Asi ste si všimli ako si plazivú metódu neomarxistov osvojil aj kmeň čechoslovakistov, ktorý sa usiluje o akési obnovenie štátneho útvaru, z ktorého Slováci dva razy v dejinách spoločného štátu odišli.
Nepochybne po uhorskom žalári národov to bol v roku 1918 svetlý bod na konci čierneho tunela, ale nič oslnivé dlhé roky neprišlo.
Začalo to zostrelením M. R. Štefánika na pokyn „baróna rulety“ a pokračovalo uväznením Andreja Hlinku po jeho plánovanej interpelácii na Parížskej mierovej konferencii, kde sa chcel dožadovať plnenia Pittsburskej dohody so suverénnym postavením Slovenska v rámci spoločného štátu. Na to T.G. Masaryk odvetil lžou desaťročia, že je to „vraj falsum“.
„Tatíček“, odrodilý Slovák, v českých službách s rodným jazykom nemeckým sa Slovákom odvďačil výrokom „Niet slovenského národa, je to vynález maďarskej propagandy“.
A všetko zaklincovala štátna ideológia čechoslovakizmu, ktorá popierala svojbytnosť slovenského národa. Tú po vojne len vystriedal pragocentrizmus…
Žiadne terno ani pri sčítaní ľudu. Napríklad pri tom prvom (1921) sa oficiálne uvádzala len „československá národnosť“ a na slovenských školách sa oficiálne vyučoval namiesto „slovenského jazyka“ „jazyk československý v slovenskom znení“.
Nielen českí štátni zamestnanci, ale aj príchodiaci českí profesori na Slovensku boli zvýhodňovaní, aj lepšie odmeňovaní ako tí slovenskí. Táto diskriminácia a nadradenosť vyústili v roku 1921 do založenia samostatného Spolok profesorov Slovákov (SPS). Slovenskí profesori nepovažovali Ústřední spolek československých profesorů za organizáciu, ktorá dostatočne dbá o ich záujmy.
Navyše českí profesori predložili ešte v školskom roku 1922/23 požiadavku, na základe ktorej sa mali do Čiech a na Moravu posielať Slováci, aby tak lepšie spoznali českú kultúru a vôbec pomery za riekou Moravou…
V skutočnosti si Česi riešili nezamestnanosť na úkor aj tak úzkej slovenskej inteligencie a minima štátnych zamestnancov, ktorí mali garantované dôchodky a štátnu definitívu, čiže istotu v ťažkých časoch, blížiacej sa krízy. To viedlo k ďalej vlne masívneho vysťahovalectva zo Slovenska…
Podľa učebných osnov pre stredné školy s ČESKOSLOVENSKÝM VYUČOVACÍM JAZYKOM NA SLOVENSKU, prijatých ministerstvom školstva a národnej osvety 21. februára 1921, bola síce účelom vzdelávania na hodinách „československého jazyka“ dôkladná znalosť a bezpečné ovládanie spisovnej slovenčiny (formálne), ale podľa toho istého výnosu sa stala cieľom vzdelávania pri vyučovaní československého jazyka aj znalosť spisovnej češtiny slovom i písmom.
Názvu vyučovacieho predmetu tak plne zodpovedal aj jeho obsah, ktorý vychádzal z oficiálne presadzovanej štátnej ideológie jednotného československého národa.
Asi neprekvapí dvojitý meter, pretože táto idea sa v otázke vyučovacieho jazyka neuplatňovala v Čechách, na Morave a v Sliezsku v takej miere ako na Slovensku…
A mohli by sme pokračovať aj čo sa dialo v 50.rokoch – najskôr poľovačka na slovenských „klérofašistov“ a potom ďalší vykonštruovaný hon na slovenských „buržoáznych nacionalistov“ – šup s nimi do basy.
Nostalgia je jedna vec, ale fakty sú druhá. Preto sa treba ozvať a dať veci na pravú mieru, pretože naši politici sú nielen plagiátori, ale aj nedovzdelaní v základných historických reáliách.
Oni si svoju tuposť ani neuvedomujú, pretože sa sami pohybujú medzi rovnakým kmeňom európskych insitných liberálov, ktorí kultúru dokážu iba (z)rušiť, najlepšie všetku národnú, kresťanskú, tradičnú, hodnotovú…
A nakoniec tradičná poznámka k pravým pojmom: Nijaké „rozdelenie“ spoločného štátu nebolo! Podľa ústavného zákona č. 542/1992 Zb. Federálneho zhromaždenia „Česká a Slovenská federatívna republika ZANIKLA“. Žiadne „delenie“, ani „rozdelenie“. Nástupníckymi štátmi sa stali Česká republika a Slovenská republika.
Rovnako ZANIKLO aj Uhorsko, nedelilo sa… A nakoniec, podraz s používaním štátnych symbolov po zaniknutej federácii, ktoré podľa rovnakého zákona (Čl.2, ods.2) nesmela použiť ani jedna nástupnícka strana. No stalo. Ako vidieť, dosť.
Napriek tomu sme bratia, Slovania, máme korektné vzťahy, vzájomne sme si pomohli, občas vieme vo V4 držať spolu. To je dobrý základ na nadštandardné vzťahy, ale nie na súčasnú glorifikáciu zaniknutého štátu.
Tešme sa a buďme hrdí, že máme každý národ svoj vlastný štát.
Rafael Rafaj
* zdroj fb