Aj so zastaveniami ako ich poznáme dnes, z našej 3-ročnej krížovej cesty..

na margo vecí, ktoré sa dejú vôkol nás, ktorých sme ale priamou súčasťou. A ktoré sa nás prestávajú týkať. A to do miery, ktorá už musí desiť človeka s „nezabrzdeným“ svedomím. Lebo sme zľahostajneli, otupeli na úroveň blížiacu sa chovaniu chorých zvierat. Silné slová ale iba odrážajú to, čo nám ľuďom dneška na Slovensku chýba. Vôľa. Vôľa ako zrod všetkého, čo z nás vypadne. Počnúc myšlienkou, slovom a pravdaže najmä činom...

Vytratila sa nám zo života táto úžasná vec, ktorú nám dal Boh preto, aby sme mohli robiť malé veľké veci. Odložili sme ju nabok ako nepotrebnú vec, nechávajúc sa unášajúc márnym plynutím času. A to je sakramentsky vhodná živná pôda, aby niekto mohol tento živý materiál pretvárať na svoj obraz. A pritom sme to my, každý z nás, ľudské dielo samo o sebe, do ktorého nemá právo nikto zasahovať. Najmä nie do toho najvzácnejšieho na ňom, do jeho „softvéru“.

Lebo softvér, to sú naše sny, túžby, postoje, názory a rozhodnutia. A na tie nám nemá právo nikto cudzí siahať, tobôž ich meniť na svoj obraz.

A predsa sa nechávame o tieto najvzácnejšie duchovné hodnoty oberať, predsa si ich nechávame denno-denne (v priamom prenose..) brať, a nechávať ich nahrádzať cudzími myšlienkami, cudzími postojmi a rozhodnutiami. Hoci dobre vieme, že nie je niečo v poriadku, že veľmi veľa toho nie je v poriadku, len MY si to nechceme pripustiť, nechceme to riešiť, nechceme s tým nič mať…

Ba čo viac, požičajúc si stále „živé“ slová kardinála de Briccasart, vyslovené vo chvíli, kedy sa už za skutky v pravde a v nahote nehanbíme a nebojíme sa ich sami pred sebou priznať, vo chvíli rekapitulovania svojho života – a ktoré pred sebou aj MY iba tlačíme bojac sa ich dnes priznať rovnakými slovami, ako ich povedal filmový kardinál – „Ja som to len VTEDY nechcel počuť“…

Poznáte, pamätáte tú emotívnu záverečnú sekvenciu z filmu „Vtáky v tŕní“, situáciu, kedy Richard Chamberlain „za nás všetkých“ povedal na jeho samom závere veľmi emotívnym spôsobom pointu filmu i života, ktorá na nás práve v tomto čase, práve v týchto nábožensky, ale i svetsky zlomových chvíľach – sedí ako šerbel na zadok. Lebo je stále živá v nás, univerzálne platná pre všetkých a v každom čase. Keď MY už nielen nechávame ležať úhorom softvér, ktorý sme dostali do daru. MY ho už aj vedomo vypíname. Aby nás nerušil. Aby nám pre svoje ja nerušil kruhy…

A ideme za svetlom na konci tunela bez zapnutia vlastných reflektorov, nechávajúc si život v zásadných hodnotových veciach ovplyvňovať cestovným poriadkom niekoho iného. Lebo je to ľahšie, jednoduchšie, pohodlnejšie, s čoraz častejšie sa presadzujúcou dobovou myšlienkou i slovníkom – TO NERIEŠ…

A tak pre toto pohodlie nevidíme ani to, že dnes sa doba už posunula ďaleko za hranice normálu. LEBO TO, čoho sme dnes svedkami každodennými, mysliac tým na informácie, ktoré sú nám vedomo adresované – už nie je odrazom reálnych udalostí. V každej z nich, v každej informácií je už prednastavený zámer, každá informácia už prešla filtrom, cez ktorý nemá šancu prejsť do verejného priestoru. A s informáciou, ktorá, ak nespĺňa parametre držiteľa moci, nemá veľkú šancu uzrieť svetlo sveta. A s ňou o tú šancu prichádza aj jej nositeľ..

Treba to pripomínať dňom i nocou. Aby sme si nezvykli. Lebo si zvykáme už v miere, ktorá desí…

ZASTAVENIE prvé na tému

Nenechajme si vziať softvér, nenechajme si otupiť myseľ, nenechajme sa manipulovať. RIEŠME, nezostaňme TICHO…

Rozjímajúc pritom, navádzam myšlienky na zovšeobecňujúce trpko-pravdivé príklady, potvrdzujúce „pravdy“ v predchádzajúcom vstupnom „čítaní z Evanjelia doby“, ktorú práve žijeme.

Pamätáte na „kauzu“ Čarnogurského pri pokuse o vystúpenie v RTVS na margo UA. Rozum sa zastavuje, ako je možné – vyše 30 rokov po „revolúcií“ robiť konzekvencie, dokonca aj pracovno-právne voči pár „normálnym“ redaktorom, ktorí urobili len to, čo káže zdravý rozum.

A nezabúdajúc, že aj zákon. Povinnosť rešpektovať, v danom prípade ten o RTVS. Povinnosť – „poskytovať nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v Slovenskej republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov“ /§ 3 ods. 3 písm. b)/
A najhrozivejšie, ako je to plasticky vidieť na tomto príklade je – to čo sa (ne)dialo potom. V samej RTVS, spýtavo sa pýtajúc sa na ich kolegov. Tých, ktorí tam zostali (ticho, so sklonenými hlavami). A súčasne sa pýtajúc na to, čo sa dialo potom v spoločnosti, čo sa malo diať a nedialo sa v zdravej spoločnosti. V spoločnosti ľudí, ktorí nemajú vypnuté softvéry…

Veľké NIČ a nabraná skúsenosť tých, ktorí sa o to pričinili, že im nič nebráni urobiť to znova. A ešte niečo. Tiež skúsenosť. Odstrašujúca. Tentokrát tých, ktorí by mali, mohli mať pokušenie urobiť to rovnako, ako už tamojší bývalý šéf sekcie spravodajstva a publicistiky

A pritom ide, malo a má ísť vždy len o to isté, s morálkou v myšlienkach ako matkou dobrého a správneho – len a len o vyvážené spravodajské INFO. V pluralitnom záujme a v prospech slobodného, demokratického fungovania spoločnosti. A nielen len blúznením o DEMOKRACII, mlátením slamy o jej význame a o jej prisvojovaní si v politickej súťaži…

A to (príkladne) hovoríme ešte len o jedinom „výstupe“ z verejno-právnej. Dnes už pravdaže o verejnoprávnej hovoriac len s výsmechom…

prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz

Secured By miniOrange