Čo spája poslednéjo templárskeho veľmajstra Jacquesa de Molay a Zlatovlásku z Dobšinského prostonárodných povestí? Je to vernosť. Viac sa možno dozvedieť po nahliadnutí do úryvku z druhej knihy trilógie VEDMA VEĎ MA s názvom SVEDECTVO PRAVDY, str. 294 – 298, vydavateľstvo TORDEN, ISBN 978-80-8223-146-8 (knihy trilógie VEDMA VEĎ MA je možné objednať na https://torden.sk/autor/polacek/?gclid=CjwKCAjw5_GmBhBIEiwA5QSMxOfvYhRhyTJeQh18HQVRbHYmCrJdjR-N4GkF0kJQIj6KmDbS4OU6qRoC5ssQAvD_BwE):
„Plné precítenie svojej prítomnosti však identita Miroslava, prítomná naprieč časom v celej dĺžke interaktívnej simulácie nášho sveta, dávala pocítiť tým identitám, ktoré zostali verné právu Sláva a kráčaniu po ceste Svetla, ktoré nezradili a radšej obetovali život simulácie svojho fyzicky hmotného tela. Túto prítomnosť dostávali v často mimoriadne krutých chvíľach takejto smrti simulácie svojho fyzicky hmotného tela. Takúto skúsenosť prežili všetci katari – Deti Svetla, ktorí radšej nechali zaživa upáliť simulácie svojich fyzicky hmotných tiel, ako by zradili a nechali sa pokrstiť. Takúto skúsenosť mal ako katar aj posledný templársky veľmajster Jacques de Molay. Plná dávka prítomnosti identity Miroslava ich doslova dostala do nepredstaviteľnej extázy pokoja, radosti a blaženosti, a to až tak, že úplne stratili kontakt s interaktívnou simuláciou nášho sveta, vďaka čomu necítili ani žiadnu bolesť. Nech sa takáto scéna odohrala v akomkoľvek čase tejto interaktívnej simulácie, tak vždy takéto identity boli v tomto svojom novom stave prenesené do “nového neba a novej zeme”…
Je naozaj mimoriadne zaujímavé, že podobnú veľkú vernosť opisuje aj slovenská ľudová rozprávka “Zlatovláska”1: “Čierna panička a to utešené zlatovlasé dievčatko leteli na tom čiernom koči pustými poľami, hustými horami, až naostatok v jednom krásnom veľkom zámku zastali. Panička pekné dievčatko voviedla do zámku, povodila ho po deväťdesiatich deviatich izbách a potom takto k nemu preriekla: „Ty tu budeš, dievka moja, prebývať. Týchto deväťdesiatdeväť izieb mi budeš opatrovať a riadiť; máš kde prechodiť sa po nich, po všetkých, a bývať, v ktorej zapáči sa ti. Ale že mi tamto do tej stej izby ani nenakukni, lebo zle pochodíš! O sedem rokov vidíme sa zase; do tých čias dobre sa maj!“ Ako to vyriekla, zmizla. Za celých sedem rokov nebolo o nej ani chýru ani slychu! A za tých celých sedem rokov prebývala si naša Zlatovláska v tom zámku pokojne. Prechádzala sa po deväťdesiatich deviatich izbách, vymetala, riadila a čistila si ich, že všetko v nich ligotalo sa ako len to zlato; ale do tej stej ani nenakukla, trebárs ju to vždy pomrzievalo a tu i tu jej spať nedalo. Keď sedem rokov prešlo, vrátila sa panička. „No, či si do ostatnej izby nenakukla?“ spýtala sa Zlatovlásky; a Zlatovláska odpovedala, že nie. Panička bola spokojná, lebo vedela, že Zlatovláska tú ostatnú izbu naozaj nevidela. Potom jej zas len to isté naložila a na sedem rokov skapala. Prechodí sa naša Zlatovláska po deväťdesiatich deviatich utešených svetliciach, prechodí sa a riadi ich, aby boli čisté jak tie zrkadlá. Rok za rokom míňa sa jej ako vo sne. Raz už pri konci týchto sedem rokov, ako tak prechodí sa a myslí si, ako ju panička za krásne svetlice pochváli, počuje utešenú hudbu, ktorá vyhrávala v tej ostatnej izbe.“
„Ako srnka si poskočila a bola už tam pri dverách, a hudba ešte len teraz milo, utešene zaznela. Pritlačila kľučku a šuch! už bola tamdnu. V tejto stej izbe sedeli za stolom dvanásti ľudia zakliati; sedeli práve tak, ako boli si zasadli vtedy, keď ich tam zakliali. Za dvermi stál ešte jeden a ten ku Zlatovláske preriekol: „Zlatovláska, pre večného Boha, nevyjavže ty, čo si teraz v tejto izbe videla! A čo by tá panička čo s tebou robila, taj do hrdla! Lebo ak len slovo mukneš, na večné veky i sama nešťastná budeš i my tu zakliati ostaneme!“ S tým všetko zanemelo a Zlatovláska zjašená, nastráchaná vybehla von. A tu ti ani nezbadala, iba keď čierna panička postavila sa pred ňou; a táto už vopred vedela, že Zlatovláska tú ostatnú izbu videla. Iba jej prstom pohrozila a riekla: „Zlatovláska, Zlatovláska, čože si to urobila? Veď si ty do stej izby nazrela! Povedz teraz, čo si tam videla?“ Ale milá Zlatovláska, že nič a nič, tajila do hrdla. Keď podobrotky nešlo, hrozila jej panička i tak i tak; ale Zlatovláska len tajila a tajila. Naostatok povie tá panička: „Ak mi nepovieš, čo si videla v tej izbe, hodím ťa do studne a nemou ostaneš!“ I veru hodila ju do hlbokej studne a tak jej porobila, že nemohla zhovárať sa s nikým inším na svete, len s čiernou paničkou… V noci zjavila sa Zlatovláske čierna panička zase a začala jej hroziť, že ak nevyjaví, čo v tej ostatnej izbe videla, zlatovlasého chlapca jej zadrhne. Zlatovlásku prejal mráz, že zatriasla sa na celom tele ako osika; ale mlčala. „Ešte aj sama pritom zle pochodíš!“ zahrážala sa panička. Ale Zlatovláska ani slova! — Tu panička utešeného chlapca zaškrtila, Zlatovláske ústa krvou pomazala a zmizla. Niet vypovedanej veci, ako poľakali sa všetci, keď ráno chlapca mŕtveho našli. Kráľ iba zbledol i od ľaku i od žiaľu. Hľadali potom po celom zámku a prísne dozvedali sa na všetky strany, kto by to bol mohol urobiť; ale dozvedieť sa nemohli o ničom. Zlatovláska mala ústa krvou pomazané, nuž veru začali povrávať, že chlapca nebodaj sama si zadrhla. A ona, nevinná, nemohla preriecť ku svojej obrane ani slova. Podruhí ju aj na smrť odsudzovali, že si to vraj zaslúžila. Ale kráľ prehľadel a prepočúval všetko a žil s ňou ako predtým pokojne; lebo ju rád mal. O rok zatým prišla Zlatovláska zase do pôlohu a porodila dievčatko so zlatými vlasmi na hlave a so zlatou hviezdou na čele. Kráľ zaradoval sa ešte len teraz, a aby nestalo sa nešťastie, dal na noc veľkú stráž postaviť do tej izby, kde Zlatovláska ležala. Ale to všetko nepomohlo, lebo tá panička najprv všetkým tak počarila, že ako drevá pospali a potom postavila sa sama pred Zlatovlásku. „Veď ja nahľadím sa,“ hrozila, „či už raz doviem sa a či nie, čo si v tej ostatnej izbe videla! Vidíš, skapať ti už či tak, či tak! Keď ti teraz dieťa zadrhnem, kráľ ťa dá upáliť!“ Ale Zlatovláska aj na tieto hrozby len ako ten kameň, neriekla nič. Čierna panička zadrhla dievčatko; Zlatovláske ústa krvou pomazala a zmizla. Ráno našli dieťa mŕtve a stráž nevedela ani len, či by voľač v tej izbe bolo zašuchotalo. Náramne nahneval sa kráľ, že v jeho dvore dejú sa také neprávosti, a dal ešte prísnejšie vyhľadúvať, čo ako by bolo mohlo stať sa to, kto by to bol mohol urobiť. Ale s tým k ničomu prísť nemohli. Naveľa začali všetci zjavne hovoriť, že ani niet možnej veci, aby dieťa inší bol zadrhol ako sama kráľovná, že veď pri nej nebolo nikoho a hľa! — že jej aj ústa krvavé a že veď to čudo nevie ani slova prehovoriť. Takéto reči pohli naposled kráľa k tomu, že Zlatovlásku sám na smrť odsúdil. Za mestom mali nešťastnú Zlatovlásku spáliť. Už ju boli von vyviedli; už ju aj k stĺpu priviazali; už drevo pod ňou podpaľovali a všetok ľud sa díval na ňu. Vtom zahrmí pomedzi ľudstvo čierny koč a pri Zlatovláske zastane. Z koča vystúpila tá panička a riekla: „Vidíš, že splnilo sa moje slovo, či tak, či tak na skazu ideš; povedz mi, čo si videla v tej ostatnej izbe na mojom zámku?“ Ale Zlatovláska mlčala, a čo ako panička do nej dotierala, nechcela vonkoncom vyjaviť ničového nič. Keď už dym a plamene až k Zlatovláske šibať začali, vtedy akoby divom, premenila sa čierna panička a tvár jej obelela. Hneď kázala oheň zaliať, že je Zlatovláska nevinná, a preriekla k nej: „Tvoje to i moje šťastie, že neprezradila si sa; tým si mňa aj tých dvanástich vyslobodila, čo si ich v tej ostatnej izbe videla. Keby si bola vyjavila, bola by si na večné veky zatratila aj seba aj nás!“ S tým — ani nevedieť ako — ale tie jej vlastné deti oddala jej živé a sama na tom koči zmizla ako vo víchre.”
Nech je Zlatovláskina vernosť, ako aj vernosť katarov a tých miliónov, ktorí nezradili, ale zostali verní právu Sláva, ceste Svetla príkladom.”
1 Pavol Dobšinský, Prostonárodné slovenské povesti, Zväzok II., Tatran, Bratislava 1973, str. 265-272.