Na úvod k zámerom „výstavy“
Ako je už známe, obraz doby, ako ju ako my diváci vnímame zvonka, to je (veľkoplošná) mozaika politického a straníckeho života vyskladaná denno-denne pestrofarebnými „kamienkami“ verejne činnými osobami. Obraz, ktorý odráža všetko podstatné o ich tvorcoch. Obraz, ktorého kľúčové parametre, teda autorskú múdrosť, silu myšlienky, ich uveriteľnosť, cit pre (vypovedaný) detail a vnútorný charakter ich tvorcov premietnutý v ňom – dávajú zmysel až v celku, v súbehu, pri pohľade na ich ucelenú „tvorivú činnosť“.
Preto je také dôležité venovať vždy pozornosť celistvosti diela autora, pôsobiacej ako pavučinový obraz mravnej a racionálnej výbavy jeho tvorcu. A tomu, bez tohto spojiva v obsahu a v čase, nejde dosť dobre porozumieť. A dostatočne hlboko preniknúť do duše „umelca“.
Preto v snahe vyhnúť sa plytkým súdom, prípadne obvineniam z nepoznania a z nečitateľnosti jeho diela – výstava ponúka dielo v jeho priereze, venujúcom sa viacerým témam jeho mysli, srdcu, duši blízkym. Spôsobom, ktorý môže pripomínať rozobratie auta (autoportrétu) tvorcu na súčiastky.
V tomto chápaní účelu a významu výstavy predosielam, že je „interaktívna, vtipná, duchaplná“, s možnosťou vidieť aj PiP (obraz v obraze) s nezáväznými recenznými súdmi, s pripomenutím, že výstava pochádza z čias jeho najproduktívnejšej tvorby, po jeho rozchode s ideovým tútorom, a presťahovaní sa do nového úradného ateliéru. Primárne teda z čias z inšpiratívnej tvorby jeho politického výslnia.
A na účel uvedenia tejto osobnej autorskej výpovede vtesnanej do myšlienkového výberu diela, formulovaného v neľahkom období ohraničenom 3,5 rokom svetského času – sa na úvodné slovo dobrovoľne podujal človek verejne známy, človek ešte známejší svojimi nekonvenčnými revolučnými myšlienkami. Zároveň ako človek, ktorý – ako ho charakterizoval jeho bývalý politický druh v istom čase, dnes už zabudnutý otec zakladateľ (dnešného štátu) – slovami – „Ak budem potrebovať búrať, tak si pozvem Kňažka“.
A myslím, že na margo týchto dvoch silných vlastností možno celkom zodpovedne povedať, že nesklamal ani dnes. Revolučným poňatím hodnotenia tvorby autora výstavy. A búraním konvencií, tých, ktoré zažíva dnešný občan vo svojom každodennom živote.
Zostáva už len privítať „medzi nami“ majstra svojho remesla.
S pripomenutím, že po videní tejto výstavy nejde nespomenúť si na iného tvorcu, tentoraz literárneho, Adolfa Petra Zátureckého, ktorý pri písaní svojho slávneho „dedičného diela“ „Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia“ nezabudol v ňom ani na to, dnes tak veľmi príznačné, situačné charakterizovanie nepodareného počinu:
- aj majster tesár utne…
Nehynúca myšlienka. Len ju vytesať na portál divadla s beckettovskou tvorbou.
A taký bol kedysi uveriteľný. Sprvu aj v politike, najmä však na plátne. Akurát, že doposiaľ poznaný zväčša v charakterovej role. A tu hľa, dobrý je, zdá sa aj ako komik-amatér (aj keď ťažko si byť istý, či v tom nie je tiež kus „charakterovej“ postavy..)
PS:
Ak sa vydarí tomuto pánovi výjsť spoza opony Slavína von medzi divákov tohto nanúteného divadla, najlepšie do jeho blízkych, rodných Plachtiniec, to pochopí lepšie, rukolapnejšie – čo dnes ide „v divadle“. Tentoraz v tom reálnom (ne)hranom, v hlavnej úlohe s „ochotníckymi divadelníkmi“, ktorí si za toto predstavenie musia ešte aj sami zaplatiť.
Plachtu odtiahnuť, obraz prvý
- „My DEMOKRATI“ v politike reprezentujeme SLUŠNÚ a konštruktívnu politiku. MY pomenúvame OZAJSTNÉ PROBLÉMY Slovenska a predstavujeme RIEŠENIA…
„Súčasná vláda má také výsledky, ktoré iné vlády nemali za dlhé roky“.
Malú prestávku na vychutnanie si tých perál?
Alebo sa posunieme v obraze druhom – tentoraz ako (názorne) pochopiť, ako sa dajú zvládnuť 3 pracovné pozície šmahom ruky.
Ako „trojjediný“, ako TEN tam hore:
- v úlohe povereného premiéra, ministra zdravotníctva a ministra financií
- v úlohe HEGERA I, HEGERA II, HEGERA III..
musel budiť u ľudí s úbohou jednou pracovnou pozíciou poriadny rešpekt…
Nuž to prevteľovania osobnosti v čase fungovalo asi takto:
- HEGER I, 22. marca 2023 v postavení HEGERA II – ako minister poverený riadením ministerstva ZDRAVOTNÍCTVA vyhlási, že „nemocnica Rázsochy sa dostavia“,
- aby ako HEGER III, 24. marca, toho istého roka, toho istého mesiaca, teda o 2 dni, už novom saku, ako poverený minister FINANCIÍ vyhodí výstavbu nemocnice Rázsochy z plánu obnovy. Bez mihnutia oka.
Ale na druhej strane krivdili by sme mu. Nuž, či on bol v tejto trojjedinej funkcii 12 rokov, keď sa mu stala táto galiba? A či on nemá tiež právo sa to naučiť ako tí ústavní sudcovia, o ktorých tá „numizmatička“ z paláca povedala, že oni majú čas sa to naučiť za 12 rokov počas svojho mandátu?
PS:
Mimochodom, vie niekto v tejto „krajine“ pri pozorovanej cenovej žatve – koľká „medaila za veľkosť osobnosti a nehynúce zásluhy už bola táto posledná, opravujem ostatná – „cena cisára Otta“..? (zarátava sa aj „Saténova košielka“ od českého prezidenta Pavela..)
OBRAZ tretí
Vráťme sa k však „trojjedinému, na ďalší „meisterstück“, tentokrát v postavení predsedu vlády, tentokrát s putovným divadlom uvádzaným na východe Slovenska 12. marca 2022 v utečeneckom tábore na východe Slovenska:
- „Ani v druhej svetovej vojne sme nezažili, aby boli (na UA) bombardované nemocnice, aby boli obkľúčené mestá, aby boli odpojené od elektriny, aby boli zabíjaní civilisti.“
Lebo však tých pol milióna amerických vojakov vo Vietname (nejde o preklep) oni len napalmom „pieskovali“ ošarpané fasády civilných budov vrátane škôl a nemocníc. ONI, tí americkí „ochrancovia slobody, demokracie a humánnych ľudských práv“ si vybehli 16. marca 1968 do MY LAI len pre kratochvíľu, len tak polaškovať.
Presnejšie vyvraždiť celú dedinu, s bojovým heslom: „Keď je to dom, zapáľte ho. Keď je to studňa, otrávte ju. Keď to žije, zabite to!“
Z 504 obetí bolo 182 žien a 173 detí. Nevinných civilistov – starcov, tehotných žien a batoliat. To neboli vojenské objekty, ani vojenské studne.
To vraždili Američania (vraj „ľudia“) – malé deti – dvoj- až päťročné, ženy, starých mužov, nikto vo veku vhodnom pre vojenskú službu“ (ako o tom referoval na súde poručík Thomson)
A neostalo však iba pri vraždení. Vojaci obyvateľov obce pred smrťou neraz aj týrali, mrzačili a ženy znásilňovali. Niekoľkým dokonca do tela bodákmi vyrezali svoj podpis „C Company“ (rota Charlie Company). A po celý ten čas pritom na Američanov nikto ani nevystrelil..(svedectvo od toho samého, aspoň jedného statočného Američana, poručíka).
A na dokreslenie „výstavnej“ SPRAVODLIVOSTI po americky, ešte „epitaf“. Obvinených bolo vyše 100 hyen, z ktorých bol odsúdených iba 1 (slovom jeden). Aj ten bol po 3 (slovom troch) dňoch prepustený – do domáceho väzenia. Na základe osobitnej „prezidentskej milosti“.
A ako bol ocenený poručík Thomson..?
Zomrel zabudnutý v zapadnutom americkom útulku..
A to bola iba ilustrácia jednej známej „obecnej agresie“, aj to len preto, lebo u tých ďalších sa nenašiel podobný statočný americký dôstojník.
Rovnako tak pri americkej agresii v Iraku, pri ktorej pri útoku na Teherán ľahlo popolom všetko živé i neživé. A zásluhou tých „humánnych amerických osloboditeľov“ ostalo po nich 500 000, teda pol milióna detí.
Tých, ktoré „stáli za to“ podľa vtedajšej ministerky zahraničných vecí Albrightovej (reč je stále o počte ľudských obetí – nie počte kilogramov..)
Spomínať to všetko, čo týmto dvom vražedným ilustráciám zo strany USA predchádzalo, čo bolo v strednej a južnej Amerike, a rovnako tých, ktoré po Vietname nasledovali v Severnej Afrike, na strednom a blízkom východe – by už bolo nosením dreva do hory. Hoci nám blízka bývalá Juhoslávia, kde „humanitárne“ bombardovali nielen nemocnice a školy, a v Belehrade aj budovu rozhlasu a TV, a dokonca aj budovu (čínskeho) zastupiteľstva – obzvlášť však osobitne blízku Vojvodinu s potomkami našich predkov – bude tentokrát nám rezonovať v ušiach do konca života. Teda aspoň tých, ktorí to poctivo myslia so slobodou, s demokraciou, s ľudskými právami.
Alebo to bolo všetko ešte krátko po tej 1. svetovej?
Alebo aj toto je dôvod, prečo treba dostať do Trestného zákona skutkovú podstatu šírenia informácií spôsobilých narúšať základy štátu a práva na Slovensku?
OBRAZ štvrtý:
„Zvolenie Žilinku za generálneho prokurátora bola najväčšia chyba tejto koalície“.
Každý občan na Slovensku musí po týchto slovách padnúť hneď 2x. Nielen na kolená, už aj na „riť“. Tú, dnes už holú.
Prvý raz na kolená s prosbou aby Pán odpustil autorovi tohto prostorekého výroku jeho profesijne, politicky, eticky a právne neodpustiteľný počin.
Lebo už len samotná myšlienka, tobôž jeho presvedčenie zabíja právny štát za živa.
Druhý raz, ak zistí, že naďalej ostal ponechaný duch myšlienky na Úrade Vlády SR, ako pachová stopa po krátkom pontifikáte autora dnešných „obrazov“, tohto samozvaného demokrata, tejto farizejskej figuríny, ktorú vyplavila dnešná chorá doba.
Ale najmä ako memento pre Slovensko – kam, ako ďaleko je schopný zájsť malý, „štátnicky“ bezvýznamný človek, ktorý zacíti neodolateľnú chuť po moci a túžbu mocensky, machiavellovsky presadzovať nanucované nové „hodnoty“ a vydávať ich za „demokratický“ produkt. Ten, ktorý táto bezvýznamná bábka vnáša už hádam aj do každodenného ranného a večerného otčenáša. A s blížiacimi sa voľbami s ústami plnými slobody a demokracie na jednej strane a mafie a korupcie na strane druhej – stále viac.
(malá, už povinná prestávka, na predýchanie…
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz