Dnes za tú dlhodobo ZATVORENÚ v Pandorinej skrinke.
S ambíciou otvoriť „sekčný depozit“ so zbierkami nehynúceho „kultúrneho bohatstva ducha“ signatárov písomných výziev adresovaných Ministerstvu kultúry SR a ústnych prejavov, vyhlasovaných z redakcií bývalého mainstreamu, na čele s denníkmi SME a s denníkom N, z TV obrazoviek a z divadelných a pouličných „stage“.
Dnes prednostne na margo jej „verbálneho atribútu“ – KULTÚRY SLOVA.
Aby sme poznali súradnice. Hĺbku aj šírku obsahovej stránky tejto, v dnešnej dobe najohýbanejšej a najzneuctievanejšej spoločenskej hodnoty na verejnosti.
A cesta k poznaniu týchto súradníc vedie cez sprístupnenie autorského copyrightu na (samozvané) právo ju hodnotiť a verejne aj súdiť. Majúc na zreteli, ako nás o tom ostatne poučil sám Habera, že s kultúrou na Slovensku je to ako s tým biblickým tajomstvom sily Samsona. Aj na Slovensku tajomstvo (duchovnej) sily kultúry, rovnako ako u tej biblickej postavy, je ukryté v dlhých vlasoch. Lebo kultúru tie krátke zničia. Nemajúc v tom čase jasno v jeho prázdnej nádobe, že nie dlhé vlasy sú „vrahom kultúry“, ale krátky rozum.
A propo, malá odbočka. Tí hejteri, ktorí sa pasú už dlho na novom aranžmáne hymny od Rózsu, tým, ktorým kole oči jeho odmena za dlhodobú profesijnú robotu, sa pre zmenu (s)pýtali Paliho, napriamo, koľko činilo tých jeho 30 strieborných za jeden večer..? Opravujem, za „niekoľko minút“. Pre hodnotové (profesijné a mravné) porovnanie. Jeho, aj tých, vtedy freneticky aplaudujúcich.
Ale späť „do skrinky“. Sprístupniť, a poučiť sa, čo je to kultúra. Kultúra slova zvlášť. Od vlastníkov pravdy. Od tej samozvanej (výraz si požičiam si od uznávaného človeka pera) – „verbeže“.
Porážka (rozumu) alebo rovno trestný čin?
LEBO nič tak exemplárnejšie a príkladnejšie nepreukazuje hĺbku a šírku mravnej skazenosti tohto (na pódiách a v uliciach) samo-zorganizovaného elitárskemu klubu gottwaldovského typu – ako ukážkový „kultúrno-etický“ výplod chorých mozgov.
Ako vystrihnutý z biblickej Sodomy. Ako výkričník doby, kde forsírovaná, bezbrehá otvorenosť, vydávaná za bájny progres priniesla do nášho sveta stratu tých najdôležitejších, neprekročiteľných ľudsko-právnych hraníc, stratu toho najcennejšieho, čo môže človek, žijúci v komunite vlastniť, v sebe nosiť a chrániť ako oko v hlave. ĽUDSKOSŤ. Pravú mravnú hodnotu človeka, ktorá ho ctí a zušľachťuje, ktorá ho odlišuje od sveta zvierat.
A príkladnú vzorku, hneď s trojakou skutkovou podstatou, majúcu rovnakú DNA, rovnaký rukopis, pochádzajúci z rovnakého, zmutovaného „zvieracieho“ vrhu si vypočujte v priamom prenose. V hlavnej úlohe s Tkačenkom zo SME, v tandeme s Ondrejíčkom, hovoriacim si príznačne, cynická obluda.
- „Spustnutý ženích (Magušin, manžel Simy Martausovej). To mi pripomína môj obľúbený paragraf Trestného zákona, ktorý postihuje rodičov, ktorí svojim deťom umožnia viesť záhaľčivý spôsob života a tým ich vystavujú nebezpečenstvu spustnutia.
- Ergo by ju mohli zašiť a aspoň by sa zastavila nová produkcia“… (!!!)
- „Ona je kresťanka. Nemal by si sa vysmievať postihnutým.. tá tvorba, ktorú ona produkuje, je povrchný gýč obmedzený práve jej kresťanstvom.. ona je taký Heger medzi speváčkami. Ale áno, každá náboženská viera je z môjho pohľadu mentálna diagnóza. Pokojne sa urazte.“…
- „Za čo sa mám ospravedlniť..? Povedal som, že jej tvorba je sračka a že tá tvorba je postihnutá jej karikatúrnym kresťanstvom. Za oboma vecami si stojím a nevidím v tom problém.“
- „Pani manželka mi povedala ,Je suis Tkačenko‘, čiže nakoniec to dobre dopadlo“.
A tak je najvyšší čas sa pýtať. Hlboko do vnútra tejto ľudskej ničoty.
KDE boli vtedy strčené tie „gottwaldovské deti“ (viaceré v tom dnešnom dave aj so šedinami), tí „intelektuáli,“ s a spod pódií, tá stádovitá masa drukujúca výkrikom do tmy, bičujúca vo verejnom priestore tých, ktorí nejdú s nimi. Tí, bijúci sa dnes do pŕs a do krvi za kultúru, do ktorej patrí aj kultúra slova. Kultúru, ktorú im chce vraj vziať terajšia ministerka kultúry so šéfom Služobného úradu.
KDE boli vtedy tí demonštranti, majúci dnes plné ústa prázdnych hesiel a transparentov, demonštrujúcich ako naučené opice niečo, čo im je v praxi cudzie. Čo im nie je vlastné. S čím sterilne a neosobne narábajú ako s mobilom v ruke. Ako s „hodnotou za peniaze“. Na papieri, bezcitne, ako to predviedlo to skazonosné duo. Referenčné vzorky dvojtvárnosti. Príkladne horujúc za slobodu tvorby, ktorú im nikto neberie. Verbálne horujúc za slobodu presvedčenia, ktorú v praxi popierajú v priamom prenose.
Či tá, v tom ilustratívnom príklade, náboženská sloboda, sem už nepatrí?
A to je už otázka aj pre vás pán Majerský a pre vašu kompániu. Prečo ste vtedy nekritizovali verejne, nástojčivo túto hanebnosť. Nie chrumkavo. Lebo sa malo kričať zo straníckej centrály, z každého kostola, ale aj z každej svetskej inštitúcie vrátane orgánov trestného konania, poukazujúc už na neskryté „tykanie si“ s hanobením náboženského vyznania a presvedčenia.
LEBO TU sa písal RODNÝ LIST zla a nenávisti, nosné atribúty dneška. Lebo tu sú korene stromu (dnešného) poznania, ktorý vyrástol do rozmerov, ktorých sme dnes svedkami. S toxickým ovocím, ktoré sa propaguje v redakciách mainstreamu, na TV-obrazovkách a rozdáva sa na divadelných pódiách a na námestiach slovenských miest.
A tak dnes stojí rovnaká otázka. Ako vtedy.
KDE bolo to človečenstvo, kultúra ducha, kultúrno etické hodnoty, po ktorej tí nebotyční farizeji z redakcií a na ulici dnes pokrytecky volajú? A ronia krokodílie slzy.
LEBO sa až natíska iná, smerodajnejšia otázka. Koho „otvory“ by dnes bolo treba naozaj „zašiť“, aby sme mohli konečne žiť v pokoji, dôstojne, v mieri, dnes už osobitne v tom medziľudskom, a v bezpečí..
Aby sme nepočúvali denno-denne tú demagógiu ako ministerstvo kultúry stále, furt niečo zakazuje, prikazuje, ako bráni „kultúrnej tvorbe“. Lebo pri spomienke na ten nezabudnuteľný verejne prednesený vládny imperatív, ktorý vzišiel od Kolíkovej, vtedajšej ministerky spravodlivosti, ten o tom – ako VLÁDA URČUJE ĽUĎOM ako MAJÚ ŽIŤ – to už nie je sranda, ale totálny úpadok mravov. Neschopnosť pozrieť sa v prvom rade do seba. Snoriť, hľadať smietku v oku ministerky, v praxi aj nesprávne použité interpunkčné znamienka, zato brvná, majúce už kaliber prečinov proti ľudskosti „(ne)kultúrne prehliadať.
A čo je ešte zarážajúcejšie, tá šírka, ten presah prejavov novodobej Sodomy tým nekončí.
Lebo očista, takto zneuctenej, neprekročiteľnej kultúrno-etickej hranice, akoby velila logika pravdy a novinárskej cti, tá mala začať na prameni. U Balogovej, šéfredaktorky, ktorá zastrešuje redakciu toho skazonosného plátku.
A ako je známe, tejto náhle oslepenej a ohluchnutej dáme trvalo 3, slovom tri dni po uvedenej „kultúrnej erupcii“ zašívanie sa, ošívanie a možno aj „prešívanie“ reakcie, v ktorej podala svedectvo, ktoré vedome nebolo „ani oblečené ani nahé“. Aby tak dala vyjavila DNA toho chorého „mediálneho „domu“, SME-čky, a tým aj dekadentnej „kultúrnej tvorby“ jej redakčných premiantov.
A to by už aj Orwel musel zostať stáť s otvorenými ústami
Nad nadobro prevráteným svetom hodnôt na Slovensku. Lebo skutočný, férový „boj“ za kultúrnu, ľudsko-právnu nápravu mal začať v médiách, tých dovolávajúcich sa morálky ľudí a etických hodnôt žurnalistov. V prvom rade postojom v „POSTOJI, denníku, ktorý si ešte neviem prečo píše v záhlaví, že je konzervatívny denník. Ten, ktorý po tomto nehanebnom počine strčil hlavu do piesku, robiac bobríka mlčanlivosti.
A pritom ten paradox, Magušin, mal svoj „profesijný domicil“ v tom čase práve v tomto plátku. Aby napokon (verejne) musel zachraňovať česť jeho ženy, jej švagor. Dá sa to chápať s otvoreným softwérom?
Prezradím vopred, dá. Len treba poznať bližšie…
Že POSTOJ v reálnom prostredí už hodnotovo pripomína viac filiálku denníka N, ako to, za čím sa v hlavičke skrýva. Na úrovni už rovnakej hodnotovej rozporuplnosti, aký nemožno nevidieť medzi kresťanským portfóliom KDH a jeho praktickej politickej (progresívnej) činnosti.
Že ide o ten samý denník, z ktorého „vyliali“ Daga Daniša, nepokoreného novinára, ktorý chcel zostať vo svojej tvorbe svojprávny. Pravdaže tak po farizejsky, ako to už u nás chodí. „Cenzúrou“, presnejšie úpravou obsahu jeho príspevkov samotným šéfredaktorom, ako sa sám verejne zdôveril. Preto volil cestu ľahšieho odporu, opustením lode s „ideologickým kontrabandom“.
A že ide o ten samý denník, ktorý na svojich stránkach vyárendoval priestor pre niečo, čo sa dá nazvať „inzerciou“ vojnovej zbierky na pomoc UA. Z podnetu jeho rakúskeho spolupracovníka.
A že ide o ten samý denník, v ktorom našla svoj „hodnotový domov“ známa fy Vagovič, po predchádzajúcich „výživných“ pobytoch v „materských domoch“ v SME, Aktualitách a .týždeň.
Ešte sa treba diviť, že prečo?
A ešte „čerešňu“ tomu celému navrch
Lebo na koniec tejto „deštruktívnej hitparády“ mravných, krikľavo aj konkludentne vyjavených výpovedí, to najnepochopiteľnejšie „hnojivo“ malo ešte iný dozvuk. Sémanticky vzaté, s ešte väčším pachom. Poprosím o zvuk:
- “JE SUIS SIMA” s emotikonom exkrementu (!) a klauna…
S copyrightom Radoslava BAŤU, bývalého Kiskovho poradcu, bývalej šéfky ŠUKL-a manžel. A podržte sa, (infiltrovaným) PORADCOM súčasného ministra školstva, Drukera. Z Hlasu…
A toto už rozchodiť je „silná káva“ už aj pre silné žalúdky. Teda pre tých, čo trochu vidia, čo sa deje, a akým „farebným spôsobom“ sa uberá ideová výchova na školách. A akú neprehliadnuteľnú „advokátsku službu“ v mnohých ohľadoch zohráva táto nosná inštitúcia pre našu budúcnosť.
A to je už vec, ktorú nepôjde vyriešiť neinváznym spôsobom. Ak pravdaže nechceme, aby sa tento chorobný jav nerozliezol po celom organizme, a ohrozil jeho vitálne funkcie.