Pred 500 rokmi došlo v Maďarsku k udalosti, ktorá zmenila osud Európy aj našej krajiny. A nebolo to k lepšiemu. Dňa 29. augusta 1526 padol v prehratej bitke s Turkami pri Moháči uhorský a český kráľ Ľudovít Jagelovský. V dôsledku toho nastúpila habsburská éra a na takmer štyri storočia nastal úpadok českej štátnosti. V nedeľu 12. apríla sa na túto krajinu opäť upierali oči celej Európy a výsledok tamojšej „bitky“, tentoraz našťastie len volebnej, môže opäť negatívne ovplyvniť naše životy, osud Európy aj budúcnosť nášho štátu. Výsledok tohto maďarského merania síl je rovnako pochmúrny ako v prípade tej slávnej bitky na prahu novoveku.
Jedna veľká politická éra v našom blízkom susedstve končí – päťnásobný maďarský premiér a legenda európskej pravicovej politiky prehral po šestnástich rokoch nepretržitej vlády parlamentné voľby a jeho krajina vstupuje do novej a veľmi nejasnej etapy. Tieto voľby boli totiž referendom o Viktorovi Orbánovi, politikovi, ktorý sa podieľal na formovaní maďarskej aj európskej politiky od pádu komunizmu až dodnes, čo svedčí o jeho mimoriadnych politických schopnostiach a talente. Prečo tentoraz neuspel, bude nepochybne predmetom mnohých analýz a diskusií, no istá únava voličov z dlhej vlády jeho všadeprítomnej osobnosti bude naisto jednou z hlavných príčin. Aj vláda politických velikánov sa raz končí.
Maďarské voľby však neboli len vnútropolitickým súbojom v tejto stredoeurópskej krajine. Stali sa významným a ostro sledovaným stretom o budúce smerovanie Európskej únie, o rozloženie politických síl na kontinente, o prežitie národných štátov ako základných stavebných prvkov EÚ, o eskaláciu vojny na Ukrajine alebo jej utlmenie, o vzťahy medzi Ruskom a Európou aj o vzťah Európy k USA Donalda Trumpa.
Viktor Orbán je typickým predstaviteľom svojho hrdého a nepoddajného národa, ktorý najvyššie štátne funkcie neprevzal preto, aby poslúchal cudziu vrchnosť – v jeho prípade bruselskú – a asistoval premene svojej krajiny na provinciu Bruselu. Maďarská suverenita a národné záujmy boli jeho absolútnou prioritou. Vedel ich presadzovať rozhodne, tvrdo a nekompromisne, no zároveň si uvedomoval svoje limity aj silu protivníkov a dokázal si vytvárať nečakané spojenectvá a oporu pre svoju politiku, ktorá začala prekážať európskym progresívnym elitám.
Jasne chápal, že ich politika je škodlivá, vedie Európu k úpadku a rozkladu, a odmietal sa jej podriadiť. Postavil sa proti projektu narušenia európskych národov a štátov masovou migráciou, ktorá sa stala jednou z hlavných priorít európskej politiky už v prvej polovici minulého desaťročia. Zablokoval migračné trasy z Balkánu do Európy a vyslúžil si za to otvorenú nenávisť progresívnych kruhov. Odmietal sa podriaďovať ich diktátu a rozvíjal ekonomické a politické vzťahy so všetkými významnými mocnosťami vrátane Ruska a Číny. V Európe dnes nenájdeme štátnika porovnateľnej krajiny, ktorý by mal osobné vzťahy so všetkými hlavnými lídrami sveta. Záujem vlastnej krajiny bol preňho vždy na prvom mieste.
Postupne sa stal ikonou európskeho konzervativizmu a národnej pravice. Tradičná kresťanská demokracia v západnej Európe prevzala progresívne zelené, migračné a rodové témy a stala sa prakticky nerozoznateľnou od liberálnej ľavice. Orbán dal novej európskej pravici impulz, ktorý sa prejavil aj vznikom frakcie Patriotov v Európskom parlamente, ktorej bol iniciátorom. Jeho ďalším „neodpustiteľným“ krokom bolo spojenectvo s americkou republikánskou pravicou a priateľstvo s Donaldom Trumpom, čím ešte viac prehĺbil nevôľu voči sebe v európskych kruhoch.
Jeho konflikt s európskym mainstreamom vyvrcholil v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Maďarsko malo dlhodobé spory s Ukrajinou o Podkarpatskú Rus, ktorá bola tisíc rokov súčasťou Uhorska, následne oddelená Trianonskou zmluvou a po druhej svetovej vojne pripojená k Ukrajine. Tamojšia maďarská menšina čelí tlaku, čo dlhodobo ovplyvňuje vzťahy medzi krajinami. Na rozdiel od iných východoeurópskych štátov preto Maďarsko nebolo jednoznačne na strane Ukrajiny a udržiavalo vzťahy s Ruskom. Orbán vetoval viaceré kroky EÚ smerujúce k podpore Ukrajiny, čím si vyslúžil ešte väčšiu kritiku.
Z pohľadu európskeho mediálneho mainstreamu bolo cieľom volieb zbaviť sa Orbána za každú cenu. Nezáležalo na tom, kto ho nahradí. Víťaz volieb, europoslanec a líder strany Tisza Peter Magyar, bol dlhé roky súčasťou Orbánovej strany FIDESZ. Jeho program je nejasný a založený skôr na kritike korupcie a sľuboch prosperity. Ako bude vyzerať jeho vláda, je otázne. Jeho požiadavky na zmeny v štátnych inštitúciách nevzbudzujú veľký optimizmus. Napriek tomu tí, ktorí očakávajú rýchle podriadenie Maďarska európskemu mainstreamu, môžu byť sklamaní. Maďari boli vždy nepoddajní a vedeli si presadiť svoje.
Potvrdzuje to aj postoj v Česku. Hoci vládni politici podporovali Orbána, mediálny a politický odpor voči nemu je výrazný. To, že si dovolil odporovať Bruselu a presadzovať vlastnú politiku, vyvoláva silné reakcie. Politici, ktorí sa snažili zavďačiť Bruselu, môžu teraz vnímať výsledok ako víťazstvo. No koniec Orbánovej vlády môže byť na škodu všetkých. Prejaví sa to napríklad pri prijímaní migrantov či ďalších opatreniach, ktoré budú musieť krajiny akceptovať bez výraznej opozície.
Možno však Viktor Orbán nepovedal posledné slovo. Stále patrí medzi skúsených a schopných politikov a môže sa ešte vrátiť, podobne ako Donald Trump. Ukáže čas.
Každopádne, rovnako ako pred poltisícročím, ani táto „maďarská bitka“ neprináša dôvod na optimizmus.
AUTOR: Jiří Weigl, ZDROJ