LEBO verejným ospravedlnením TO všetko musí začať…
A začať treba slovami ľútosti. Z tej druhej, „správnej strany brehu“. Za bezhraničné (druhotné) príkoria a utrpenie v čase temna. Slovami, ktorými sa začala „vojna“ aj na Slovensku voči „neprispôsobivej“ polovici národa. Aj skrz vojnu, tú krvavú, do ktorej nás chceli a chcú dostať za každú cenu. Vediac pritom pridobre, že vojna je a vždy bola, ako je vo všeobecnosti dobre známe, tým najhorším spôsobom riešenia sporov medzi štátmi, či inými spoločenskými komunitami. Každá. Primárne skrz traumu, prinášajúcu to (prvotné) utrpenie ľuďom.
I.
V tomto zmysle vojna – to nie sú len jej priame, materiálne škody a pravdaže ľudské obete. Ujmu znásobuje niečo horšie, škodlivejšie, čo aktivuje a zároveň parazituje na priamom vojnovom utrpení, čo pôsobí svojimi toxickými účinkami ako „zbraň hromadného ničenia“.
A to sú dôsledky dobovej všadeprítomnej nevyváženej „vojnovej“ propagandy, jednostrannej, neférovej, skresľujúcej fakty, zamlčujúcej relevantné informácie, nepripúšťajúcej poznanie príčinných okolností, vedenej s úmyslom vzbudiť, eskalovať a zakoreniť v ľuďoch jednu z najhorších ľudských vlastností – NENÁVISŤ. Nenávisť voči všetkému a každému stojacemu na tej pomyselnej druhej strane brehu – bez milosti a bez akýchkoľvek výhrad.
Nenávisť majúcu už „náboj“ kolektívnej zodpovednosti, nenávisť vnášajúcu do medziľudských vzťahov princíp neprípustnej KOLEKTÍVNEJ VINY.
Nenávisť, vyvolávanú – výsostne a výlučne len a len s jediným úmyslom – s úmyslom primäť a mobilizovať bežných ľudí a na tieto účely viesť „vojnu“ inými prostriedkami. A spôsobiť ujmu, nemateriálnu – z dlhodobého hľadiska – ešte ničivejšiu ako na samom „vojnovom poli. Ničivejšiu pre bežných ľudí, ktorí sú v konečnom dôsledku jej najväčšou obeťou – jej vťahovaním do konfliktu v duchovnej aj v materiálnej rovine, nástojčivo vedenú na tieto účely starým osvedčeným „gottwaldovským“ spôsobom – KTO nejde s nami – ide PROTI nám.
A na tieto účely prvoplánovo slúži propaganda na vyvolanie strachu, prostredia kalných vôd na spôsob krízového režimu, v ktorom je dovolené „všetko“, čo by za iných okolností nebolo ani právne ani ľudsky akceptovateľné. Vyvolať atmosféru „odvety“, nutnosti prijať aj tu doma „vojnu“ za svoju a „solidárne“ akceptovať dôsledky vojnového štvania.
A v takejto situácií spoločenského marazmu zohráva najdôležitejšiu rolu bezcharakternosť a nedôstojnosť spôsobu vedenia tohto druhu „občianskej vojny“, nehanebného spôsobu, akým sa do nej zaťahujú nezúčastnení ľudia. A prím v tejto spoločensky vypätej situácií zohráva bezuzdné mediálne „vojnové spravodajstvo“. Ako sme toho svedkami dodnes.
A Slovensko je toho žiarivým príkladom. Na strane „aktív“ – opovrhnutia hodným príkladom skrz spôsob a metódy vedenia ešte prežívajúcej aktívnej (vojnovej) propagandy, koncentrovanej na všetkých „bojaschopných“ úrovniach, s nákladom „slepého streliva“, zato „smerodajne“ nasmerovaného. A premyslene zacieleného. Toho, pochádzajúceho z mimovládneho sektora.
A na strane „pasív“ – najprv totálnym, nemravným a nezákonným, parametrami už diktátorským spôsobom likvidácie (zablokovania) alternatívnych informačných tokov. Pokračujúc zatváraním úst, vylučovaním z verejného priestoru názorovej „inakosti“ a koncentrovaným mediálnym lynčom „neprispôsobivých“. A na vyššom leveli vedenia „domácej vojny“ – s cieľom umlčať – už aj uplatňovanou hrozbou väzobného stíhania opozičných predstaviteľov.
A nezabudnime pritom, že v tomto dobovom zlome času – v dobe „1. (ešte neinvázneho) odstrelu“ Fica v NR SR tomuto naordinovanému ataku zabránila iba poslankyňa R. Tabak spolu K. Hatrákovou. Lebo každému súdnemu človeku muselo a musí byť nado všetko jasné, že ak by sa bol ten pripravovaný atak vydaril, všetko by bolo bývalo inak.
A to sú už spôsoby, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani diktátori, ktorí sa zapísali do dejín najneslávnejším spôsobom. V kadencii a toxicite „aktív“ a „pasív“ prekračujúcich už limity, ktoré sú stanovené svetskými aj božími normami.
II.
A sme pri samej podstate veci. Pri účele, ktorý je otcom i matkou všetkého zlého.
Účele, ktorý nesmie byť nikdy zneužitý na nemravné ciele, ktorý nesmie byť nikdy a nikým zneuctený spôsobom, ktorý budí pohoršenie najhrubšieho zrna. Ktorý vyvoláva odsúdeniahodné, dnes premyslené rusofóbne emócie. A je tragédiou, ak sa zníži k tejto forme osoba, ktorá vrcholovo zastupovala výkonnú moc v štáte, VLÁDU SR, ktorá má budiť úctu, dôveryhodnosť a rešpekt ľudí. A je dvojnásobným „trestným činom“, ak sa to robí verejne.
Tak ako to urobil „v priamom prenose“ Eduard HEGER, VTEDY 12. marca 2022 v utečeneckom tábore na východe Slovenska pri príležitosti, ktorá onen ÚČEL zaknihovala do histórie. Formou, obsahom, významom i postavením autora – zneužitím a zneuctením, ktoré nejde nikdy zabudnúť. Ktoré stálo na počiatku „dnešných vojnových vekov“ na Slovensku.
„Ani v druhej svetovej vojne sme nezažili, aby boli bombardované nemocnice, aby boli obkľúčené mestá, aby boli odpojené od elektriny, aby boli zabíjaní civilisti.“
Nuž, v zastúpení tej krehkej, váženej dámy zvanej „história“ – dámy majúcej v láske FAKTY a ich pôvod, dámy tak často zneužívanej na vierolomné účely, chcem upozorniť na to, že to nemôže (naďalej) zostať bez povšimnutia. S odkazom, že ona nemôže mlčať, ako mlčia tí, ktorí si doteraz nárokujú hodnotiť rýdzosť myšlienok, slov a činov vo verejnom priestore.
Už pridlho čakajúc na ospravedlnenie. Verejné. Rovnako hlasno a adresne – ako bolo vyslovené tam na východe Slovenska. V čase a na mieste, kedy a kde sa muselo aj slnko zahanbiť.
LEBO týmto vyjadrením vtedajšej najvyššej autority výkonnej moci na Slovensku bolo vyslané posolstvo, ktoré významom už prekročilo hranice racionálne prijateľného a najmä mravne dovoleného. Signál na podprahový útok na najspodnejšie city ľudí. Spôsobom, ktorý musel „zarezať“ každého uvažujúceho človeka, nieto ešte kresťana.
Preto je také dôležité pýtať si odpustenie od poškodenej strany. Prvopočiatočné „MEA CULPA“. Verejne, rovnako oduševnene, ako „VTEDY na VÝCHODE“.
Lebo pri všetkej tej dnešnej propagande každodennej, týkajúcej sa Ukrajiny, ukazujúcej prstom iba na spôsoby vedenia vojny jednou, tou ruskou stranou – zaniká poznanie, že takto jednostranne, čierno bielo, na spôsob – „hosana versus ukrižuj – to s odstupom času vo svete poznania histórie vojen takto nefunguje. LEBO doboví víťazi majú vždy limitovanú „dobu spotreby“. A po jej uplynutí sa vždy vo verejnom priestore vyčasí.
LEBO vojna, každá, nemá prívlastky, ani to bombardovanie, ktoré je jej súčasťou, okrem toho jediného, že je zlovestná, ničivá svojimi dôsledkami.. Vojna, žiadna nie je, nemôže byť humanitárna, a tá nebola ani v Juhoslávii. Nemôže byť ani farebná, ako tie „arabské“. Ani ako tá na UA. Ani inak eufemisticky označené. Lebo je rovnako a vždy vražedná, zabíjajúca nielen vojakov – ale aj civilistov v domoch, nemocniciach, školách.
A dnes už aj v nebotyčnom rozsahu skazy a škôd nielen na majetku a na životoch na bojisku, ale na pošliapaní elementárnych všeľudských humanitárnych pravidiel, ako sa to už v priamom prenose deje formou plošnej genocídy obyvateľov Gazy.
A čo je kľúčové, čo treba (opakovane) pripomínať, je poznanie, že za týmito praktikami stáli a stoja vždy osobitné záujmy zastierané clonou – určenou pre verejnosť. Clonou záujmov, prekrývaných vznešenými slovami o demokracii a slobode, za ktorými vždy stál ÚČEL – ten, ktorý svätí prostriedky. Ten, ktorý bol preoblečený v novodobej histórií vždy za záujmy o prírodné energetické zdroje, nosný motor fungovania ekonomiky, udržania životnej úrovne a iných pridružených (koloniálnych) profitov.
PRETO je potrebné už bezodkladne začať konať imperatívom doby. Na Slovensku (najprv) požiadať o odpustenie zodpovednými. Za spreneverenie sa svojmu postaveniu vtedajších najvyšších ústavných činiteľov. Na čele s Čaputovou, Matovičom, Hegerom a Ódorom. S Naďom v jednom poturčenom sloji.
Za, svojím charakterom a dôsledkami, protištátne aktivity, ktoré Slovensko pripravili o vojenskú obranyschopnosť. A za konanie, ktorého materiálne a morálne dôsledky musia znášať občania v každodennom živote. Od nebývalých starostí o základné živobytie – až po ožobračujúce úhrady tepla a TUV.
A čoby rukou spoločnou a nerozdielnou ich zato vziať na bezpodmienečnú (občiansku a právnu) zodpovednosť. LEBO spravodlivosť nie je ani lícom ani rubom odplaty. Je iba váhou, na ktorej sa merajú slová a činy rovnakým metrom.
A na tie slová odpustenia zodpovedných a praktické váhy tej pani so šatkou na očiach dodnes čakáme. A budeme čakať. Lebo to nejde zamiesť pod koberec. Ako všetku doterajšou „špinu“ v dome. A tváriť sa, že sa nič strašné nestalo. A vyčkávať v tichu v ústraní, že to prehrmí.
PRETO je táto žalobná výzva určená všetkým spoluzodpovedným v štáte za mravné i trestné činy. Dnes primárne adresovaná E. Hegerovi. Autorovi prepisovania dejín na obraz svoj a svojich veriacich. Lebo mal hádam dosť času na to, aby si preštudoval stredoškolský dejepis. A najmä, aby ako samozvaný „historik“ dal vedieť na známosť FAKTY z tej dejinnej výseče z Gazy, ktorá sa doň práve touto dobou zapisuje. Aby sa dnes neskrýval bez publicity ako voš pod chrastou.
Aby bol aj dnes rovnaký „hrdina“, „demokrat“, „humanista“, ON, ktorému tak veľmi a tak úpenlivo záležalo ešte „včera“ na ľudských životoch. A spolu s ním aj celá tá farizejská vojnová perepúť, skrývajúca sa dnes po univerzitách, liehovaroch a chodiaca po slovenskom vidieku vyvolávať protivládne vášne a vzbury.
Ergo, tá (ne)ľudská mašinéria, ktorá tak rukolapne stratila po voľbách „chuť po mieri“ tu doma. Po rešpektovaní výsledkov parlamentných volieb.
A rovnako tam vonku, mimo UA. Náhlou stratou „chuti“ po odsúdení genocídy Izraela a po volaní po mieri v pásme Gazy. Stratou citu pre ľudskú spolupatričnosť a ochoty pomôcť ľuďom v tej časti sveta, ktorá zostáva tak pokrytecky a tak špinavo mimo pozornosť ešte včerajších „útlocitných“ jakobínov, dnešných falošných hercov, prezlečených do hábov ochrancov práva, demokracie, slobody a humanizmu.
Až by jeden poctivý človek uveril (v tú nepoctivú finančnú zbierku na podporu vojny pre UA). Keby s rovnakou energiou, s rovnakým „entuziazmom“ pre vec a rovnako demonštratívne organizovali a dotovali finančné zbierky tí samí falošní donori pre obyvateľov Gazy.
Tam a pre tých, kde pán Heger bombardujú nemocnice, školy, občiansku a technickú infraštruktúru na „dennej báze“. Tam, kde už izraelskí vojaci ako ľudskí vyvrheli bránia vstúpiť na územie Gazy humanitárnym konvojom. A tým ktorým sa to podarilo – tie ostreľovali ako barbari, bez štipky ľudského charakteru a elementárnej vojenskej cti.
Tam, kde už neregulárne-regulárne vytesňujú obyvateľov Gazy z ich území. Či medzinárodné právo treba dodržiavať iba na Ukrajine…?
Bože, TY vidíš, ako môže človek zneuctiť sám seba.