2. diel … Nuž poďme rovno do stredu deja, ako vraveli starí Rimania, in medias res. Naliať si čistého vína. Hľadať pravdu. Tú uchopiteľnú. Cez fakty.
To, či malo, či má zmysel tlačiť na pílu. Na predčasné voľby. Tlakom z vonku. Odpoveď znie – NIE. Z racionálnych dôvodov, ktoré nepustia tých, ktorí nie sú krátkozrakí.
To, či to malo, má zmysel cez referendum už bolo zodpovedané tým, ktorí vedia čítať (riadky z 1.časti). Lebo v prvom rade treba uviesť, že tá vyhňa, o ktorej bola reč predtým, tá ešte nebola, nie je dobre vyhriata. Paradoxne – s ohľadom na potenciálny (ľudový) elektorát, málo informovaný a ešte menej ochotní ísť s kožou na trh – treba počkať, kým sa zozimí..
A pokiaľ ide o to „železo“ – kuť ho len sami, bez pomoci „rodinných príslušníkov“ je kontraproduktívne.
Lebo na konci dňa by z neho profitovali iba tí, dnes ešte v zákryte „na čakačke“ na zrno, ktoré by im padlo do lona. A bez toho, aby sami čo len zahrabli svojim nevyberavým pazúrom do zeme.
A pritom tá moc (môcť konať predčasné voľby) už prakticky leží na zemi. Len ju ešte netreba „dnes“ dvíhať násilne. Netreba sa na ne ulakomiť v terajšej fáze – z vonka. Vo fáze ležiaceho, skapínajúceho a smrteľne kopajúceho koňa. On dokope, on „skape“ sám. Z vnútorných pohnútok. A čo je dnes isté, čo dnes už s určitosťou vieme – kedy najneskôr.
S prvými, badateľnými kŕčmi po strate väčšiny v parlamente.
So smrteľnými kŕčmi pri hlasovaní o zákone o štátnom rozpočte.
A s povinnou „eutanáziou“ po novom roku.
LEBO na konci tohto bohapustého spravovania a riadenia štátu – či sa to dnešným mocipánom páči alebo nie – je vláda SR povinná (obligatórne) požiadať o vyslovenie dôvery – do konca apríla.
Lebo touto lehotou jej definitívne končí 24-mesačná výnimka – na odklad splnenia tejto povinnosti, vyplývajúcej jej z ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti (č. 493/2011 Z. z.), s poukazom na jeho čl. 5 ods. 8, podľa ktorého – ak výška dlhu Slovenskej republiky (v súčasnosti) dosiahne viac ako 56 % na HDP – vláda požiada (obligatórne) o vyslovenie dôvery vláde SR. A ten dlh už vlani prekročil 60 % HDP.
Bodka. Hoci, pre úplnosť by sa hodila skôr bodkočiarka.
LEBO tou čiarkou je možnosť vymenovania úradníckej vlády paňou z paláca. Možnosť javiacej sa ako jej (domnelý) žolík. Domnelý preto, lebo každému súdnemu človeku musí byť jasné, že bez straníckej podpory by boli aj vymenovaní „ministerskí úradníci“, iba ako šachové figúry. A tie, ako dobre vieme, sa sami na šachovnici pohybovať nemôžu. A preto z tohto možného oblaku za daných okolností zapršať nezaprší. Nedokáže, aj keď pokušenie panej by bolo iste silné..
PS 1:
A pre úplnú úplnosť – ešte jedno pokušenie predsa len hrozí. Ako možno odbrzdiť (dlhovú) brzdu – a vyhnúť sa tak povinnosti ísť do parlamentu s hlasovaním o dôvere vláde. Spôsob, ktorý leží ako „vojenský NZ“ na sklade, latentne spočívajúc v zákone o rozpočtových pravidlách.
Najprv sa však posaďte.
S touto povinnosťou je možné „vybabrať“ v prípade vypovedania vojny alebo vyhlásenia vojnového stavu. Na základe návrhu vlády – s požehnaním prezidenta.
LEBO rovnako ako núdzový stav, ktorý sme si odskúšali na vlastnej koži – vtedy s dôsledkami, na jeho počiatku s neústavným celoplošným obmedzením občianskych práv a slobôd – upravuje rovnaký ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (č.227/20002 Z. z.) – aj možnosti vyhlásenia vojnového stavu.
Koniec hlásenia – toho seriózneho.
Ale Colombo pri odchode z miestnosti by sa určite vrátil k tejto kacírskej myšlienke, spomenúc si, ako sa zachoval Naď po uskutočnenom referende v meste Sliač. Ako arogantne vyhlásil, že žiadna americká základňa na letisku v Sliači nie je a nebude.
Nuž vediac o tamojšej prítomnosti vojakov zo severoatlantickej aliancie – takto opíjať rožkom, na spôsob Jožka Mrkvičku môže len farizej bez mena.
LEBO konanie na spôsob Jožka Mrkvičku treba vnímať analogicky – situácií, v ktorej sa v pozícií jediného spoločníka založenej „eseročky“, v pozícií jediného konateľa navonok náš „Jožko“ vyviňuje – že nie on, Jožko Mrkvička, fyzická osoba je zodpovedný za konanie tejto firmy, ale táto obchodná spoločnosť, právnická osoba. Teda ja nič, ja muzikant. Pravda je na mojej strane.
A to je už je nechutne falošný, vypočítavý spodok, ktorý si nezaslúži rešpekt, iba opovrhnutie.
A nie je v tom sám. LEBO Káčer-ovci, Remišová, Krúpa, Valášek, Osuský, Stančík (to by bol dlhý výpočet…), nehovoriac o mimovládnych „jastraboch“, sú schopní všetkého. Vždy – na povel – pripravení. A v záujme udržania sa pri moci dvojnásobne.
A v tomto záujme už zmenil rétoriku aj Kollár. Ten farizej, ktorý sa ešte „včera“ dušoval, že v prípade – „ak neprejde rozpočet – KONČÍME. Ja na svojej stoličke nie som prilepený“. A dnes už stratil pamäť .
Alebo je to dané genetikou?
Alebo dostal na koaličnej rade 2 ks PUR-peny..? Na tú stoličku…
PS 2:
Tie súčasné psie kusy, ktorých sa stávame (stále) iba nemými svedkami, ostatne vraj „kybernetický incident“ – tie netreba, nemožno chápať ako náhodné „kusovky“. Treba vedieť čítať, treba mať na zreteli kontext, ktorý nepustí.
LEBO nie – Lebo babrák Halák.
LEBO balík zákonov musel prejsť. A nemohol.
LEBO predstava, že balík zákonov, pripravený v onen osudný deň na rokovanie a schvaľovanie v Národnej rade neprejde, každému „ďalekozrakému“ napovie, že ten „balík“ by musel byť doručený do parlamentu – najskôr po pol roku. A to – ako už vieme z predchádzajúcej časti – že ten balík by už nemal kto do parlamentu doručiť.
A tento spôsob riešenia „hlasovacej núdze“ už nemá prirovnanie. Už ani v „Hornej Volte“…
A len tak po Colombovsky – ešte malý dôvetok.
Ten Halák, to je ten istý Halák, ktorý stál na počiatku „Drlička-gajtu“. Ten, u ktorého pristála – tentokrát nie obálka, ani na stôl – ale správa na mobil. Správa z vystúpenia, mimochodom veľmi nedôstojného pre tohto, navonok sa tváriaceho dôstojného pána.
Avšak viac ako správa sama a jej obsah – je dnes dôležitejšie vnímať, dnes už čitateľnejšiu postavu tohto druhého pána. Pána na kľúčik, pána Haláka. Kamikdzeho, ktorý, zdá sa, už nemá čo stratiť. Hoci sa nedá nespýtať – čo ešte vzácnejšie, hneď po zdraví, možno stratiť – ako vlastnú česť..?
PS 3:
Ešte predsa len jednu kacírsku otázku.
Prečo neboli doposiaľ vykonané úpravy mzdy členov vlády, keď podľa platnej dlhovej brzdy mali byť už na jar tohto roku upravené na výšku zodpovedajúcu roku 2021?
A že správcovia štátu, ktorí nekradnú…
LEBO doposiaľ berú – z verejných zdrojov, flagrantným porušovaním zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Ak ich budú, tie „preplatky“ (dodatočne, spätne) uplatňovať, čo pravdaže musia, aby nezabudli aj na konzekvencie. Finančné, aj právne. Lebo aj „zodpovednosť“, aj „slušnosť“ – káže. Lebo bumerang dobehne. Ako už mnohých v tomto „novom čase“. Hádam netreba menovite. Tých zhora.
A celkom na záver – vráťme sa oblúčikom na začiatok. K najzávažnejšej veci, ktorá sa týka veci samej. Predčasných volieb. Cez referendum, skloňované dnes vo všetkých pádoch. Nadväzujúc tým na už uvedené príčiny, pre ktoré nie je dôvod smútiť za nimi v tomto čase. Majúc však v tejto súvislosti na mysli iné okolnosti, ktoré objasňujú viaceré, doposiaľ menej pertraktované informácie, súvisiace s referendom.
A to sú referendové otázky, čo je už právna parketa. Bližšie 2 otázky. Lebo tie sú východiskovou premisou dnešného „referendového hokeja“. Hokeja, ktorému dnes už možno ani „divá sviňa“ nerozumie. A s ohľadom na to ticho v paláci – právom.
Lebo opomenúc už „pofunusovú“ otázku, ktorú zmietol zo stola Ústavný súd, na stole zostala ešte tá druhá. Otázka, ktorá zostala v platnosti. Otázka položená občanom, či súhlasia s predčasným skončením volebného obdobia Národnej rady SR referendom alebo uznesením parlamentu (t.j. zmenou Ústavy). A ktorá neviem prečo leží doposiaľ v šuflíku panej z paláca. Lebo zákon. Ten náš, nie ten, stotožňovaný s Ľudovítom IV.. (medzitým prezidentka vyhlásila dátum konania referenda o tejto druhej otázke, čo nemení nič na tom, že ide o porušenie ústavnej povinnosti vyhlásiť referendum v stanovenej lehote, pozn. redakcie)
Takže bolo treba konať. To referendum „na druhú otázku“ vyhlásiť, teda termín jeho uskutočnenia. Bez ohľadu na jeho význam. Majúc na mysli nielen jeho „dnešný“, neopodstatnený účel, ale aj potrebu vedieť, že v prípade úspešného/platného referenda k tejto (druhej) otázke – ono by (ešte) nerozhodlo o povinnosti vyhlásiť predčasné voľby. Lebo k tomu by úspešným referendom dostala Národná rada SR iba „mandát“ na „seba rozpustenie“. A občania právo o tom v osobitnom referende rozhodnúť.
A tak sme sa dostali k avizovanému poháru vína. K tej pravde v ňom. K tej holej, nevidiacej cez množstvo vyhlásení a prezentovaných názorov k nemu z rôznych zdrojov. K drsnému poznaniu, že to referendum, to už dnes predsa len vyhlásené k 2.otázke – nemá ozaj smerodajný význam. Ten praktický, lebo vo vyššie uvedenom kontexte je, musí byť súdnemu človeku jasné, že po úspešnom referende k tejto otázke sa nič praktické nestane.
Získaný „mandát“ daný parlamentu úspešným referendom na „seba rozpustenie“ je, bude preň „zdrapom papiera“. Lebo keby mali ozajstnú, poctivú politickú vôľu na skrátenie svojho volebného obdobia – už to urobia. Lebo právne možnosti na to majú aj dnes. To po prvé.
A po druhé, to úspešné referendum možno, treba chápať s otvorenými očami. Lebo jeho (úspešný) výsledok nič podstatné pre nerieši. V prenesenom význame – iba to, „že sme sa dohodli, že sa dohodneme…“.
Inými slovami, že v prípade jeho úspechu – sa iba otvorí cesta na nové „ľudové rozhodovanie“ o skrátení volebného obdobia terajšej mocenskej garnitúre.
So záverečným pripomenutím toho najpodstatnejšie poznania – plynutia ČASU. Toho, ktorý musí prejsť do doby, dokedy sa dá dôjsť k záverečnému verdiktu ľudu v záverečnom referende.
A to sa už treba vrátiť „na zem“. Do času, kedy musí prísť vláda do Národnej rady s návrhom na „seba rozpustenie“ z moci zákona. Presnejšie s návrhom na vyslovenie (ne)dôvery. Na dlho očakávaný verdikt. Howgh. Dohovorili ste…
A keď sme pri tom márnom plynutí času – treba vedieť aj to, že sa s tým časom dá aj veľmi „dômyselne“, veľmi cieľavedome manipulovať.
LEBO sa v tomto kontexte, v tejto fáze pýta položiť otázku – do paláca.
PREČO „palác“ nevyhlásil referendum na druhú otázku v zákonnej lehote?
PREČO brzdí ústavný postup, ktorý nie je v jeho rukách?
Výsostne v záujme, ktorý vyžaduje zákon. Procedurálnym imperatívom – vyhlásiť referendum na 2. otázku v zákonom určenej lehote, aby tak mohol pokračovať proces, ktorý zákon predpokladá v prípade jeho platnosti. Teda postup – vedúci k definitívnemu získaniu „mandátu“ na rozpustenie parlamentu. A to buď na úrovni Národnej rady alebo na základe ľudového hlasovania.
LEBO čas na rozhodnutie o čase konania referenda uplynul 22.septembra tohto roka.
Lebo už nielen „slušnosť“, ale predovšetkým (ústavná) povinnosť – káže.
Lebo to už ozaj nie je o dobrej pamäti, ale o zlom výkone prezidentských práv a povinností. Ergo – o flagrantnom porušovaní Ústavy…
A tu už končí priestor na voľnú úvahu. Tu už začínajú oprávnené obavy z diania na Slovensku a smerovania jeho vývoja, s tradičnou „slovenskou“ otázkou: Cui bono?
A tu už končí aj tento „film“…
A začne, aspoň treba dúfať, to, čo si tak veľmi – pre dobro ľudstva – želala veľká osobnosť dejín, veľký filozof, Descartes.
PÝTAŤ sa s ROZUMOM v hrsti.
V záujme PRAVDY.
Aby sme mysleli. A teda boli…