Site icon Spolok ARCHA o.z.

Za OTVORENÚ Pandorinu skrinku

PRAKTICKÁ CVIČEBNICA k výzve „NIEKOĽKO VIET“

Najprv malý historický exkurz na zahriatie, lebo bude veterno.

Od čias, kedy úskočne vstúpila na posvätnú slovenskú zem noha strýka Georgeho, bankového špekulanta všetkých čias, zaodetá do hábov filantropa, a začala OTVÁRAŤ okná a dvercia dokorán, máme na Slovensku prievan ako hrom.

A pre neopomenuteľnú historickú pamäť treba dodať, že neostalo iba pri obyčajnom prievane. Bola to veterná smršť, ktorá zásluhou tohto „dobrotivého strýka“, rukou spoločnou a nerozdielnou, spolu s krvilačnou Madeleine Allbright priviala k nám dovtedy nepoznané meteorologické javy. Úkazy, o akých sa nám dovtedy ani nesnívalo.

A začalo to najprv správou z „hydrometeorologického ústavu“ stamodtiaľ . Ešte v roku 1998. “Momentálne je na mape Európy čierna diera, ktorá sa nazýva Slovensko.” A potom – za nastúpivšej „filantropickej injektáže“ Slovenska strýkom Georgeom – sa OTVORILI všetky okná dokorán, aby začal poriadny vetrisko, aký na Slovensku dovtedy nebol od roku 1989.

A (podporná) sila vetra to bola taká obrovská, že pomohla zmietnuť dovtedajšiu nedobytnú ľudovú pevnosť jedným (volebným) útokom. A nie hocijakým spôsobom. Spôsobom, pri ktorom by sa aj jeho pôvodní autori, Gréci, museli čudovať, ako sa dá ešte „precikať“ ich invenčný prínos do antického sveta.
S fígľom. Novodobým Danajským darom. Prostredníctvom (prvého) Trójskeho koňa, vyrobeného na Slovensku a podhodeného „slovenským Trójanom“ priamo do ich domácností. Rovnako uveriteľne ako vtedy. Lebo aj Slovač, ako vtedy tí praví Trójania, urobila rovnakú chybu. Podľahli pokušeniu uveriť. Tomu podhodenému, lákavo vyzerajúcemu „koňovi“…

A ten urobil svoju robotu do bodky. Otvoril brány do pevnosti dokorán. Prišiel, na etapy predal (spolu s jeho „vládnym konkubínom“) rodinné striebro, ktoré predať išlo, ožobráčil „Trójanov“, a odišiel. „Signifikantne“ – miestom i časom. Na UA. V roku 2014. Robiť poradcu novému ukrajinskému muftimu, Porošenkovi, ktorého v tom samom roku „porodil“ Majdan.

Na spresnenie, poradcu dobovému prezidentovi, dovtedajšiemu „čokoládovému špekulantovi“, novodobému zbohatlíkovi, ktorý stál pri zrode jedného z troch dôvodov, ktoré viedli k februáru 2022 na UA. Lebo ako zákon kauzality velí, na súčasnosť pozeraj vždy skrz jej príčinu. Známou „prírodnou metaforou“ povedané, (výsledná) koruna stromu je vždy výsledkom koreňovej sústavy. A tú „koreňovú príčinu“ možno najlepšie pochopiť skrz Porošenkov výrok, ktorý predznamenal udalosti, ktoré by ani baba Vanga nedokázala presnejšie predpovedať:

A že vtedy nehovoril „do vetra“, o tom svedčia tisíce „anonymných mŕtvych svedectiev“ , prevažne ruského „etnika“. o ktorých v dobovom „mierovom čase“ v hlavnom mediálnom prúde nepadlo nikdy ani slovo. A drží sa pod mediálnou pokrievkou, ako jedna z 3 kľúčových príčin vojny na UA, dodnes..
Komu sa ešte neotvoril softvér, pripomínam, že primárne išlo o inkriminované územie východnej UA, DONECKA. Toho územia, kde prebiehajú tamojšie najintenzívnejšie hriešne vojnové udalosti.

I.

A teraz už poďme OTVÁRAŤ aj MY. Rovno, in medias res…

Mysliac na dvere na kľúčovom mobiliári, Pandorinej skrinke, ukrytej mediálnym porastom v tej známej 13. komnate. A dodnes drží kľúče od nej pod zámkom. A pritom ide všetko o „zbierkové predmety“, ktoré treba nielen držať v „mediálnych depozitároch“, ale aj vetrať. Najlepšie vonku. Na ulici. A najmä, ako to už býva s významným kultúrnym dedičstvom, treba toto bohatstvo ducha začas aj predstaviť verejnosti. A keďže to nejde otvorením DVERÍ do „verejného depozitu“, tak ho musíme hľadať v onej utajovanej skrini.

„Za OTVORENÚ PANDORINU SKRINKU“:

A kde inde začať, ako na počiatku. Na vrchu hory. Ako zákon pravdy a rešpektu k nej káže. U ministersko-kultúrnych proťajškoch Martiny Šimkovičovej. Lebo o nich nepadlo ani jedno krivé slovo na ulici. Ani vtedy, keď to bolo aktuálne, ani dnes, keď je to aktuálnejšie ešte viac. A logicky tak musí platiť, že tí predchodcovia boli naslovovzaté vzory, na ktoré tá „neprofesionálna a nemorálna“ Martina nemá. Ktorá nemá na dnešnom mieste čo hľadať. Pre nekompetentnosť. Profesijnú, aj morálnu.

A tak nejde inak ako podať zrkadlo už „odležanej“ histórií, ktorá vie vždy (nezaujato) dobehnúť, ktorá nikdy nesklame. Hovoriac o nedotknuteľných protežantoch dnešnej ulice, Milanovi Kňažkovi a Natálii Milanovej v roli, v ktorej sa ocitli v koži ministrov kultúry. Kultúrnych predobrazov dvojo, Martiny Šimkovičovej.

Milan Kňažko

V roli a koži ministra kultúry bol riadny kabrňák. Uznajte, prakticky po nástupe do vedenia rezortu tento kultúrny snajper s chladnokrvnosťou typickou pre tento typ strelcov, odstrelil „na počkanie“, rad radom, riaditeľov VŠETKÝCH 26 inštitúcií v pôsobnosti ministerstva kultúry vrátane všetkých slovenských divadiel. Ako na divadelnej scéne dobre odohraná etuda.

A po dobre vykonanej robote – „veľmo skromne a veľmo nesmelo“ sa pýtajúceho zvedavca na „prečo“, dostal „profesionálnu“ odpoveď. Veď sme „neprepustili žiadneho odborného pracovníka, iba zástupcov top-manažmentu“.

Bingoó. Počuješ Martina, ako to „do psej matere“ robí „profesionál“?

A ako zabodoval jej pred skorší predchodca v sukni, NATÁLIA MILANOVÁ?

Vyštudovaná pedagogička, s (kultúrnou) praxou, ktorú preukazne dotvrdil „inštalatér“, ktorý ju do funkcie nominoval, Matovič. Nezabudnuteľne. Smerodajne: „Natálka, ty si napísala leporelo pre deti, budeš ministerkou“. A vie sa ešte o relevantnej praxi v detskom časopise Fifík

A etudu o morálke si „vypočujte“ radšej v origináli.

„Róm, keď ráno (Róm) zistí, že nemá čo jesť, jednoducho sa zoberie a ide si jedlo zaobstarať. A je mu jedno, ako to urobí. Keď potrebuje svetlo a práve ho nemá, nič mu nebráni zabezpečiť si ho od suseda. Keď má chuť na ženu, dokáže skočiť aj na sestru, len aby uspokojil svoju potrebu. [Rómovia] sú neprispôsobivé, zlodejské svine a hovädá.“ (Sic.) (Uf..)

Takže otázku na záver tejto kapitálnej kapitoly. Vie niekto s otvorenou hlavou (lebo otvorená kultúra, zdá sa na to nestačí..) racionálne, logicky povedať, prečo im tieto božie stvorenia nevadili vtedy..? A prečo vadí dnes iba dnešná ministerka pri tých pár odvolaniach (na rozdiel od toho snajpera, aj s uvedením relevantných dôvodov), a pri tej „morálke od Natálky“, z ktorej môžete mať ešte v tejto chvíli akurát tak hrču v krku?

Jedna, kapciózna, s odpoveďou vloženou už do otázky samej, sa tu núka.

Lebo snajper vtedy ešte iba „lámal a dával“..? A nebral?

A „korálka“ dala pokoj? Lebo nevŕtala…? Lebo jej nevadila, len ilustratívne uvedená – rodinná podpora pre šimečkovský klan..? Rádovo 600 tisíc eurami pre Šimečkovskú nadáciu len počnúc..? Ani manažérske prešľapy v Národnej galérií, v Bibiane? Či?

Má to ešte vôbec význam „hádzať na stenu“ tentoraz fakty, argumenty, svedectvá?

Alebo inak, všeobecne povedané, hádzať perly sviniam nikdy a nikde neviedlo k cieľu, o ktorý aj dnes ide. A tak prepotrebne, ako tomu nebolo nikdy doposiaľ v našej novodobej histórií.

Ale druhú stranu, dnes už bytostne, existenčne, svoju prítomnú budúcnosť musíme chrániť. A to nejde inak, ako cez neopomenuteľné poznanie minulosti, ktorá vyučuje a poučuje ako nikto viac. A aj tento výťah z praktickej cvičebnice ukazuje svojprávnym ľďom, ako na počiatku na to ísť. Aby sme boli…

Exit mobile version