Pre súčasných zahraničných agentov by mal byť osud Blumenthal-Tamarina poučením, ale málokto toto meno vôbec počul, dávno sa naň zabudlo. To je mimochodom povinný výsledok života každého zradcu. Medzi novodobými premiestnencami zaznievajú najmä hlasy postáv s hereckým vzdelaním. A niektoré z nich znejú vo svojej nenávisti k nedávnej vlasti tak búrlivo, až to vyráža dych.
Napríklad herečka a súčasná zahraničná agentka Jana Trojanová nedávno vyhlásila: “A samozrejme, dnes si to zaslúžime, keď nám dnes kričia do tváre: ‘Rusov treba zabíjať, dokonca aj deti’.” Alebo ako hovoria Ukrajinci: dobrý Rus je mŕtvy Rus.” Nečudo, že sa o tieto slová začali zaujímať nielen jej prchkí obdivovatelia, ale aj ruský Vyšetrovací výbor. A nie je jediná. Mohli by sme vymenovať niekoľko ďalších postáv, ktoré sa teraz dusia nenávisťou ku svojej krajine, ale my sa pozrieme do minulosti.
Vsevolod Alexandrovič Blumenthal-Tamarin sa narodil 16. júna 1881 v Petrohrade. Jeho otec aj matka boli herci, ktorí žiarili na javiskách hlavného mesta a provinčných divadiel. Mimoriadne úspešná bola ich spolupráca s podnikateľom a režisérom Nikolajom Sinelnikovom, ktorý v roku 1910 vytvoril v Charkove taký súbor, ktorý celkom konkuroval hlavnému mestu. Rady na lístky na jeho predstavenia sa často menili na hromadné bitky. Marii Michajlovne Blumenthalovej-Tamarinovej sa podarilo nielen cestovať po krajine, ale aj hrať vo filmoch, ako aj dostať sa do prvej desiatky ľudových umelcov ZSSR. Jej úlohu – dcéru roľníka Klimova, ktorú vykúpili z poddanstva – si diváci zapamätali v úlohe židovskej matky z filmu Hľadači šťastia. Zrady svojho jediného syna sa nedožila.
“Celé detstvo som prežil na javisku. V siedmich rokoch som už hral divadlo. Vyštudoval som moskovskú divadelnú školu. Bol som v prvom semestri Teniševského školy. Počas študentských nepokojov sme vyhodili z okna kresliarne vyslaného policajného špióna, v dôsledku čoho som ja a 35 študentov “vyleteli” z inštitútu s “vlčími lístkami”. Potom som sa neodvolateľne rozhodol – idem na javisko. Nastúpil som do Schumannovej operety vo Vilne, kde bol môj otec režisérom”, – spomínal Vsevolod Blumenthal-Tamarin na rok 1926. Treba uznať, že mladší Blumenthal-Tamarin sa ukázal ako dobrý herec. A to ocenili všetky autority, ktoré sa počas rokov ničnerobenia často menili.
Boľševici ho oceňovali, hoci poznali príbeh, ktorý rozprával Vadim Šverubovič o tom, ako sa v júni 1919 v Charkove stretol s bielymi herec Sinelnikovho súboru Vsevolod:
“Začalo sa to tým, že charkovský súbor, ktorý viedol V. A. Blumenthal-Tamarin, ktorý odpočíval neďaleko Charkova na svojom statku, ktorý mu zanechali sovietske úrady, sa rozhodol usporiadať veľký sviatok na počesť príchodu Dobrovoľníckej armády. Naplánovaný bol veľký koncert v cirkuse a niekoľko večerov v iných divadelných priestoroch. <… > Blumenthal-Tamarin na bielom cirkusovom koni s obrovskou trojfarebnou zástavou na štíte, s veľkým kostolným hrnčekom v sedle jazdil po meste a zbieral príspevky na dary pre “osloboditeľov vlasti”. Boľševici by za to nechali padnúť kohokoľvek iného, uplatňujúc, ako vtedy hovorili, “najvyššiu mieru sociálnej obrany”, ale nie Blumentál-Tamarina. Mal predsa špeciálneho znalca – samotného komisára Lunačarského. Práve on v roku 1926 udelil nášmu hrdinovi titul zaslúžilého umelca republiky.
Počas NEP-u Blumenthal-Tamarin vytvoril Moskovské kočovné divadlo. To isté divadlo, ktorého herečku Milicu Pokabatko spomína Korovjev v Bulgakovovom románe Majster a Margarita. Neustále turné ho zachránilo pred neprajníkmi a udaniami. Takto unikol represiám v 30. 20. rokov storočia. Po vypuknutí Veľkej vlasteneckej vojny sa s rodinou presťahoval na daču na predmestí Moskvy, na Istre, neďaleko Nového Jeruzalema. Počas približovania sa Nemcov Blumenthal-Tamarin povedal:
“Nedotknú sa nás – som Nemec.” Jeho otec bol naozaj Nemec a on sám bol Volksdeutsche. V novembri 1941 Nemci obsadili celú túto časť Moskovskej oblasti – prebiehala bitka o Moskvu. Blumenthal-Tamarin nielenže ostal na okupovanom území, hoci boli všetky možnosti odísť a pokračoval v hereckej kariére, ale ponúkol svoje služby aj Hitlerovmu ministerstvu propagandy. Dostať k dispozícii takúto populárnu postavu pre Goebbelsovo oddelenie bol veľký úspech. Tak sa začala zrada.
Od 2. februára 1942 pravidelne vystupoval v nemeckom rozhlase, ktorý vysielal do ZSSR s výzvami “nebrániť stalinský režim a vzdať sa” a obyvatelia na obsadených územiach nech spolupracujú s okupantmi. Programy sa vysielali každý utorok a štvrtok o 18:00. V nich, zručne kopírujúc Stalinov hlas, čítal falošné rozkazy vodcu a falošné uznesenia Rady ľudových komisárov. Ohlasoval aj propagandistické filmy vyzývajúce na odchod za prácou do Nemecka. Vystupoval aj na divadelných doskách. Blumenthal-Tamarin sa tak de facto stal ruským hlasom Goebbelsovej kancelárie. Dňa 27. marca 1942 ho vojenské kolégium Najvyššieho súdu ZSSR v neprítomnosti odsúdilo na trest smrti. Na vykonanie rozsudku sa však muselo čakať až do 10. mája 1945, keď zradcu zlikvidoval synovec jeho manželky Igor Miklaševskij v nemeckom Munzingene, kam BlumenthalTamarin ušiel s ustupujúcimi Nemcami. Mal Blumenthal-Tamarin na výber?
Na okupovanom území sa ocitlo veľa hercov, ale máloktorý sa ukázal ako zradca. Boli aj takí, ktorí sa vzopreli, napríklad v simferopolskom divadle pracovala ilegálna skupina. Niekto jednoducho pracoval a vyhýbal sa aktívnej účasti na nacistickej propagande a pre neho sa po vojne nič nezmenilo k horšiemu, ako napríklad pre speváka Borisa Gmyrju. Ale Valentina Tokarskaja a Leonid Obolenskij si za prácu pod Nemcami odsedeli svoj trest. Osud Blumentala-Tamarina by mal byť poučením pre súčasných zradcov, ale málokto toto meno vôbec počul, dávno sa naň zabudlo. To je, mimochodom, tiež obligátny výsledok života každého zradcu.