Musíme vyslať európskych vojakov na Ukrajinu hneď teraz a zabezpečiť Ukrajine tylové zázemie, zatiaľ čo Ukrajinci budú držať frontovú líniu!
Musíme to urobiť, aj keď sa k nám USA nepripoja!
Bývalý šéf NATO v televízii bez okolkov loboval za vstup EÚ do vojny proti Rusku na Ukrajine a poľský minister zahraničných vecí začal v Sejme čítať varovanie, že vojna EÚ s Ruskom môže vypuknúť už tento rok! Všetky stopy vedú k zbrojárom a k iniciatíve SAFE!
Spolu s tým, ako sa postupne ukazuje, že mierový proces na Ukrajine má charakter separátnych mierových rokovaní, keď medzi USA a Ruskom dochádza k dohodám, zatiaľ čo medzi Ruskom a Ukrajinou sa konfrontácia prehlbuje, sme zároveň svedkami neuveriteľných a šialených vyhlásení politikov, ktoré v podstate urýchľujú eskaláciu smerom ku konfliktu EÚ s Ruskom.
Vystúpenie českého ministra zahraničných vecí Petra Macinku na Valnom zhromaždení OSN s ostrým a veľmi osobne ladeným protiruským prejavom je podľa nášho bruselského zdroja spôsobené bruselskou zbrojnou iniciatívou SAFE a rozhodnutím vnútri NATO poskytnúť Ukrajine jadrové zbrane pod krycou legendou, že si ich Ukrajina vyrobila sama. Sme svedkami šialenstva vydávaného za obranu Európy a Ukrajiny.
Bývalý šéf NATO Anders Rasmussen je ďalšou postavou po Macinkovi, ktorá náhle vystúpila do popredia a začala odhaľovať svoje postoje. V televíznom vystúpení odhodil všetku pretvárku a reči o mieri a o Trumpovom úsilí o mier a začal tvrdo lobovať za vyslanie európskych vojakov na Ukrajinu – hneď teraz. Zaskočilo to aj samotnú redaktorku, ktorá sa pýtala, či má EÚ dostatok prostriedkov, vojakov a zbraní na vstup do vojny na Ukrajine.
Rasmussen však nepoľavil a reagoval slovami, že Európa to musí urobiť, musí vyslať vojakov na Ukrajinu, a to aj v prípade, že sa USA nezúčastnia. Macinka to začal na Valnom zhromaždení OSN a Rasmussen teraz pokračuje a formuje takzvané vojnové informačné pole v EÚ.
Vojna EÚ s Ruskom môže vypuknúť už tento rok, varoval Sikorski
Výbušná informácia, ktorú zverejnila ruská rozviedka SVR o rozhodnutí Francúzska a Spojeného kráľovstva dodať Ukrajine niekoľko vodíkových hlavíc, otriasa médiami. V geopolitických procesoch platí, že keď sa elity rozhodnú pre určitú operáciu, okamžite sa začína formovať informačné pole. A presne to sa podľa textu začalo diať.
Nasledovali pochvaly pre Macinku od Petra Kolářa, Víta Rakušana a Jana Lipavského. Zaznelo aj mlčanie Andreja Babiša a Tomia Okamuru, ktoré autor označuje za znepokojivé. Po Macinkovi a Rasmussenovi prichádza ďalšia postava – poľský minister zahraničných vecí Radosław Sikorski.
Ten v Sejme čítal vyjadrenia predstaviteľov kolektívneho Západu o tom, že Rusko údajne hrozí vojnou Európe, a zároveň upozornil, že nemecký minister obrany nevylučuje možnosť, že vojna EÚ s Ruskom môže vypuknúť už v roku 2026. Sikorski zároveň loboval za bruselskú iniciatívu SAFE, ktorá má vyčleniť 150 miliárd eur na zbrojenie krajín EÚ.
A vo vysokej politike si pamätajte, že keď chcete zistiť, kde majú rôzne podrazy a náhle obraty politikov svoj pôvod, sledujte tok peňazí. A keďže iniciatíva SAFE bude o obrovskom nalievaní peňazí do zbrojoviek a k zbrojárom, pričom vlády krajín EÚ budú koordinovať, kto a ktorý zbrojár dostane pridelené prostriedky, kto koľko a kto nič, potom je azda jasné, odkiaľ vietor fúka a prečo sa niektorí politici z takzvanej alternatívy náhle menia a zaznievajú od nich vyhlásenia, ktoré by ste nečakali.
Všetky stopy vedú k mamutej bruselskej zbrojnej iniciatíve SAFE
Bolo by chybou myslieť si, že odchodom Fialovej vlády sa skončili všetky tie kampeličky, dozimetry, kryptodary ministerstvu spravodlivosti, kauza nemocnice Motol a podobne. Kdekoľvek sa rozdeľujú takéto obrovské balíky verejných, a najmä únijných peňazí na zbrojenie, tam vzniká priestor na odklony zo zákaziek, takzvané vratky politikom za ich pomoc pri získavaní zákaziek z EÚ a podobne.
Vratky smerom k politikom a stranám, podobne ako na Ukrajine v prípade škandálu Timura Mindiča, kde to podľa textu fungovalo ako pilotný projekt. USA a EÚ od roku 2022 nalievali obrovské peniaze do zbrojenia Ukrajiny a Mindičova skupina si z týchto prostriedkov mala brať vratky pre seba a zároveň na financovanie Zelenského strany. Aby to však mohlo fungovať, dámy a páni, musí byť splnená jedna podmienka. A hádajte, aká?
No, samozrejme, musí byť zmarený mierový proces! Pretože obrovské zisky zo zbrojných zákaziek sa nedajú realizovať, keď sa vojna skončí. Preto musí vojna pokračovať. Preto zrazu aj rôzni politici z alternatívnych strán náhle šokujú a voliči ich ani nespoznávajú.
Zrazu títo politici ďakujú Ukrajine, zrazu vyzývajú Rusko, aby prijalo porážku, zrazu vyzývajú na vyslanie vojakov na Ukrajinu hneď teraz, zrazu bojujú za prijatie bruselskej iniciatívy SAFE na mamutie dotácie pre zbrojárske firmy v celej EÚ, pričom tieto dotácie budú podľa dokumentov SAFE „koordinovať“ (rozumej prideľovať) národné vlády, každá podľa vlastného uváženia a parametrov.
SAFE: bruselský zbrojný megamechanizmus, kde o miliardách rozhodujú národné vlády – a korupčné hrozby sú nevyhnutné
Európska iniciatíva SAFE (Security Action for Europe), schválená už v máji 2025, predstavuje najväčší finančný nástroj v histórii EÚ určený na spoločné zbrojenie, posilnenie obranného priemyslu a modernizáciu armád. Rozpočet až 150 miliárd eur je prezentovaný ako „európska odpoveď na bezpečnostné hrozby“, de facto ako európska zbrojná pôžička na horizont dvoch desaťročí.
Na papieri ide o prelomový projekt. V praxi však iniciatíva otvára obrovský korupčný priestor, pretože o tom, kto získa miliardové zákazky, rozhodujú vlády jednotlivých štátov, nie centrálny orgán EÚ. A práve v tom je najväčší problém: SAFE nie je centrálne európske obstarávanie, ale obrovský peňazovod, ktorý napája národné zbrojné zákazky. Nižšie si opíšeme, čo je iniciatíva SAFE.
Čo je SAFE a ako funguje
SAFE je finančný nástroj vytvorený Európskou úniou, ktorý:
- poskytuje výhodné úvery vládam,
- z ktorých štáty financujú zbrojné kontrakty,
- podmienkou je vo väčšine prípadov spoločný projekt aspoň dvoch štátov,
- a hlavnú úlohu má koordinácia, nie priame riadenie z Bruselu.
Neexistuje žiadny „bruselský superúrad“, ktorý by sedel nad zoznamom zbrojárskych firiem a z centra EÚ rozhodoval, kto má získať zákazky. Namiesto toho rozhodujú samotné štáty – podľa vlastných politických a ekonomických záujmov.
Európska komisia iba schvaľuje, či investičný plán členského štátu formálne zodpovedá pravidlám SAFE. Neschvaľuje však:
- konkrétneho dodávateľa,
- konkrétnu cenu,
- spôsob realizácie tendra,
- ani riziká korupcie či klientelizmu v danej krajine.
Pri projekte, ktorý má generovať stovky zbrojných kontraktov naprieč Úniou, je takáto konštrukcia priam pozvánkou na to, aby sa zo SAFE stalo pole pre politické obchodovanie s bezpečnosťou a obranou.
Kto konkrétne vyberá zbrojárske firmy
Rozhodovacia štruktúra SAFE je trojstupňová. Na prvý pohľad pôsobí technokraticky a sucho, no z hľadiska korupčných rizík je dôležité pozrieť sa, kde leží skutočná moc.
A) Národné vlády a ministerstvá obrany
Tu sa nachádza hlavné ťažisko rozhodovania. Vlády predložia Európskej komisii svoj investičný plán, ale samotné tendre a výber firiem riadia výlučne ony. Ministerstvá obrany a prípadne ďalšie rezorty určujú, aké typy zbraní a technológií sa obstarávajú, aký bude postup výberu dodávateľov a ktorá firma získa koľko miliárd.
V praxi to môže vyzerať napríklad takto:
„chceme bezpilotné systémy, systémy protivzdušnej obrany alebo delostreleckú muníciu“,
„zapojíme do projektu túto konkrétnu národnú firmu alebo konzorcium“.
Európska komisia to berie iba na vedomie, pokiaľ projekt formálne spĺňa parametre SAFE. Nemá mandát spochybňovať politické rozhodnutie vlády, ktorá si vyberie svojho „národného šampióna“.
B) Medzištátne konzorciá
SAFE vyžaduje, aby značná časť projektov bola spoločná. To znamená, že viacero štátov vytvára konzorcium, ktoré si interne určuje, ktoré firmy osloví a ako zákazku rozdelí. Na papieri sa tomu hovorí „spoločné zadávanie zákaziek“. V realite to znamená, že politické dohody medzi vládami rozhodujú o tom, ktoré národné firmy sa „pripoja“ k projektu za jednotlivé krajiny. Čím viac štátov je zapojených, tým komplikovanejšia je štruktúra zodpovednosti a tým ťažšie je spätne dohľadať, kto a na základe čoho presadil konkrétneho dodávateľa. Zodpovednosť sa pohodlne rozplynie v hmle medzivládnej dohody.
C) Európska komisia
Komisia neschvaľuje jednotlivé firmy ani konkrétne zmluvy. Jej úlohou je:
- skontrolovať, či investičný plán spĺňa formálne parametre SAFE,
- dohliadnuť, aby išlo deklarovane o posilnenie európskych kapacít,
- poskytnúť úver členskému štátu za výhodných podmienok.
Komisia je teda skôr makroregulátorom a poskytovateľom financovania než skutočným kontrolným orgánom zákaziek. Reálna moc nad miliardami eur tak spočíva výlučne v národných hlavných mestách a na ministerstvách obrany.
Prečo tento model vytvára extrémne korupčné riziká
Zbrojný sektor patrí dlhodobo medzi najkorupčnejšie oblasti verejného obstarávania – globálne aj v Európe. Ide o prostredie, kde:
- neexistuje reálna verejná kontrola,
- zmluvy sú kryté utajením a „bezpečnostným záujmom štátu“,
- ceny nie sú verejné a porovnanie s trhom je prakticky nemožné,
- využívajú sa sprostredkovatelia, lobisti a poradenské agentúry.
SAFE do tohto prostredia neprináša zásadnú zmenu pravidiel. Naopak, do rovnakého korupčne rizikového priestoru nalieva rádovo vyššie objemy peňazí. Ide o konštrukciu, v ktorej korupcia nie je náhodou, ale systémovým rizikom.
A) Politici majú moc prideliť miliardové zákazky konkrétnym firmám
Ak minister obrany alebo vládna koalícia rozhodne, že firma X dostane napríklad štyri miliardy zo SAFE na nové drony alebo systém protivzdušnej obrany, Európska komisia to nijako nespochybňuje. Komisia neskúma, či:
- výber nebol zmanipulovaný,
- neexistuje lacnejšia alebo kvalitnejšia alternatíva,
- politici nie sú prepojení s danou firmou.
Ide o model, ktorý v minulosti viedol k veľkým zbrojným škandálom – od predražených stíhačiek až po pochybné obrnené vozidlá či padáky. SAFE tento model neobmedzuje, iba zvyšuje objem peňazí, ktoré cez neho prúdia.
B) SAFE posilňuje „národných zbrojných oligarchov“
Štáty majú prirodzenú tendenciu „kŕmiť vlastné kone“. Už prvé vládne plány v rámci SAFE naznačujú, že:
- Poľsko presadzuje svoje domáce koncerny do systémov protivzdušnej obrany a munície,
- Francúzsko posilňuje veľkých hráčov typu Nexter a Thales,
- Taliansko využíva SAFE na upevnenie pozície holdingu Leonardo,
- Nemecko vytvára ďalší priestor pre Rheinmetall a naviazané štruktúry.
Ak je vláda politicky alebo osobne prepojená s konkrétnymi firmami, SAFE im otvára dvere k násobne väčším zákazkám než doteraz. Z „bežných“ štátnych dodávateľov sa tak de facto stávajú zbrojní oligarchovia živení európskymi peniazmi.
C) Spoločné projekty rozmazávajú zodpovednosť
Ak projekt vedie päť alebo šesť štátov, kto presne zodpovedá za výber firmy? Kto ponesie politické dôsledky, ak sa ukáže, že zákazka bola predražená alebo zmanipulovaná?
Zodpovednosť sa v takom prípade rozptýli v hmle medzivládnej diplomacie. Každý štát môže ukazovať na iného. Kontrolné orgány v jednej krajine nemajú právomoc preverovať zmluvy spolupodpísané ďalšími vládami a kryté režimom utajenia. Ideálne prostredie na to, aby sa strácali miliardy.
D) Lobisti v Bruseli aj v hlavných mestách
Veľké zbrojárske koncerny už dávno nepracujú iba s klasickým lobingom v národných parlamentoch. Majú rozsiahle lobistické štruktúry v Bruseli, poradenské firmy, právne kancelárie a „think-tanky“, ktoré pomáhajú vládam „správne nastaviť“ investičné plány pre SAFE.
V praxi to znamená, že samotné firmy si často pripravujú návrhy projektov, ktoré vlády následne preberú a pošlú do Bruselu na schválenie. Komisia vidí investičný plán ako technický dokument, no v skutočnosti môže ísť o produkt práce najatej lobistickej agentúry platenej tým, kto z projektu najviac získa.
E) SAFE kopíruje mechanizmy, ktoré viedli k zbrojným škandálom na Ukrajine
Prípady spojené so zbrojnými nákupmi na Ukrajine – vrátane afér prepojených s oligarchickými štruktúrami a „zbrojnými“ firmami s minimálnou reálnou kapacitou – podľa textu pôsobia ako varovný manuál:
- štát nakupuje urgentne a vo veľkých objemoch,
- výber firiem prebieha bez verejnej súťaže,
- rozhoduje úzky okruh ľudí s politickým krytím,
- peniaze prúdia cez sprostredkovateľov, poradcov či „konzultantov“.
SAFE preberá rovnakú architektúru – systém je len zabalený do loga EÚ a rozšírený na celú Úniu. Mechanizmus zostáva: politické rozhodnutia za zatvorenými dverami, obrovské peniaze, minimálna transparentnosť a iba formálna následná kontrola.
Čo hrozí Európe, ak bude SAFE fungovať bez centrálnej a prísnej kontroly
Ak bude SAFE fungovať v navrhnutej podobe a nedôjde k výraznému sprísneniu kontrolných a auditných mechanizmov, môže to mať viacero dôsledkov:
1. Oligarchizácia obranného priemyslu
Jednotlivé štáty si vybudujú vlastných „národných zbrojných barónov“, ktorí budú získavať jednu zákazku za druhou. Konkurencia menších a nezávislých firiem bude výrazne oslabená.
2. Predražené nákupy bez reálneho auditu
Komisia nekontroluje konkrétne ceny ani parametre zmlúv. Národné kontrolné orgány majú v oblasti obrany obmedzené možnosti pre utajenie. Výsledkom môžu byť zákazky, pri ktorých nebude možné objektívne preukázať, či nie sú výrazne predražené. Politická zodpovednosť sa môže rozptýliť.
3. Finančné toky z firiem k politikom
Schéma môže vyzerať nasledovne:
- firma získa veľkú zákazku financovanú zo SAFE,
- časť peňazí sa vráti formou poradenských zmlúv, financovania kampaní alebo iných foriem odmien,
- politici majú motiváciu udržiavať systém v chode.
Podľa autora textu tak SAFE môže vytvárať prostredie priaznivé pre vznik novej generácie korupčných elít prepojených na zbrojenie.
4. Úpadok dôvery v európske inštitúcie
Z pohľadu verejnosti to môže vyzerať jednoducho: EÚ poskytla stovky miliárd na obranu, no nie je jasné, prečo sú niektoré zákazky predražené, kto bol vybraný a akú úlohu zohrala korupcia. Každý ďalší škandál môže podkopať dôveru v EÚ aj v národné vlády.
Peniaze smerujúce do zbrojenia verzus mierové ideály
Text v závere kladie otázku, prečo je okolo niektorých rozhodnutí ticho a prečo namiesto kritiky prichádza pochvala. Naznačuje, že kontakt s veľmi veľkými finančnými prostriedkami môže meniť správanie politikov.
Autor opisuje jav, keď sa postoje politikov po priblížení k moci a veľkým financiám výrazne menia, čo môže u voličov vyvolávať pocit dezorientácie či sklamania.
Zvolíte alternatívu, istý čas sa v súvislosti s Trumpom hovorí o mieri, že aj Európa sa musí pripraviť na mier, no ako postupne plynie čas, mierový proces sa zasekne a zrazu tu máme akoby úplne nového Lipavského, ktorý dokonca vyzýva Rusko na prijatie porážky, a bývalí členovia Fialovej vlády jeho prejav oceňujú a uznávajú. Čo sa stalo, že minister Babišovej vlády zrazu zbiera pochvaly od členov bývalej Fialovej päťkoalície? A je náhoda, že všetci predstavitelia, ktorí ho chvália, sú z Aspenu? Môžete si myslieť, že ide o náhodu.
Môžete si myslieť, že vyhlásenia Rasmussena o vyslaní Európanov do vojny na Ukrajine sú náhodné. Môžete si myslieť, že aj vystúpenie Sikorského v poľskom Sejme za schválenie programu SAFE je len náhoda. Lenže smerovanie EÚ k masívnemu zbrojeniu pre vojnu s Ruskom, na ktorom majú profitovať nielen zbrojárske firmy, ale aj politické strany naprieč EÚ, ktoré im budú z ministerstiev prideľovať zákazky, je podľa autora fakt, nie náhoda. A to je vraj skutočná realita.
Keď totiž ide o peniaze zo zbrojenia, zrazu sú všetci priatelia a všetci sa stávajú podporovateľmi Ukrajiny. Je to podľa textu priehľadné a pôsobí to odpudzujúco
Iniciatíva SAFE (Security Action for Europe), schválená v máji 2025, predstavuje najväčší finančný nástroj v histórii EÚ určený na spoločné zbrojenie, posilnenie obranného priemyslu a modernizáciu armád. Rozpočet až 150 miliárd eur je prezentovaný ako európska odpoveď na bezpečnostné hrozby.
SAFE poskytuje výhodné úvery vládam členských štátov, z ktorých financujú zbrojné kontrakty. Projekty majú byť vo väčšine prípadov spoločné pre viac štátov a koordinované, nie priamo riadené z Bruselu. Európska komisia schvaľuje, či investičné plány formálne spĺňajú pravidlá, no nerozhoduje o konkrétnych dodávateľoch ani cenách.
Text poukazuje na riziká korupcie, keďže rozhodovanie o miliardových zákazkách ostáva na národných vládach a ministerstvách obrany. V prostredí zbrojného priemyslu, kde sú zmluvy často utajované a kontrola obmedzená, to podľa autora vytvára zvýšené riziko netransparentnosti.
V závere text tvrdí, že obrovské finančné toky smerujúce do zbrojenia môžu ovplyvňovať politické postoje a že iniciatíva SAFE predstavuje zásadný posun v európskej obrannej politike. Autor naznačuje, že ekonomické záujmy môžu zohrávať významnú úlohu v dynamike rozhodovania o pokračovaní konfliktu.