HOUSTON mám problém…
Čítanie z listu FARIZEJOM
Všetci sme to počuli. Na verejný odposluch. Že hlavná veliteľka posádky na „lodi“ má problém. Presnejšie – mala by problém, keby…
Bolo to volanie „do strediska riadenia letov“. Presnejšie do riadiaceho strediska s detašovanými (mimovládnymi) pracoviskami, etablovanými na Slovensku. Bolo to volanie z lode tak nápadne sa podobajúcej tej, pomenovanej po Bohovi Apolónovi. S ozaj príznačným číslo 13. Volanie vyslané v osudovej chvíli vo význame signálu pre Houston, ubezpečujúci plniť poslanie veliteľa posádky do posledného dychu. Zároveň aj ako SOS s požiadavkou o pomoc. O vyslanie pomocných jednotiek na „technickú“ podporu udržania kurzu lode na satelitnej dráhe…
Lebo vážnosť dnešnej situácie, spočívajúcej v primárnom ohrození posádky s ňou letiacej vyžaduje akútnu pomoc. Lebo výmena členov posádky, osobitne tých kľúčových je riziková operácia. A má predpísaný postup. A je na ňu len krátky čas. A čo viac, vyžaduje rozhodnutie, od ktorého závisia osudy ďalších, viac alebo menej dôležitých ľudí vezúcich sa doposiaľ na spoločnej lodi, obzvlášť tých – z mimovládnej sekcie. Pripomeňme ešte raz, vezúcich sa (spoločne) na lodi s číslom 13, ktoré už vtedy neveštilo nič dobré. Lodi, ktorá už minula na svoj let palivo. Predčasne…
A ten problém, dnes už bytostný, osudový, ako prežiť návrat na zem, do nevďačného a nehostinného prostredia, a udržať sa v ňom „pri živote“ – potrebuje šetrné riešenie.
PRETO to volanie o pomoc, HOUSTON. Preto je dnes tak dôležité ono rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré významom a smerovaním prevyšuje všetky doterajšie „kurzové rozhodnutia“, vykonané za celý, vyše trojročný let posádky lode.
Lebo ide o rozhodovanie, ktoré má zásadným spôsobom meniť doterajšiu „metodiku“ tvorby vedenia a riadenia lode. A ten vopred verejne predoslaný oznam na zem, s textom – „Mala by som s tým problém“ – generuje samo osebe ešte väčší problém. Problém, ktorého riešenie dnes tak veľmi znepokojuje centrálne stredisko riadenia letov. A ešte väčšmi možná nevypočítateľná reakcia ľudí na zemi.
LEBO metodika nepustí. Tá rovnaká, ktorá sa pri prvotnej montáži a neskoršej výmene významných členov posádky lode praktizovala vyše 3 roky. Tá, ktorá v prípade prebiehajúcej montáže novo vysúťažených členov – osobitne tých, vrcholovo dôležitých pre bezpečnosť, kultúru a životné prostredie – neumožňuje vychýliť sa od doteraz uplatňovanej „metodiky“.
A to je dosť dobrý dôvod zoznámiť sa s ňou. A zverejniť ju. Tú doterajšiu metodiku uplatňovania dvojakého metra. Toho falošného, dnes už po dobe spotreby.
Aby verejnosť na zemi lepšie pochopila obsah a účel pravidiel pre tvorbu vedenia a riadenia lode, aké sa pred 3-mi rokmi zaviedli po jej navedení na obežnú dráhu. Aby sa zároveň verejnosť mohla relevantne pýtať veliteľky lode na dôvody náhlej zmeny „montážnej metodiky“. A na príčiny a dôvody uplatňovania tej doteraz platnej.
I.
A to je najvyšší čas vrátiť sa späť na zem. Spätne, do reálneho a predsa priam rozprávkového, bezproblémového sveta. Sveta obráteného na ruby, kde sa pred vyše 3-mi rokmi symbolicky už aj voda začala sypať a piesok liať. Do sveta, v ktorom veliteľka lode nepoznala pojem – „mám problém“, presnejšie „mala by som problém“. Do „montážnej dielne“, kde sa VTEDY rodila iná, chápavá, tolerantná „metodika“ tvorby pre výber členov posádky lode. Tá, ktorá sa dnes vracia späť ako bumerang. Tá, ktorá je dnes zrazu tak nechápavá a netolerantná pre tvorbu novej posádky lode. Vraj z odborných a etických dôvodov. A korunu tohto pokryteckého skvostu dal novodobý apoštol, ktorý len toť vyliezol z Bruselu, plytká nádoba, nafukujúca sa dnes ako detský balón na jarmoku. Komixová postavička, ktorá by nemala rešpekt a úctu ani v bufete na železničnej stanici. A o čo menej schopností má, o to viac by chcel, aby ten rešpekt a úctu získal.
Preto to volanie, to náhle horovanie po „akosti“ nového politického tovaru“. Akoby prišiel z Marsu a nie z Bruselu, takto „vtipne“ sa chcel Šimečka zalíškať svojej mimovládnej a dospievajúcej klientele.
„Do baru vkročí minister životného prostredia Huliak a ministerka kultúry Šimkovičová… takto by mohol začínať vtip, a ani ten by nebol dobrý. Vládne rezorty majú viesť odborníci a odborníčky.“
A hneď nato sa museli nebesá zatiahnuť. A mali začo. Lebo toto politické decko vyslané zo „západu“ na pomoc a podporu presadenia novej ideológie, čo tu hrá divadielko prevažne pre dospievajúcu mládež – potreboval zaujať. Uveriteľne. Brnkajúc na strunu, ktorá – keby neznela tak falošne – bola by vítaná všetkými na zemi.
Nuž dobre. Rukavica na tému odbornosti a profesijnej etiky sa prijíma. To však pýta vrátiť sa v tejto spojitosti do čias, keď sa táto metodika tvorila a aplikovala v praxi, pýtajúc sa verejne veliteľky, a pravdaže tej kvíliacej mediálnej a mimovládnej sekcie strediska riadenia letov, prečo VTEDY „nemali problém“ s odbornosťou a etickou výbavou členov posádky?
- keď pani z paláca „inštalovala“ nového ministra financií, ktorý sa na drzovku verejne priznal, že nerozumie (verejným) financiám, presnejšie len čiastočne, keď sa verejne priznal k plagiátorstvu, keď zo 78-stranovej diplomovej práce napísal iba 3 (slovom tri), keď tým nesplnil podmienky pre získanie vysokoškolského titulu, keď sa preukázala VINA tomuto daňovému podvodníkovi (v pôsobnosti MF SR), a bez TRESTU obišiel len pre šťastnú klauzulu o premlčaní jeho prečinu, keď klamal, keď zavádzal, keď zneužíval postavenie verejného činiteľa pri machináciách s „vakcínami“ na komerčné účely.., atď., atď..)
- keď sa inštaloval nový minister školstva, vedy, výskumu a športu, vediac, že „odbornú spôsobilosť“, získal vyučením ako obuvník a „odbornou“ praxou ako kaderník. Dobre počujete, ako praktizujúci kaderník. Odborník „na hára“ s celebritnou klientelou ako osobitná odborná spôsobilosť experta na školstvo.. Aj slnko pritom muselo zájsť…
A morálna integrita..? Rovnaký spoločný menovateľ (ako sa týkalo mnohých z toho zoskupenia, ktoré nás doposiaľ trápilo) – rovnaké plagiátorské praktiky. Až už nejde nepoložiť si otázku, či to „vládne plagiátorstvo“ nebolo spôsobené rovnakým, nákazlivým vírusom, nebezpečným pre oslabenú (morálnu) imunitu doterajších vládnych potentátov.. - keď sa inštalovala nová ministerka investícií, regionálneho rozvoja a INFORMATIZÁCIE, s poukazom na „odbornú spôsobilosť“ získanú na profesiu bábkoherečky. Až sa pýta pripomenúť, že tento ústredný orgán štátnej správy nie je divadelno-prevádzkový klub. Toto je verejná inštitúcia majúca vo svojom portfóliu „informatizáciu“ procesov v pôsobnosti štátu, informatizáciu vo význame technickej (inter)disciplíny – a nie vo význame „disciplíny“ zaoberajúcej sa „informovaním“ verejnosti. Ako si zrejme omylom pomýlila „kanalizáciu s nivelizáciou“ aj samotná profesijná (bábko)herečka, aj tá druhá (herečka), z paláca. Prvá – pri darovaní tohto fleku od svojho mecenáša z Trnavy, tá druhá – pri jej inštalovaní do funkcie hovorcu (cudzích záujmov).
- keď bola inštalovaná nová ministerka kultúry, ako bezvýznamný pešiak na šachovnici. Ako na začiatku – tak aj na konci tejto nepodarenej, predčasne ukončenej hry. Pešiak, ktorý dostal do vienka „kultúru“ iba ako trafiku od vtedajšieho pána Váhu a Tatier. Za zásluhy pri „leštení jeho čižiem“. Ešte pred tou tragickou (volebnou) udalosťou v roku 2020.
A tu sa pristavme. Lebo tu je pes zakopaný. Lebo táto „stránka osobnosti“ si vyžaduje objasniť príčiny súčasného mimovládneho kvílenia a verejného odporu voči nominantke SNS na tento post. Vytýkajúc jej profesijnú a „ideovú“ nespôsobilosť…
Nuž skúsme najprv tou profesijnou spôsobilosťou – ktorá Milanovú katapultovala do ministerského kresla. Krátko a (nutne) aj stručne. Lebo nie je o čom…
O nej (o tej „spôsobilosti“) sa traduje príznačne. Smerodajným spôsobom : „Natálka, ty si napísala leporelo pre deti, budeš ministerkou“, povedal ten pán…
V pracovnom čase svoj vyprázdnený funkčný životopis vie doložiť iba praxou (neodvažujem sa napísať, že odbornou) v detskom časopise Fifík.. Ak pravdaže nezarátame občasné prechádzky okolo budovy Ministerstva kultúry. Zum schluss. Teda, ak sa máme ďalej baviť o jej profesijných predpokladoch. .
Zato, o to bohatší modus vivendi možno využiť pri „pasportizácií“ jej „(ne)morálnej integrity.
Pamätáte, vo februári 2022 podala táto osôbka podnet na Radu pre vysielanie a retransmisiu, počujte dobre – pre účasť expremiéra Jána Čarnogurského v Správach a komentároch RTVS. A počujte ešte raz dobre – toto čudo podalo podnet pre porušenie – asi nočného kľudu. Lebo asi ten názor narušil pokojný večer…
Takže ešte raz, len a len – pre umožnenie povedať na verejnosti iný názor – ako ten jediný puncovaný, však viete kde sa puncuje. Predstavte si – vo verejnoprávnej TV – si trúfli dovoliť si pozvať aj človeka s „biľagom“, teda s iným názorom na aktuálne udalosti. Rovno poviem-personu non grata. Už chýbalo len mu nasadiť psiu hlavu. Ale ona, charakter nezaváhala, vedela (hneď), kde je jej miesto.
A malo to aj graciózny (verejne prezentovaný) záver, ako sa na ministerku kultúry patrilo: „Už sa neviem dočkať voľby nového generálneho riaditeľa.“
A, žiaľ, spolu s ňou sme sa dočkali aj my, aby Machaj urobil z RTVS podobnú „jednosmerku“ fungujúcu na rovnakých „dopravných predpisoch“ ako Markíza, JOJ, TA3.. Lebo napr. pozvať do diskusie o vojne na Ukrajine Čaputovej dcéru, to bol „majsterstuk“ RTVS. To už skoro predstihlo aj Havranovu „pluralitne zastúpenú“ dišputu o Banderovi (výlučne) s jeho priamymi a nepriamymi sympatizantmi.
Ale ešte jednu „chuťovku“ navrch. Na záver konca tejto dobou vyplavenej tragikomickej postavičky – zoznámte sa s jej vnútorným duševným svetom. Ešte prv ako vám vypadne sánka…
Vypočujte si faktografický text z blogu, ktorý ju dobehol z čias, keď „kultúrna trafika“ bola ešte v nedohľadne.
„Róm, keď ráno zistí, že nemá čo jesť, jednoducho sa zoberie a ide si jedlo zaobstarať. A je mu jedno, ako to urobí. Keď potrebuje svetlo a práve ho nemá, nič mu nebráni zabezpečiť si ho od suseda. Keď má chuť na ženu, dokáže skočiť aj na sestru, len aby uspokojil svoju potrebu. [Rómovia] sú neprispôsobivé, zlodejské svine a hovädá.“
Po predýchaní tejto prízemnosti, ktorú nejde seriózne komentovať už len otázka k tomu:
TOTO je, teda toto bola (vtedy) priechodná morálna spôsobilosť na ministerku kultúry – pre tú dnešnú moralizujúcu mediálnu a mimovládnu mašinériu – pre ktorú dnes nie je priechodná nominantka SNS..?
TO je už otázka pre šialene sa správajúce média a pre bezcharakterné MIMOVLÁDKY
KDE boli zalezené vtedy..? Prečo vyliezli až teraz..? Prečo držali „klapačky“ vtedy pri tomto „svinstve“..? Všetky tie „elitné, dobre živené, mienku-vytvárajúce“. A prečo tak nepríčetne kvília..? Zrazu. Až teraz..
A OSOBITNE sa treba spýtať do paláca, tej – ktorá VTEDY nemala problém s inštaláciou tejto „kultúrnej karikatúry“ do funkcie ministerky. Tá, ktorá je dnes tak (selektívne) citlivá na morálnu integritu člena vlády, na jeho výroky v minulosti, ktoré majú budiť obavy.
PREČO vtedy – táto verzia „kultúrnej nespôsobilosti“ nevadila pri jej inštalovaní za ministerku kultúry..? PREČO vtedajšie : „no problém“..? A prečo dnes „mám problém“.
Nakoniec ešte jeden ťažko stráviteľný bonmot. Už len ako liečivý prípravok – ale len pre tých s ozajstne nízkym tlakom. Od Milanovej.
„Ministerstvo kultúry čaká zrejme obrat o 180 stupňov. Začatý boj proti dezinformáciam týmto považujem za prehratý. Podporu Ukrajine týmto považujem za skončenú, poklony Rusku za samozrejmé. Podpora rozmanitosti nielen kultúry a umenia, ale aj ľudského života dostane stopku. Proeurópske, demokratické, transparentné, do koša s tým. Také bude po novom ministerstvo kultúry. Alebo skôr ministerstvo Hlavných správ.“
Vediac, že jej záľubou sú kone – na otázku, či je toto možné povedať pri zdravom rozume – už prichádza do úvahy (opäť) len jedno vysvetlenie, že z jedného z nich spadla.
Ale viete, čo je na tom celom všetkom najstrašnejšie?
Že všetky tieto (faktografické) informácie, vypovedané pod prísahou vlastného svedomia – by – nebyť dosiahnutých výsledkov volieb – boli považované za konšpirácie na základe zákona o šírení nepravdivých informácií. Zákona, už raz nedotiahnutého do konca, z dielne Ministerstva spravodlivosti, z dielne tej zo studeným kukučom. Z dielne tej, ktorá nehanebne, natvrdo tvrdila verejnosti, že Lučanskému praskla iba žilka v oku (tá, ktorá vyžadovala utajenú, vyše hodinovú operáciu).
Že všetky tieto (faktografické) informácie, bežne skryté očiam verejnosti, by boli považované za konšpirácie, ktorých pozadie a príčiny úporne zatĺkajú, a priam zbesilo spochybňujú – rovnako ako pozadie a príčiny Covidu, rovnako ako pozadie a príčiny americko-ruského konfliktu na UA, rovnako ako v prípade fanatického presadzovania „Green deal“, zelenej tyranie, dobre vediac, že podiel človeka na zmene klímy sa (falošne) preceňuje, s dôsledkami, ktoré už aj tak zruinovanú ekonomiku štátu a rodín (v dôsledku protiruských sankcií) – vedú na samý pokraj katastrofy.
A pritom ten paradox — za všetky tieto aktivity a iniciatívy, pri ktorých sa ide s kožou na trh – sú dnes nehanebne mediálnou a mimovládnou políciou šikanovaní a v očiach verejnosti diskreditovaní, nie náhodou – práve Šimkovičová a Huliak.
PRETO z tohto špinavého ataku FARIZEJOV musí byť každému poctivo zmýšľajúcemu človeku zle. Lebo – ak už teraz nie – tak už porucha nie je (iba) mimo územia Slovenskej republiky, ale v každom z tých, ktorí to na Slovensku nechcú vidieť ani počuť. Nehovoriac už o tých, ktorí túto šikanu priamo, či nepriamo podporujú.
A to je sama podstata dnešného zvrhlého, pokryteckého (čierno-bieleho) divadla, hry na dobrého (amerického) vojaka „Rayna“. A na toho zlého (ruského) „Ivana“. A dnes už aj nečistá, falošná hra na toho nenávideného (slovenského) „konšpirátora“. Nechutná a zákerná tým, že podsúvanie tejto „skratky“ verejnosti pohrobkami Goebbelsa – je cieľavedomé, s úmyslom uveriteľne vyvolať a udržať odpor voči onálepkovaným ľuďom. Ako symbol boja dobra proti zlu. Ako symbol nového progresu. Ako na psychiatrii.
(širokospektrálne nálepky nájdete na SME-tiarskom „bitúnku“ a u toho „holohlavého“..)
PS :
Táto výpoveď – akokoľvek široko poňatá – zachytáva iba jednu úroveň prepotrebného poznania. Tú profesijnú a mravnú, ľudskú stránku. Nezachytáva tú – pre dnešok – menej zrozumiteľnú pre verejnosť. Tú právnu. Lebo na „konci dňa“ ide v končenom dôsledku o ňu. O „manévrovací priestor paláca. A ak si odmyslíme právny ústavný text, ktorý možno – pre originálnu situáciu – ohýbať – potom majme na pamäti to najpodstatnejšie pre obe strany. Pre palác, aj pre nás. Že tým nosným kľúčom, ktorý nejde obísť pri úvahe paláca je Ústavou položený základný kameň…
Že voľby boli a sú výsledkom zastupiteľskej demokracie. A že ich výsledkom sú čísla, ktoré nepustia, ktoré nejde obísť. Že voliči v číslach vystavili mandát – aj na zloženie kolektívneho vládneho orgánu, a (krúžkovaním) aj na „autorizáciu“ kandidátov víťazov volieb. Vrátane, či osobitne majúc na mysli tie, ktoré získal pán Huliak, aj pani Šimkovičová.
A tie hovoria jasnou rečou. Tie nejde v „manévrovacom procese“ paláca – vymanévrovať mimo „hracie ihrisko“. TOTO musí mať na začiatku dňa i na jeho konci na zreteli pani v paláci. Nezávisle od toho ako sa vyspí, ako sa vyspí jej druh, i ako sa vyspia ostatní hráči na ihrisku. Tí, ktorí vraj stáli na „správnom brehu dejín“.
(ako to zvyknú z pýchy hovoriť tí, ktorí neovládajú príbeh o Achnatonovi a jeho žene Nefertiti, poučku o tom, ako sa z histórie treba poučiť..)
Lebo bez ohľadu na suverénne správanie sa panej z paláca – hlavným rozhodcom je iný suverén na ihrisku. Suverén štátnej moci. Občania Slovenskej republiky, ktorí im dali svoj hlas. A nič na tom nemôže zmeniť ani systém „VAR“, umiestnený v Košiciach, na ktorý sa v spornej situácií môže obrátiť „ukrivdená“ strana, ba v tom našom systéme (VAR), aj poškodený hráč. LEBO zostavovanie vlády ozaj nie je kasting organizovaný palácom na členov vlády. S progresívnou porotou, ktorá prehrala voľby.
A na samučký záver, ako to už na konci každého príbehu býva – pointa v skratke. Pointa, ktorá spočíva v 2-och indíciách, ktoré viedli k odhaleniu „vraha“, príčin jeho konania. Tou prvou je nepoctivé, už neskrývané presadzovanie (ideologickej) agendy „mimovládneho sektora“, z ktorého vzišla. Z funkcie stálej (neformálnej) podpredsedníčky Progresívneho Slovenska.
A tou druhou je už nechutné odhodenie masky pani „citlivej“, vydávajúcej sa za „matku“ všetkých občanov Slovenska, horujúcej navonok za upokojenie spoločnosti, za vytesnenie nenávisti „v krajine“ – aby všetko, to, čoho sme práve svedkami viedlo z jej strany k presnému opaku. K podlému, kolosálnemu rozdeľovaniu spoločnosti – a finálnej eskalácií nenávisti jedných proti druhým – už na všetkých úrovniach vrátane tej najvážnejšej, najnedotknuteľnejšej – na úrovni rodín.
A to je už spodok. Mravný, etický a podľa mojej mienky už aj právny..