S podtitulkom : ANAMNÉZA pacienta Ukrajinou volaným. LEBO bez nej nejde diagnostikovať jej súčasný zdravotný stav..
Preto, ak je reč o chorej Ukrajine, diagnózu na jej súčasné problémy nejde určiť sprostredkovanými informáciami o stave pacienta. Informáciami sprostredkovanými iba jeho „blízkymi príbuznými“. Na tieto účely je nevyhnutné poznať príčinné súvislosti, ktoré jeho chorobe predchádzali.
V duchu dostupnej „lekárskej vedy“ a zdravého úsudku treba mať pritom na zreteli, že to vyžaduje vedieť, vyžaduje spoznať autentické informácie, ktoré jediné umožnia posúdiť príčinu jeho choroby, diagnostikovať ju a nastaviť potrebnú liečbu.
A tu je pes zakopaný. Autentické (faktografické) informácie sa nám nedostávajú. Ani jednotlivo, najmä však nie vcelku. O ich manipulácií sa vie, zato stále chýba správna optika na ich detekciu. Optika nazerania na problém cez koreň veci, cez príčiny, ktoré mu predchádzajú. To po prvé.
A po druhé, mať v tomto (príčinnom) rámci na zreteli, že žiadny problém a teda ani žiadna jeho príčina nemá (iba) čierno-biely rozmer, ako sme s touto „skratkou“ konfrontovaný denno-denne, výlučne na spôsob hosana – ukrižuj, na spôsob agresor versus mierotvorca.
A to podstatné, to prečo je to tak, nie je (nevedomá) „chyba systému“, lebo je to súčasť, takto (premyslene) nastaveného a fungujúceho systému. Lebo to je jeho ÚČEL, plniaci funkciu informačnej propagandy na ovplyvnenie názoru nerozhľadeného človeka. Na presadenie svojej „pravdy“, svojho videnia sveta.
A to je zlo, ktoré dnes musí – s ohľadom na jeho následky – desiť najviac
Preto je tak potrebné vedieť, poznať aj problém UA touto optikou. Inak bude každý jedinec ako tá symbolická „ovca“, bezbranná, bez vlastného názoru, osvojujúca si zjednodušene podsúvané informačné „skratky“ zahnaná do stáda, a zaháňaná tam, kde ju honelník nasmeruje. A kam ju chce dostať. A ak ide o problémy s vojenským potenciálom, platí to dvojnásobne
I.
PRETO, ak chceme pochopiť dnešný nikým neželaný a nikým neschvaľovaný, pretrvávajúci vojnový stav na UA, treba sa vrátiť ku koreňom problému. Aj keď samotný spor má už staršie „fúzy“ , podstatné preň sú tie, ktoré zohrali absolútne kľúčovú rolu v roku 2014. Nemajúc na mysli Majdan. Lebo ten netreba už vysvetľovať.
V kontexte dnešného „vojenského problému“ sa treba vrátiť do čias, ktoré si bude história pamätať ako premárnenú príležitosť na uzatvorenie extrémne pálčivých problémov vo východnej UA, osobitne na území Donbasu. Tých problémov, ktoré v konečnom dôsledku viedli k vstupu ruských vojsk na UA…
Za historický okamih, ktorý má v tomto kontexte „potenciál“ vojsť v budúcnosti do dejín diplomacie ako čierny deň Európy, ako udalosť, ktorá svojim významom fatálne ovplyvnila budúci vývoj európskych dejín – dnes už – bez okolkov – možno považovať 12. február 2015, kedy Nemecko, Francúzsko, Ukrajina a Rusko uzavreli tzv. Druhú Minskú dohodu, označovanú ako MINSK 2, ktorá nadväzovala na (nedodržiavanú) dohodu z 5. septembra 2014, uzatvorenú medzi UA, Ruskom, Doneckou a Luhanskou ľudovou republikou, označovanú ako MINSK 1.
Historicky vzaté, MINSKÉ DOHODY (tzv. Minsk 1,2), osobitne Druhá minská dohoda sa mohla a mala stať kľúčom od „bezpečnostných dverí“ východného krídla európskeho domu, a v tomto význame aj rozhodujúcim medzníkom pre ďalší (postupne sa profilujúci) vývoj udalostí na UA a následne aj pre európsky priestor.
Nestalo sa. Lebo, ako sa ukázalo po neskoršom odhalení zákulisných okolností, za ktorých k uzavretiu dohody došlo – bola to iba PASCA pre Rusov. Pasca so zámienkou diplomatického (vy)riešenia sporov, bytostne sa týkajúcich oblasti Donbasu s jediným (podvodným) cieľom – získať čas na prezbrojenie UA. Zneužitím diplomatickej dôvery a viery Rusov v samotné meritum zmluvnej veci, v medzinárodno-právnu garanciu americkej a francúzskej strany vo veci Ruskom požadovaných bezpečnostných záruk (tzv. neutrálna UA) a záruk humanitárnych, vychádzajúcich z požiadavky ochrany obyvateľstva Donbasu (prednostne ukončiť pretrvávajúce bezpečnostné napätie a cieľovo priznať tomuto územiu autonómiu v rámci existujúceho štátno-právneho usporiadania UA).
Bola to však – dnes už aktérmi dohody verejne priznaná – ZRADA kľúčových európskych mocností, ktoré boli súčasťou rokovaní v Minsku, a ktoré mali byť legitimizovanými autoritami uzavretej dohody. Dohody, garantovanej 2-mi západnými mocnosťami, Nemeckom a Francúzskom, pod patronátom OBSE. Dohody, založenej na –klamlivej diplomatickej politike uvedených veľmocí s podvodným potenciálom, so skrytým úmyslom obísť meritum dohody.
A ako sa svetová verejnosť (ex post) autenticky dozvedela – expressis verbis od účastných vrcholových predstaviteľov týchto štátov tej doby – ústami nemeckej kancelárky A. Merkelovej, s následným odobrením jej slov aj francúzskym prezidentom F. Hollandom , ba i samotným vtedajším UA-prezidentom Porošenkom – z ich strany išlo iba o manifestovanie snahy predĺžiť latentný stav vojenskej zdržanlivosti v tomto výbušnom prostredí východnej UA a umožniť jej dosiahnuť chýbajúcu vojenskú pripravenosť na možný konflikt s Ruskom.
Z hľadiska medzinárodného práva sa to udialo cynicky, prekročením neprekročiteľných hraníc. Neakceptovateľne, ani v diplomatickej ani v politicko-právnej rovine.
Z hľadiska štandardov medzinárodného práva bezprecedentne, konfrontujúc obsah a ciele zmluvy s verejným priznaním jej najautorizovanejšieho garanta, v čase jej uzatvorenia – najväčšej, najvplyvnejšej a najuznávanejšej politickej autority v Európe, ktorá 7. decembra 2022 povedala na „plnú hubu“ toto :
„Dohoda z Minsku z roku 2014 bola (iba) pokusom dať Ukrajine čas. Čas stať sa silnejším…“
Toto nie sú svojím významom a diplomatickými dôsledkami obyčajné slová. V medzinárodno-právnom chápaní je to „chrapúnske“ priznanie, ktoré rúca statiku dlhodobo budovaných medzištátnych vzťahov. Ich obsahu, ich záväznosti a v neposlednom rade i dôvery, bez ktorej nejde budovať pevné vzťahy medzi štátmi. Tobôž, ak ide o vzťahy medzi najrelevantnejšími vojenskými mocnosťami tej doby. Vzťahy, čoby piliere, na ktorých sa malo stavať nové mierové usporiadanie sveta…
PRETO je dnes namieste sa pýtať – ako sa dá „dnes“ veriť západným mocnostiam, správajúcim sa „včera“ ako politickí nímandi, a dnes ako diplomatickí impotenti..?
Lebo nejde o náhodný prípad, lebo aj v tomto prípade sa treba vrátiť ku koreňom veci, k (historickému) kontextu dnešných udalostí na UA.
LEBO SA neuveriteľne ľahkovážne zabudlo na tú samú, historickú paralelu. Situáciu manifestujúcu rovnako nekalý zámer, rovnako odsúdenia hodný rozpor medzi slovami a činmi. Poukazujúc pritom na fakt, ako všetci relevantní „anglosaskí“ muži, všetci, ktorí na počiatku 90-tych rokov držali v západnej Európe kormidlo moci – „miestoprísažne“, unisono deklarovali ochotu – pri súčasnom zrušení Varšavskej zmluvy – zrušiť aj NATO, a otvoriť tým cestu novému (koexistenčnému) usporiadaniu Európy a dať jej tak impulz na nové mierové smerovanie. Mala otvoriť. Mala dať..
Najprv opatrne akceptujúc –postupný KONIEC severoatlantickej aliancie. Zato „triumfálne“ oznamujúc spôsobom „urbi et orbi“ mestu a svetu – ústami Jamesa Barkera, vtedajšieho ministra zahraničných vecí USA – nasledovné, politicky a mravne zaväzujúce vyhlásenie západných mocností, citujem: „Aliancia sa nerozšíri ani o piaď“ (na východ).
V západnom prostredí malo toto zásadné verejné vyhlásenie – navonok význam generálneho stanoviska členských štátov aliancie k jej nastávajúcej budúcnosti. A smerom dovnútra ako recipročný vojensko-politický „akt“ za udelenie súhlasu M. Gorbačova so zjednotením Nemecka a umožnením jeho „plného pripojenia“ k západným štruktúram.
Ako to dopadlo – ako sa vierolomne zachovali tí najdôležitejší a najvýznamnejší politici západného sveta – garantujúci pre (celý) svet najdôležitejší a najvýznamnejší medzinárodný záväzok vtedajšej doby – to už vieme.
Vieme aj to, ako sa zachovali tí na druhej východnej strane polarizovaného sveta. Dnes možno povedať, že tí naivní, tí dôverčivý, tí, ktorí neprehliadli úskoky tých, ktorí spôsobilosť robiť psie kusy v politike majú zakorenenú v koloniálnych génoch.
Veď posúďte sami. Varšavská zmluva „na východe“ padla. Jednostranne. Západnému Nemecku „Gorby“ uvoľnil ruky, dal súhlas na jeho zjednotenie – aby potom, po funuse bolo všetko INAK..
Aby – po týchto prelomových historických ústretových aktoch vykonaných ruskou stranou, po týchto „gentlemansky“ dôverčivo vykonaných historických ústupkoch-došlo už vtedy, rovnako ( mravne i diplomaticky) k bezprecedentnému zneužitiu dôvery a rešpektu k dohodnutým politickým záväzkom – anglosaskou stranou. Poukazujúc pritom na to, že napokon nedošlo ani k rozpusteniu NATO, ani k jeho udržaniu v „pôvodnom stave“. Práve naopak..
A neboli to iba vierolomní politici, čo sa na tejto zrade podieľali, čo sa pod ňu „podpísali“ verejne. Tento vojensko-politický záväzok spečatil aj sám vtedajší generálny tajomník NATO Manfred Wörner 17. mája 1990 slovami, ktoré nepotrebujú komentár:
„Samotná skutočnosť, že sme pripravení nerozmiestniť jednotky NATO mimo územia NSR, dáva Sovietskemu zväzu pevné bezpečnostné záruky“.
Súdiac vojensko-politické reálie v Európe dnešnými očami, sú to slová, ktoré sú v nehoráznom protiklade s činmi ich politických pohrobkov. Zahanbujúco, potupne a hlavne poučne..
LEBO, ak niekto z tých nasledovníkov – čo dnes nevedia v súvislosti s UA prísť Rusku na meno – pozná tento „dejepis“ a súčasne videl súčasnú „vojenskú“ MAPU Európy – kam všade už dnes siaha táto „obranne“ deklarovaná vojenská mašinéria, NATO – tak, ak má štipku súdnosti –ten musí prosiť o odpustenie za hriechy minulosti. Za nehorázne prekročenie dvojakých HRANÍC, aj tých, ktoré sa politickej cti týkajú, aj tých, týkajúcich sa územnej pôsobnosti tejto vojenskej organizácie.
S postupným chápaním príčin toho, čoho sme dnes na UA svedkami. A koho vinou…
LEBO toto je primárny kľúč „od miešačky“..
Kľúč k pochopeniu opodstatnených obáv Ruska o vlastnú strategickú bezpečnosť, k pochopeniu primárnych príčin, ktoré k týmto obavám viedli, ktoré stáli ako (vyvolaný) faktor vplyvu pri jeho rozhodovaní sa o vstupe vojsk na UA. Vediac už vtedy o vykonaných a chystaných opatreniach UA na politickej i vojenskej úrovni-o jej činorodých ambíciách o vstup do európskych vojenských štruktúr, o už prijatých štátnych aktoch vyžadovaných na vstup do NATO i o prebiehajúcich vojenských aktivitách na hraničnom území Donbasu.
LEBO – toto je kľúčové hodnotové medzinárodno-právne východisko, od ktorého sa odvíjali udalosti na európskom kontinente v 90-tych rokoch minulého storočia a na počiatku toho nového – tým nesprávnym smerom. A ktoré bolo aj kľúčovým východiskom pre rozhodovanie sa pre vstup ruských vojsk na UA…
LEBO toto je kľúčový faktor, ktorý pochoval mierový proces v Európe. Lebo už sám pohľad na súčasnú „vojenskú mapu“ aliancie NATO je paralelou ako vyšitou z príbehu od Balzaca, na spôsob ním napísanej Šagrénovej kože…
Kože v prenesenej roli – BEZPEČNOSTI štátu, Ruska a jeho obyvateľov, ktorá strácala na „veľkosti“ od počiatku 90-tych rokov – v priamej úmere s postupujúcim rozširovaním sa aliancie o nové a nové členské štáty zo strednej a východnej Európy. Bezpečnosti, ako nosnej stavebnej kocky pre existenciu každého štátu, ktorá musí byť pre každú vládnu garnitúru primárnym politickým, štátno-právnym aj vojensko-mocenským záujmom.
A ten, kto doposiaľ ešte nevie o čom je, o čom bola reč – tak mu treba pripomenúť, že tou (vyvolanou) hrozbou pre strategickú bezpečnosť Ruska je na tej mape žiariaci „obkročný“ vojensko-strategický oblúk vytvorený okolo ruských hraníc, vinúci sa od severu po juh. Dnes s existujúcim prerušením tejto súvislej čiary na dĺžke cca 2000 km. Čiare, píšucej hranicu UA s Ruskom. Neprekročiteľnú hranicu, ktorá by pri jej otvorení sa štátom aliancie umožnila vstup hlboko do útrob ruského územia.
A to je, to bol po uvedených historických skúsenostiach dostatočne preukazný motív na „prijímanie neprimeraných činov“, s vedomím, že tentokrát už – bez viery a bez dôvery nedôveryhodným predstaviteľom západných mocností – bytostne smerovali a smerujú k zachovaniu vlastnej štátnej a národnej bezpečnosti.
(koniec prvej časti)
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz