Bude možné uniknúť z dlhovej pasce?
Izraelská a americká agresia proti Iránu, začatá 28. februára, už rozpútala vojenské akcie na rozsiahlych častiach Blízkeho východu. Konflikt sa však môže preniesť aj za hranice regiónu a zasiahnuť celý svet – najmä ak by došlo k použitiu jadrových zbraní. Vojna však môže ovplyvniť celú planétu aj bez nich, a to prostredníctvom globálnej ekonomickej krízy. Pravdepodobnosť tohto scenára pritom nie je taká nízka, ako by sa mohlo zdať.
Ešte pred vypuknutím súčasnej vojny na Blízkom východe odborníci varovali, že sa na ekonomickom obzore sťahujú búrkové mračná. Spory sa viedli iba o tom, ktorá krajina krízu odštartuje a kedy presne k nej dôjde.
Väčšina expertov poukazovala na rok 2027. Podľa prognóz MMF a Svetovej banky mal byť tento rok viac-menej priaznivý: MMF odhadoval reálny rast svetového HDP v roku 2026 na 3,8 %, Svetová banka na 2,6 %. Tieto odhady boli zverejnené na začiatku roka. Teraz je, samozrejme, nutné ich prehodnotiť s ohľadom na vypuknutie vojny. Webové stránky oboch inštitúcií však zatiaľ stále uvádzajú pôvodné čísla – v MMF ani vo Svetovej banke zrejme nenájdeme vizionárov, ktorí by vedeli, kedy a ako sa vojna skončí, alebo či sa vôbec tento rok skončí.
Kríza znamená recesiu – teda pokles alebo prepad hrubého domáceho produktu v porovnaní s predchádzajúcim rokom. V 21. storočí k tomuto “javu” došlo dva razy. V roku 2009 svetové HDP kleslo o 2,2 % a v roku 2020 o 3,25 %.
Prvý z týchto poklesov bol dôsledkom hypotekárnej krízy v USA, ktorá prepukla v roku 2007, v roku 2008 prerástla do globálnej finančnej krízy a v roku 2009 vyústila do celosvetovej ekonomickej recesie.
Globálna recesia roku 2020 bola na prvý pohľad vyvolaná takzvanou pandémiou COVID-19, ktorá viedla k masovým lockdownom po celom svete. Vytrvalí analytici však tvrdia, že „pandémia COVID“ bola iba zámienkou, ktorá zakrývala dlhodobo nahromadené nerovnováhy tak v jednotlivých národných ekonomikách, ako aj v ekonomike globálnej. Prvý raz v dejinách kapitalizmu tak boli príčiny ekonomickej krízy pripísané nie chamtivosti kapitalistov, ale neviditeľnému vírusu.
V súčasnej globálnej ekonomike sa opäť nahromadil celý rad nerovnováh, ktoré môžu viesť k veľkej recesii
Najvýznamnejšou z nich je priepasť medzi výrobou tovarov a služieb na jednej strane a obmedzeným efektívnym dopytom na strane druhej. Ide o klasický rozpor kapitalizmu, ktorý Karl Marx opísal v Kapitáli pred viac ako stopäťdesiatimi rokmi. K tomu sa pridávajú nerovnováhy v platobnej a obchodnej bilancii, ako aj chronické rozpočtové deficity vlád, ktoré sa zreteľne prejavujú v neúprosnom raste štátneho dlhu.
Vojny, pandémie a subjektívne politické rozhodnutia – napríklad Trumpove dekréty zavádzajúce protekcionistické clá – pôsobia v tomto kontexte iba ako katalyzátory, ktoré existujúce nerovnováhy a rozpory ďalej prehlbujú.
Globálna recesia by prišla aj bez vojny na Blízkom východe
Jej vypuknutie iba urýchlilo nevyhnutné. Mnohí odborníci preto posunuli očakávaný začiatok krízy z roku 2027 na rok 2026 – a nejde len o obyčajný posun termínu. Vojna recesiu zároveň predĺži a prehĺbi.
Ako hlavný spúšťač, ktorý môže krízu privolať, odborníci bez výnimky uvádzajú rast cien energií. Ten je priamym dôsledkom blokády Hormuzského prielivu zo strany Iránu – prielivu, ktorým prechádza približne 20 % všetkej námornej prepravy ropy na svete. V predvečer vojny, na konci februára, sa cena ropy Brent pohybovala okolo 70 dolárov za barel. Do polovice marca už dosiahla 100 – 105 dolárov – nárast o 50 % počas iba dvoch týždňov. To je ešte strmší rast ako v roku 2022, keď boli ceny v auguste približne o 35 % vyššie ako na začiatku roka. Prudší skok zaznamenal ropný trh iba raz – v roku 1973, opäť v dôsledku vojny na Blízkom východe. Vojna Jom Kippur vtedy vystrelila cenu ropy z 3 dolárov za barel v októbri na 13 dolárov začiatkom decembra: cena „čierneho zlata“ sa tak zoštvornásobila. Cena síce bola neskôr čiastočne „upravená“, k pôvodným hodnotám sa však už nikdy nepriblížila.
Nikto nevie, ako dlho bude blokáda Hormuzského prielivu trvať. Odborníci sa uchyľujú k hmlistým odhadom – najčastejšie spomínajú „do tohtoročného leta“. Ale aj keby sme si želali skorý koniec vojny a znovuotvorenie prielivu pre všetky tankery, ceny ropy sa na pôvodnú úroveň nevrátia. Hlavným dôvodom je, že ťažba ropy monarchiami Perzského zálivu bola vojnou vážne narušená a do konca tohto roka sa zrejme na predvojnovú úroveň nevráti.
Globálna ponuka ropy môže byť navyše ďalej obmedzená potenciálnym zablokovaním prielivu Bab al-Mandab – vstupu do Červeného mora z Arabského mora, ktorým prechádza približne 12 % svetových ropných tokov. Jemenské hnutie Húsíov, ktoré sa jednoznačne postavilo na stranu Iránu, už začína obmedzovať priechod lodí týmto úzkym miestom.
Úplné alebo čiastočné zablokovanie týchto prielivov sa pritom neprejaví len na cenách ropy. Rastú aj ceny ďalších komodít – hliníka, dusíkatých hnojív, ropných produktov a skvapalneného plynu
Pre prudký nárast logistických nákladov, ako je prenájom lodí a poistenie nákladu, sa zdražuje všetko, čo prechádza cez úzke hrdlá Perzského zálivu a Červeného mora. Zdôrazňujem to preto, že mnohí ekonómovia sa obávajú, že „faktor Hormuzského prielivu“ vyvolá v drvivej väčšine krajín výrazný inflačný tlak. V roku 2022 dosahovala globálna inflácia podľa odhadov MMF 8,8 %. Ak bude blokáda prielivu pokračovať, možno tento rok očakávať ročnú infláciu v dvojciferných hodnotách – teda nad 10 %.
Ako vlády na takýto inflačný šok zareagujú?
S najväčšou pravdepodobnosťou sprísnením menovej politiky centrálnych bánk a zvýšením základnej úrokovej sadzby – a práve takýto krok môže recesiu priamo privodiť.
Prezident USA Donald Trump usiloval už vo svojom prvom funkčnom období o čo najväčšie zníženie základnej úrokovej sadzby Federálneho rezervného systému. Vo svojom druhom funkčnom období v tomto boji pokračuje – potrebuje nízku, najlepšie nulovú sadzbu, aby minimalizoval rozpočtové výdavky na obsluhu štátneho dlhu a zabránil príliš silnému posilneniu amerického dolára voči ostatným rezervným menám.
Zdá sa však, že Kevin Warsh, ktorý by mal v blízkej budúcnosti – pravdepodobne v máji alebo júni – prevziať vedenie Federálneho rezervného systému po Jeromovi Powellovi, má v úmysle postupovať presne opačne a základnú sadzbu zvýšiť. Trumpove ambiciózne plány a projekty totiž nevyžadujú miliardy, ale bilióny dolárov – a tie možno do štátnej pokladnice prilákať jedine vyššou sadzbou, ktorá slúži ako referenčná hodnota pre výnosy štátnych dlhopisov kryjúcich americký rozpočtový deficit.
V blízkej budúcnosti budeme v americkej ekonomike sledovať dva paralelné procesy vyvolané rastom základnej sadzby. Na jednej strane drahé peniaze ekonomiku spomalia – najprv ju uvrhnú do stagnácie, potom do recesie. Aby tomuto prepadu zabránili, budú menové autority do ekonomiky pumpovať obrovské objemy rozpočtových prostriedkov – rovnako ako v čase takzvanej pandémie COVID. A potrebné zdroje budú čoraz menej zabezpečované daňami alebo clami a čoraz viac novými emisiami štátnych dlhopisov. Dopyt po nich bude – opakujem – poháňaný vysokou základnou úrokovou sadzbou.
Už počas volebnej kampane v roku 2016 Donald Trump vyhlásil, že ho štátny dlh USA hlboko znepokojuje. Na jeseň toho roku dosahoval 19,5 bilióna dolárov, teda 106 % HDP. Trump vtedy sľúbil, že rast dlhu nielen zastaví, ale dokonca ho zníži – v absolútnom aj relatívnom vyjadrení. Do konca roku 2020, na konci svojho prvého funkčného obdobia, však priviedol štátny dlh na 27 biliónov dolárov.
Svoje druhé funkčné obdobie Trump začal so štátnym dlhom vo výške 36 biliónov dolárov (122 % HDP). Dňa 18. marca prišla správa: štátny dlh USA dosiahol 39 biliónov dolárov, teda 130 % HDP. Za iba rok a necelé dva mesiace Trumpovho prezidentstva tak dlh vzrástol o 3 bilióny dolárov – tempom, aké za nijakého predchádzajúceho amerického prezidenta nebolo zaznamenané. Ak extrapolujeme doterajšie tempo, možno do konca jeho funkčného obdobia očakávať nárast približne o 8 biliónov dolárov. S prihliadnutím na rastúce nároky na výdavky spojené s imperiálnou zahraničnou politikou a so záchranou stagnujúcej domácej ekonomiky sa však domnievam, že do konca roka 2028 alebo začiatku roka 2029 by štátny dlh USA mohol vzrásť až o 10 biliónov dolárov a dosiahnuť závratných 50 biliónov.
Moje výpočty sú však čisto hypotetické – americká ekonomika skĺzne do recesie podstatne skôr
Doteraz som hovoril o USA. Porovnateľne ťaživá situácia s verejným dlhom však panuje aj inde. Japonsko drží svetový rekord v relatívnom verejnom dlhu – takmer 240 % HDP. V Európe vyčnievajú Grécko s viac než 150 % a Taliansko s takmer 140 % HDP. Ukazovateľ pre Európsku úniu ako celok presahuje 80 % HDP. Odhady pre Čínu sa rozchádzajú a pohybujú sa medzi 90 a 100 % HDP.
Tempo ekonomického rastu a výška štátneho dlhu sú pritom neoddeliteľne prepojené. Aby bolo možné dlh obsluhovať – teda platiť z neho úroky – musí ekonomika rásť. Inak dlh ekonomiku doslova „požiera“.
Alternatívou je obsluhovať existujúci dlh pomocou nových pôžičiek a neustále nafukovať dlhovú pyramídu. Zjednodušene povedané: ak dlh krajiny činí 100 % HDP a úrokové sadzby dosahujú 5 % ročne, ekonomika musí rásť aspoň o 5 % ročne, aby bola schopná dlh obsluhovať. Ani USA, ani Európa toho v súčasnosti nie sú schopné. Azda iba Čína – a aj to len s ťažkosťami.
Situácia v globálnej ekonomike je v skutočnosti ešte kritickejšia. Popri štátnom dlhu totiž existuje aj dlh neštátny: korporátny dlh z rôznych odvetví, dlh bánk a finančných inštitúcií a dlh domácností. Celkový pomer všetkých typov dlhu k HDP je najvyšší v troch centrách svetovej ekonomiky – v USA, EÚ a Číne – a v každom z nich dosahuje približne 300 % HDP. Obsluha takéhoto dlhu si vyžaduje ročný rast HDP vo výške 15 %, nie iba 5 %. Všetky tri centrá globálnej ekonomiky sa tak ocitli v dlhovej pasci, z ktorej možno len ťažko nájsť cestu von.
Teoreticky existuje niekoľko spôsobov, ako z nej uniknúť.
Prvá možnosť: Vláda krajiny vyhlási platobnú neschopnosť. Časť dlhov sa odpíše, zvyšok sa splatí z národného bohatstva – prírodných zdrojov, štátneho majetku a podobne. V tomto scenári však krajina stráca národnú suverenitu a dostáva sa pod kontrolu veriteľov.
Druhá možnosť: Vláda dlh „vymaže“ urýchlením inflácie – teda úplným spustením „tlačiarenského stroja“ centrálnej banky.
Tretia možnosť: Vláda rozpúta veľkú vojnu – proti krajinám, ktoré sú jej veriteľmi. V prípade víťazstva si dlhy „odpustí“ a ako víťaz môže navyše získať reparácie a príspevky od porazených.
Zdá sa mi, že Trump chce problém amerického štátneho – a možno aj celkového – dlhu riešiť práve touto treťou cestou. Inak si len ťažko vysvetliť, prečo sa Trump, ktorý sa prezentuje ako „mierotvorca“, rozhodol zapojiť do vojny na Blízkom východe. Ponúkam to však len ako podnet na zamyslenie pre 47. prezidenta, ktorý zatiaľ nedokázal presvedčivo odpovedať na otázku, prečo zatiahol Ameriku do tohto vojenského dobrodružstva.
Trump touto vojnou štátny dlh USA, samozrejme, nevymaže ani nezníži. Naopak – vojenské výdavky ho s najväčšou pravdepodobnosťou výrazne zvýšia. Takáto vojna však nevyhnutne vyvolá krízu v americkej a v jej dôsledku aj v globálnej ekonomike – s najväčšou pravdepodobnosťou už v tomto roku.
ZDROJ: Fond Strategičeskoj kultury AUTOR: Valentin Katasonov