KALICH horkosti sa práve prelial. Nalejme si už konečne čistého vína. Lebo dôvody k tomu sú najmenej dva.
Prvý, už do neba volajúci. A druhý, podprahový, majúci za účel otupiť ostrie dôsledkov bezprecedentného atentátu na predsedu vlády, „odkanalizovať špinu“, ktorá atentátu predchádzala, odviesť pozornosť verejnosti, volajúcej po pomenovaní koreňov príčin toho, čo sa stalo. A presmerovať verejnú mienku ľudí na falošnú stopu. Do stratena, výsostne so zámerom otriasť sa a získať čas na prechod na novú taktiku a stratégiu boja proti vládnej moci.
I.
A ten prvý, do neba volajúci dôvod, ten je očividný. Len naozaj slepý a hluchý nevidí toľké ronenie krokodílích sĺz, toľko falošného pátosu na jednom mieste a v jednom čase. Akoby sa holubice mieru zišli v paláci, v redakciách i v opozičných straníckych centrálach. Aby demonštrovali zrazu túžbu po spoločenskom (z)mieri.
Až sa chce súdnemu „divákovi“, však viete čo. Lebo ten súdny, s otvorenými očami a nezaštupľovanými ušami, nemohol nevidieť a nepočuť – ako jedna časť tejto náhle samozvanej „mierotvornej spoločnosti“ ešte včera pálila na námestiach slepými,. A tá zvyšná časť sa z okien paláca tomu iba „aktívne prizerala“. Lebo vieme, že kto mlčí – ten svedčí. Tá, ktorá dnes zrazu osvietene spolu-zvoláva okrúhly stôl, a ešte včera neprizvala ku stolu ani predsedu vtedajšej najsilnejšej opozičnej politickej strany, keď sa rozhodovalo o zásadných štátno-politických záujmoch, o vymenovaní a personálnom obsadení tzv. úradníckej vlády. Počin, ktorí vtedy nebol len (ústavným) právom panej z paláce, ale jej psia povinnosť.
LEBO len si spomeňte, aké (koordinované) spoločenské peklo nastalo VTEDY – po streľbe na Kuciaka. Ako sa vtedajší mainstream ruka v ruke s politickými „zahraničnými“ mimovládkami išli roztrhať po pomenovávaní príčin toho rovnako ohavného činu, po volaní politickej zodpovednosti už rovno nimi odsúdenej vtedajšej Ficovej vlády. Ako sa vtedy zvolávali ľudia na námestia, na „piatkové modlitby“. Ako vtedy – nehanebne – RTVS priam na ne zvolávala, keď verejne oznamovala ešte aj čas zhromaždení
Ako sa dnes, TÍTO ISTÍ, zrazu po pokoji a (z)mieri v spoločnosti volajúci „pyromani“, títo „strelci“ z médií, z politických mimovládok a z opozičných straníckych centrál operatívne reinkarnovali na „mierotvorcov“, až „dojemne“ sa snažiacich po pokoji, po „zložení zbraní“. Presnejšie, ako chcú celú vec ututlať. A odviesť do stratena. Akoby sa (už teraz) nič nestalo.
Ale stalo sa. Preto je dnes prinajmenšom rovnako volať po zodpovednosti. Na rozdiel od nepreukaznej zodpovednosti za vraždu Kuciaka – dnes preukaznej, koordinovane-kolektívne organizovanej, ako sme boli svedkami stupňujúcej sa slovnej „útočnej streľby“ na premiéra na verejných zhromaždeniach pred atentátom na neho. Jedným z nich. Jednou súčiastkou z toho samého „zbraňového systému“.
A toto volanie nie je pomstou, jakobíni, ako by ste radi osobnú a kolektívnu zodpovednosť chceli týmto spôsobom zmiesť zo stola.Toto je princíp, na ktorých stoja základy spoločnosti. Princíp prevencie postihom.
II.
A pokiaľ ide o druhý, onen podprahový dôvod treba zdvihnúť spod onoho stola. Odtiaľ, kam ho chcú tieto „holubice mieru“ zamiesť spôsobom im vlastným, farizejským. Oni, tie dôvody sú vlastne 2 v jednom.
Jednak ako „odkanalizovať“ z verejného priestoru „korunnú príčinu“ atentátu, ventilujúcu účel, príčinnú podstatu zvolávania verejných zhromaždení. Jednak vyplniť takto uvoľnený verejný priestor náhradnou frázovitou verziou.
ÚTOKOM na DEMOKRACIU. Falošným odklonom od presnejšieho, konkrétnejšieho a smerodajnejšieho pomenovania skutočného účelu organizovaných verejných zhromaždení, ústiacich do nedokonanej vraždy. Lebo tá nedokonaná vražda nebola iba samoúčelnou koncovkou atentátnika v úlohe samého vojaka v poli.
A DEMOKRACIA, toto „všetko a nič“ konkrétne zahŕňajúce pomenovanie je tou barličkou, pomáhajúcou otupiť ostrosť príčinných dôsledkov atentátu. Na odvzdušnenie napätia a oprávneného volania po zodpovednosti.
Avšak OMYL páni, TOTO nebol útok na DEMOKRACIU
ako počuť naprieč celou Európou, od Bruselu až po Grasalkovičov palác. Mýlite sa, niektorí koaliční predstavitelia nechtiac – a celá guča tých, z tej „správnej strany brehu“ vedome, účelovo, zastierajúc to „všeobjímajúcimiL frázami.
LEBO toto bol útok – len a len – na vládnu moc. Tú dnešnú. Koaličnú. Presnejšie na jej hybnú páku, na hlavného „vnútorného nepriateľa“ opozície. Tu doma, aj v Bruseli. Na predsedu vlády Slovenskej republiky. Zámerný. Úkladný. A CIEĽAVEDOMÝ. Vediac, že ide kľúčovú postavu novodobých slovenských dejín, o základovú dosku povolebnej konštelácie moci, personifikovaného nositeľa názorov a záujmov nezmieriteľných s ICH hodnotovým videním sveta.
Že ide o ŠTÁTNIKA, ktorého za súčasného stavu na Slovensku nejde „odstreliť“ v riadnom čestnom, férovom politickom súboji. Že ide o štátnika, ktorému tieto politické trasorítky z paláca a z opozičných straníckych centrál nesiahajú ani po päty.
Toto je pointa dneška. Tak ju prosím neodvádzajte od podstaty motívu atentátu, od prvoplánového zámeru celého opozičného spektra. A nielen toho straníckeho.
V tom je nosná ideologická tragédia – tej ľudskej tragédie, ku ktorej došlo. Ako cieľ, aj ako výsledok (stupňujúceho sa) dúchania do pahreby.
A toto, takto je treba komunikovať verejne príčiny aj dôsledky úkladného atentátu na predsedu vlády Slovenskej republike, ktorý „vadil“ od počiatku. Od „coly na Vazovovej“ – až po jeho (už nestráviteľný) 4. mandát v postavení predsedu vlády.
Lebo dnes nie je čas „hrať“ sa na falošných, bezobsažných demokratov, ale na realisticky uvažujúcich a konajúcich ľudí. Ako slobodné a svojprávne bytosti, ako plnokrvní demokrati, ktorí dostali mandát na plnenie úloh, ku ktorým sa pred voľbami zaviazali.
Vediac, že – na princípe spojených nádob – s prevzatím moci nad riadením a správou štátu od „obchodnej spoločnosti so zahraničnou majetkovou účasťou“ to nejde inak – ako vziať týmto „spoločníkom“ práva zodpovedajúce ich dovtedajším „obchodným podielom“ a tým aj ich miere hlasovacích práv na tomto procese.
A tento proces nejde dokončiť inak ako sa čestne poctivo vyrovnať s dlhmi, ktoré zanechali po sebe na majetku a najmä na morálke.
Preto sa netreba nechať zviesť praktikami „diabla“, ponúkajúceho v prípade šliapnutia na chvost, ako je tomu práve „dnes“ – dobre znejúce „étosy“ v étery, vyrobené však z mačacieho zlata.
LEBO treba mať na pamäti, že pahreba, do ktorej sa dúchalo do posledných dní do atentátu na predsedu vlády taká „éterická“ nebola.
Tá mala svoje „uhlíky“, na ktoré sa pravidelne a dlhodobo dúchalo aj na sociálnych sieťach. „Uhlíky“, ktoré mali rovnaký pôvod, rovnakú, progresívnu DNA. Uhlíky, ktoré mnohé z nich už mali silu „Molotovových kokteilov“, ktoré sa hádzali do verejného priestoru, aby oheň (pomsty“) vzbĺkol silou nenávisti do nich vloženej.
LEBO tá pahreba je ako paleta, kde sa to všetko začalo maľovať na krvavo. Ako vždy najprv slovom. Zbraňou, ktorá má častokrát silu TNT.
Lebo ten „zbraňový arzenál“ – to je ako by ste vošli do suda s pušným prachom. Do suda, ktorý je predobrazom už „hotového (hororového) diela“, s ktorým sme boli na konci dňa v Handlovej konfrontovaní.
Lebo až dovtedy platilo – čím horšie tu doma, tým lepšie tam vonku. S heslom „za každú cenu“. Lebo účel svätí prostriedky.
A podarilo sa. Preto teraz domáci „machiavellisti“ zmenili rétoriku.
Preto sa nenechajme opäť raz opiť rožkom.