Eric Zeusse, Global Research: Prečo sú obviňované korporácie namiesto miliardárov, ktorí ich ovládajú?
Klasické „Cui bono?“ vysvetlenie sa najprv snaží určiť, kto sú príjemcami trestného činu, a potom hľadá možné dôkazy, že osoby, ktoré majú z trestného činu prospech, iniciovali trestný čin – možno si najali agentov, ktorí trestný čin vykonali. Títo agenti sú potom hľadaní a vyšetrovaní s cieľom nájsť dôkazy, že boli za spáchanie trestného činu odmenení príjemcami trestného činu.
V „Cui bono?“ prístup k spravodlivosti, tí, ktorí zločin vytvorili, zorganizovali a najali, by za tento zločin dostali najprísnejší trest; ich obyčajní agenti by dostali nižšie tresty.
V našich populárnych médiách sa však pri dodržiavaní tejto metodológie na nájdenie vysvetlenia a prisúdenia viny najčastejšie robí identifikácia korporácií, ktoré MOHLI zo zločinu profitovať.
Potom, v konečnom dôsledku, ak má byť vôbec nejaké trestné stíhanie proti týmto možným príjemcom, len nižšia úroveň zamestnancov korporácie, ktorí boli motivovaní jej vrcholovým manažmentom, aby páchali zločin, sú stíhaní zákonom a kontrolujúci investori korporácie – ktorých tí peoni boli v skutočnosti agentmi investorov, ktorí pracovali v ich mene – trpia nanajvýš zlomkom 1 % ročných ziskov korporácie ako pokuty pod zápästím a ešte menej ako toto percento hodnoty vlastných akcií v korporácii. Takže:
- ak dôjde k nejakému trestnému stíhaniu proti korporácii, investori tejto firmy neškodujú a sú chránení zákonom.
Toto nie je „Cui bono?“ súdny systém; je to v najlepšom prípade ‚Cui bono?‘ systém „spravodlivosti“ – v skutočnosti systém nespravodlivosti.
Prečo máme systém nespravodlivosti, a nie systém spravodlivosti?
Tie isté osoby, ktoré kontrolujú veľké korporácie – a takmer všetci z nich sú miliardári, ktorí sú približne 1 000 najbohatších jednotlivcov v Spojených štátoch a kontrolujú nielen všetky veľké korporácie, ale aj najatých lobistov týchto korporácií, ako aj všetky hlavné spravodajské médiá – sú hlavnými darcami pre politické strany a PAC, ktoré ich tiež financujú; a tým kontrolujú aj vládu USA prostredníctvom týchto agentov (vrátane prakticky každého v Kongrese) a ich miliónov podagentov, ktorí sú zamestnancami týchto agentúr.
Ako môže byť v takejto situácii spravodlivosť vôbec možná? Títo miliardári – tí, ktorí financujú Demokratickú stranu, aj tí, ktorí financujú Republikánsku stranu – sú touto vládou dobre zastúpení, ale široká verejnosť ňou nie je zastúpená takmer vôbec. Otázka teda znie: Ako môže verejnosť úspešne oklamať presvedčenie, že žije v demokracii? (keď to tak nie je)…
Neoliberálny svet na hlavu
Tu navrhnem to, čo považujem za odpoveď, ktorá vysvetľuje, ako je táto spoločná práca vykonávaná:
Dominantná ideológia týchto krajín sa v Spojených štátoch nazýva „libertarianizmus“ a v Európe „neoliberalizmus“ a platí, že aj keď je vláda nespravodlivá, ekonomika je spravodlivá – ak je „slobodná“ – pokiaľ možno nepodriadená politickej moci (vláde).
Základným presvedčením je, že korupcia pochádza od vlády a NIE zo samotnej ekonomiky
V dôsledku toho: korupcia pochádza od držiteľov verejných funkcií, ale NIE od korporácií, AK v tej partii nie je „pár zlých jabĺk“, ktoré robia to, čo korporácia nechce, aby robili.
V najhoršom prípade: korporácie sú v tomto scenári „nedbalé“. Samotná ekonomika nie je systematicky skorumpovaná.
V dôsledku toho sa na miliardárov prostredníctvom svojich investícií treba pozerať skôr ako na „tvorcov bohatstva“, než ako na podnecovateľov zločinov proti verejnosti, ktorí často využívajú verejnosť a profitujú z toho.
Aj ľavica, aj pravica… chránia tých na špici pyramídy
Tento neoliberálny alebo libertariánsky pohľad je názorom konzervatívcov (alebo „pravice“), ale je to AJ názorom liberálov (alebo „ľavice“)? Áno, a takto to je:
Karl Marx je všeobecne považovaný za zakladateľa „ľavice“ a obviňuje „buržoáziu“ alebo strednú ekonomickú triedu ako vykorisťovateľov a ľudí, ktorí profitujú z kapitalizmu alebo voľného trhu.
Neobviňoval aristokraciu – najvyššiu ekonomickú triedu, ktorá kontroluje korporácie a predstavuje to, čo sa dnes bežne nazýva „miliardári“ – z politických problémov. Naozaj veril, že príčinou je stredná trieda – a NIE alebo NIE LEN superbohatí nespravodlivosti spoločnosti.
Ak by vinil „aristokraciu“ (najbohatšiu vrstvu), nikdy by nebol schopný získať finančnú podporu od aristokracie, ktorú získal a ktorá mu umožnila publikovať. Takže: obviňoval „buržoáziu“ namiesto „aristokracie“. V dôsledku toho: ľavičiarstvo bolo skorumpované už na samom začiatku. Skazila ho aristokracia.
Prvý zle zapnutý gombík: ľavicová mentalita Marxa
Marx obvinil všetkých akcionárov, a nie LEN tých, ktorí vlastnia kontrolné bloky akcií vo veľkých korporáciách – nielen „aristokraciu“ – a to je dôvod, prečo Sovieti čistili spoločnosť od “kulakov“ alebo malých podnikateľov, a nie IBA od tých pár jednotlivcov, ktorí vlastnili veľkú väčšinu národného bohatstva.
Dobrým príkladom tejto ľavicovej mentality je nedávny článok ľavicového spravodajského analytika Thomasa Faziho a video s rozhovorom pre spravodajstvo. Článok mal názov „Prichádza občianska neposlušnosť“ a o 16:50 vo videorozhovore s ním o tom dostal otázku: „Kto sú títo ľudia? Kto má úžitok zo všetkých týchto zlých vecí?“. A Fazi odpovedal:
„No, sú to obyčajní podozriví.“ Ak si vezmeme Covid, vieme, že blokády, opatrenia Covid spôsobili obrovské škody väčšine občanov, spôsobili obrovské škody malým a stredným podnikom, ale umožnili spoločnostiam Big Tech a Big Pharma zožať miliardy, desiatky miliardové zisky a získať ešte väčšiu moc, ako už mali…
Ak sa pozrieme na súčasnú krízu, je to úplne rovnaké. V tomto prípade hovoríme o Big Oil, Big Energy, Big Gas.“
Hlavní sponzori britskej Labouristickej strany a americkej Demokratickej strany si mohli takéhoto spisovateľa najať alebo zadať subdodávateľovi, rovnako ako jeho a jeho prácu financovali liberálni aristokrati za čias Marxa.
Korporácie berie na zodpovednosť – KEĎ tak robí – LEN takým spôsobom, aby chránila najväčších príjemcov korporátnych zločinov.
Ale takéto myslenie nie je progresívne; neprispieva k zvyšovaniu demokracie a k rovnakým právam a povinnostiam každého človeka podľa zákona. A neobsahuje žiadne systematické uprednostňovanie superbohatých, ani systematické očierňovanie a ďalšie oslabovanie veľmi chudobných.
Keď je „ľavičiarstvo“ blízke neoliberalizmu
V konečnom dôsledku má takéto ľavičiarstvo pozoruhodne blízko k neoliberalizmu (libertariánstvu), pretože akceptuje názor, že miliardári si najímajú ľudí na propagáciu verejnosti, že miliardári sú „podnikatelia“ namiesto „vykorisťovateľov“ a že tak zbohatli, pretože zarobil z toho každý cent a nebol závislý od štátu a jeho (miliardármi vytvoreného) systému, aby tak zbohatol.
Tento pohľad financovaný miliardármi v podstate nerozlišuje, okrem Faziho rétoriky medzi „malými a strednými podnikmi“ na jednej strane a takými medzinárodnými megakorporáciami ako ExxonMobil a Lockheed Martin na strane druhej.
A zameriava vinu proti „korporáciám“ NAMIESTO proti individuálnym príjemcom z jeho zločinov.
Toto ľavičiarstvo je falošný, zmrzačený, ľavicový, nie autentický progresivizmus, ktorý robí a DÔSLEDNE tento rozdiel – identifikáciou miliardárov, ktorí skutočne OVLÁDAJÚ tieto obrie korporácie, a snahou o zmenu zákonov tak, aby konečne poskytli ZODPOVEDNOSŤ „Cui bono?“ Je zrejmé, že miliardári nebudú financovať takýchto spisovateľov.
AUTOR: Eric Zeusse
* prevzaté z cz24.news