pamäti, že ich fundamentom je verejnoprospešný predmet činnosti a jeho reálny prínos pre občiansku verejnosť poskytovaný formou doplnkovej „spoločenskej služby“. Najmä tam, kde štát nestíha, a častokrát ani nedovidí.

Zároveň o to dôraznejšie je treba pripomenúť, že sa cez toto „portfólio“ generálne nenahrádzajú ani nekompenzujú úlohy a povinnosti štátu pri plnení poslania daného združenia (ak tak neustanoví osobitný zákon). A preto ich vo všeobecnosti nemožno ani vnímať ako verejnoprávne subjekty s inštitucionalizovanou právomocou na možnosť tvorby verejných politík, ako sa túto „neresť“ darilo – pre „vyvolených a nikým nevolených ľudí – s podporou predchádzajúcej koalície – pokútne infiltrovať do verejného života.

A v tejto fáze už nielen na škodu, ale už priamo proti záujmom väčšinovej časti obyvateľstva Slovenska. A pravdaže primárne na škodu tých, na ktorých sa nedostalo pri tom bohapustom rozšafnom rozdávaní miliónov pre forsírované prominentné neziskové združenia. Nie náhodou na spôsob podpory, aká sa dostala širšiemu zázemiu Šimečkovej rodiny. Lebo ešte stále platí, že košeľa je bližšia ako kabát.

Preto bolo treba na strane dnešných zodpovedných už (konečne) nekompromisne konať. A na strane nás, občanov už (konečne) pochopiť, kto tu je zlodej, a kto ochranca rodinného striebra. Paradoxne pre mnohých Slovákov toho nechceného. Uvedomujúc si pritom už bez údivu, že ide o tých samých, o ktorých je v tomto čítaní na dnes reč. Tých, ktorí by radi vrátili koleso dejín späť. Rovnako tak pred január 1993, ako aj pred september 2024.

A to je príčinná tragédia marazmu dnešnej doby. Preto nám dnes tak veľmi treba byť Šalamúnmi v každodennom živote. Aby to naše vytúžené dieťa, ktorého sa nám, Slovákom po spravodlivosti dostalo ako boží dar, zostalo v prvom rade žiť…