Veda zahŕňa odhaľovanie zákonitostí okolitého sveta a ich vyjadrenie vo forme zákonov. Veda je ako sviečka v tme (Dawkins 2016, s. 184, 430).
Vďaka vede sa človek pozdvihol z ríše zvierat a prírody do ríše človečenstva. Poznanie sveta je potreba človeka vyššej kultúry (Spengler 2017, s. 128).
Veda vysvetľuje zložité veci z hľadiska interakcií jednoduchších vecí a v konečnom dôsledku z hľadiska interakcií elementárnych častíc.
Veda je jedna z foriem osvojovania si sveta človekom, ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte. Súčasná veda vychádza z pozorovania, alebo experimentu, pričom tieto musia byť opakovateľné a voľne prístupné. Zmyslom tejto činnosti je formulovanie hypotéz, vyvodzovanie predpovedí a napokon ich testovanie.
Veda – vedou sa rozumie vo všeobecnosti získavanie poznatkov vedeckou metódou a tiež aj súbor poznatkov získaných takýmto výskumom. Slovo veda – v latinčine scientia vo význame poznatok, nominálna forma je sloveso scire – poznať. Protoeurópsky koreň, ktorý dáva scire, je scei vo význame sekať, separovať, rozoznať; podobne grécke slovo veda – episteme – je odvodené zo slovesa epistamai, čo znamená vedieť.
S postupujúcim vývojom v Gréckom zázraku vznikla veda, ktorá na základe overených vedeckých poznatkov vysvetľuje prírodné javy. Gréci prešli v názore na svet prešli od teologického výkladu ku kozmologickému výkladu na základe pozorovania, bádania a premýšľania, stali sa prvými vedcami, prvými filozofmi (Bakoš, J., Intelektuál a pamiatka, 2004). Veda vytlačila tradovaného Boha i bohov zo sveta prírody i dejín.
Od Kanta a Leibniza už žiaden učenec neovláda problematiku všetkých exatných vied (Spengler 2017, s. 401).
Obrovský pokrok prírodných a technických vied oproti humanitným disciplínam od čias Aristotela (384 – 322 p.n.l.) až po dnešok bol umožnený aj jednoznačnosťou a stabilitou termínov v týchto vedeckých disciplínach a používaním logiky (Dudáš 2017, s. 19).
Naša civilizácia je výnimočná tým, že ako prvá stojí na profánnych pilieroch. Veda vysvetľuje vznik života a ľudstva evolučnou teóriou. Do 18. st. prevládali mytologické názory troch antihumánnych blízkovýchodných ideológií/náboženstiev o stvorení sveta a človeka a na jeho „vyhnanie z raja“ (Kryveľov 1982; Guyénot 2018; Paulíny 1972; Aleš II 1995, s. 29; Saleh 2008).
Veda predstavuje systematickú ľudskú činnosť, zameranú na pochopenie akýchkoľvek pozorovateľných javov. Keďže v novoveku sa ľudské poznatky značne rozmnožili, vytvorili sa oddelené vedné disciplíny, z ktorých každá sa zaberá len určitou časťou sveta, určitou skupinou javov. Hlavným cieľom každej vednej disciplíny je poznávanie pravdy o jej špecifickom predmete záujmu. Ideálom každej vedy je vysvetliť čo možno najviac javov, čo možno s najmenším počtom predpokladov. Veda nemá žiadny iný program než zisťovať čo najhlbšej pravdy.
Každá vedná disciplína má svoje špecifické metódy, ale v podstate sú metódy prírodných vied rovnaké: všetko začína pozorovaním, za ktorým nasledujú experimenty. Po získaní dostatočného množstva poznatkov sa navrhujú hypotézy, ktoré objasňujú javy zistené pozorovaním a experimentami. Ak sú hypotézy schopné vysvetliť aj javy, ktoré sa pôvodne nepozorovali, považujú sa za predbežne potvrdené teórie. Pravdivosť predpovedí teórií sa opäť potvrdzuje pozorovaním a experimentami. Žiadna teória si však nerobí nárok na večnú platnosť, všetky teórie sa považujú za dočasné, vyvrátiteľné, doplniteľné.
Nová teória, ktorú vedci prijmú, musí však spĺňať jedno veľmi prísne kritérium: musí vysvetliť všetky javy vysvetliteľné predchádzajúcou teóriou oveľa lepšie, vysvetliť ich pomocou menšieho počtu predpokladov, a /alebo vysvetliť navyše aj nové javy, ktoré predchádzajúca teória nevedela vysvetliť. Takáto požiadavka zaručuje, že veda v svojom vývoji stále viac približuje k pochopeniu toho, aký svet naozaj je, aj keď sa nikto netrápi otázkou, či vôbec jestvuje akási konečná pravda. Veda je spokojná aj s pravdou dočasnou, relatívnou, zatiaľ najlepšou. Takej pravde sa dáva prednosť pred lžou a neodôvodnenou vierou.
Pojmami hmota, vonkajší svet, alebo objektívna realita, označujeme všetko to, čo je buď samo príčinou našich vnemov, alebo to, čo má prejavy, ktoré sú príčinou našich vnemov. Z celého spektra elektromagnetického žiarenia vnímame zrakom iba úzke rozpätie frekvencií ako svetlo, ale iné rozpätie vnímame ako sálavé teplo, ďaľšie (rȍntgenové žiarenie) nám umožňuje zobrazovať stav našich kostier, rozpätie rádiových vĺn nám umožňuje na diaľku prenášať a tam vnímať zvuky a obrazy. To, čo na naše vnímanie nemá žiadny vplyv, je nemotné a teda nemáme žiaden dôvod predpokladať, že jestvuje.
Keď však hovoríme o hmote a hmotnosti, netreba zabúdať, že máme na mysli substanciu, nie jej vlastnosti: nemá dobrý zmysel pýtať sa, či je rýchlosť auta hmotná, ani či je myšlienka nehmotná. Jedno i druhé sú vlastnosti, prejavy či produkty hmotných štruktúr. Zdôrazňuje tiež, že tu ide o vymedzenie (ne)hmotného, nie o tvrdenie, že to, čo je nehmotné, nejestvuje. Z hľadiska materialistu nehmotné substancie nejestvujú, ale hmotné objekty môžu mať vlastnosti, o ktorých sa nedá povedať, že sú (ne)hmotné.
Pojmom priestor označujeme súradnú sústavu, v ktorej (pomocou ktorej) lokalizujeme objekty a udalosti sveta. Einstein zaviedol operacionalistickú definíciu priestoru, vychádzajúcu z náhrady priamky geodetickou čiarou(najkratšou dráhou, ktorou svetelný lúč dva body Vesmíru). Také fyzikálne chápanie priamky umožnilo porozumieť vzťahu medzi priestorom a časom a dať do súvislosti geometriu sveta s rozložením hmoty vo Vesmíre vo všeobecnej teórii relativite.
Pojem čas označuje spôsob, akým usporiadávame udalosti sveta. Je to podobne ako priestor, v podstate tiež len (jednosmerná) súradná sústava 1.Pojem času je úzko spojený s predstavou o kauzalite: nie je možné, aby účinok predchádzal príčinu a teda etalón plynutia času môže byť akákoľvek reťaz príčinne spojených udalostí, prejavujúca sa napríklad v chode hodín (ako hodiny možno použiť ľubovoľný dobre definovaný periodický pohyb). Špeciálna teória relativity ukázala, že pri Lorentzových transformáciách sa tento kauzálny princíp neporušuje, ale ho nedokázala: cieľom fyziky nie je dokazovať filozofické postuláty: Špeciálna teória relativita ukázala o Vesmire oveľa dôležitejší fakt: že čas plynie pre rôznych pozorovateľov rôzne, alebo inými slovami, že plynutie času závisieť od miesta , v ktorom sa nachádzajú hodiny, ktoré ho merajú. Všeobecná teória relativity ukázala, že toto „plynutie“ súvisí s intenzitou gravitačného poľa v tomto mieste. K takému pravdivému poznatku by filozofia svojimi špekulatívnymi úvahami nikdy nemohla dospieť.
Významný britský fyzik James Jeans (1877 – 1946) nazýva priestor a čas lešením vonkajšieho sveta. „Kdesi v našich fyziologických úkonoch akési hodiny odťukávajú jednotlivé okamihy, podľa ktorých si uvedomujeme plynutie času. Podľa tlkov týchto vnútorných hodín poznávame, že čas v našom vedomí plynie spôsobom, ktorý je aspoň približne rovnaký pre nás všetkých. Celkom iná je naša bezprostredná predstava o priestore. Prvé naše umiestňovanie predmetov sa deje podľa rozloženia bodov na sietnici svetlom zasiahnutých. Asi takým spôsobom buduje naše vedomie pre seba lešenie , nazývané priestor a čas. Je vec dôležitá, ačkoľvek pre vedca neľahké uvedomiť si, že priestor a čas sú rovnako ľudské objavy.
Entropia je fyzikálna veličina, ktorú možno populárne (a teda nie celkom presne) vysvetliť ako mieru neusporiadanosti fyzikálnej sústavy. Zákon rastu entropie (druhý zákon termodynamiky) je štatistický zákon, ktorý hovorí, že entropia izolovanej sústavy väčšinou rastie, bude jej najpravdepodobnejšou budúcnosťou monotónny rast entropie. Náhodný pokles entropie je celkom bežný, až pravidelný jav, a nazýva sa fluktuáciou. Teória fluktuácie je dobre rozpracované odvetvie štatistickej fyziky a vyplýva z nej aj to, že fluktuácie sú tým pravdepodobnejšie, čím menších častí sústavy sa týkajú. Z pohľadu fyzika predstavuje napríklad vznik hviezd prípad grandióznych fluktuácií. V tomto zmysle ani samovoľný vznik života neodporuje zákonu rastu entropie (navyše aj preto, lebo Zem nie je izolovaná sústava), čo sa občas z neznalosti tvrdí.
Cieľom vedy nie je podporovať morálku ani žiadnu ideológiu. Cieľom vedy nie je utešovať ľudí – to je úloha aplikovaných odborných disciplín ako technika či medicína -ani chlácholiť ilúziami. Vedci sa majú správať v súlade s humánou morálkou.
Akadémia v Dijone v roku 1749 vypísala súťaž v písaní esejí na tému, či pokrok vied a umení prispieva k zlepšeniu mravov. Rousseau vyhral s odpoveďou „ nie“ a vysvetli to v diele Rozprava o vedách a umení.
Každá vedecká disciplína musí spĺňať tri podmienky:
- musí mať reálny predmet svojho bádania;
- musí mať svoje vedecké metódy bádania a
- musí mať svoje miesto v sústave vedných odborov.
Veda je neustále hľadanie pravdy, ktoré umožňuje stále viacej sa približovať k poznaniu, ktoré viac či menej zodpovedá skutočnosti.
Veda sú evidentné a usporiadané poznatky o objekte vedy. Veda hľadá pravdu. A to pomocou vedeckých metód, vyvierajúcich z prameňa, ktorým je logika. Logika je predpokladom každého vedeckého poznania.
Veda je budovaná na racionalite, rozume, dôkaze, overení, objektivite, jasnosti a exaktnosti.
Pravda je korektný popis skutočnosti. Objektívna pravda je poznatok, ktorý zodpovedá skutočnosti.
Pravda je len pravda vedecká, kritikou a praxou overená a zdôvodnená.
Vytváranie pojmov a termínov je výsostná úloha vedy.
Veda je autokorekčná sústava, systém, ktorý sa opravuje sám.
Veda predstavuje posledný stupeň v duchovnom vývoji človeka a možno ju pokladať za najvyšší a najcharakteristickejší výdobytok ľudskej kultúry.
Vedecký pokrok umožnil poznanie zákonitostí javov, ktoré boli prv pripisované bohom a poskytuje rastúci počet predpovedí mnohých javov ako napríklad predpoveď počasia, predpoveď zemetrasení a podobne.
Veda má aj sociálny rozmer, na prírodných vedách budované technické vedy zmenili kvalitatívne náš každodenný život a uľahčili ľudskú existenciu.
Od renesancie, keď sa utváral moderný Európan, patrí kritické myslenie, veda a právo a k jeho civilizovanej výbave. Civilizovaný človek je prekonávateľom prírody a spolutvorcom plného ľudstva (Komárková 1990, s. 122).
Moderné vedy vzišli zo stredovekých artistických fakúlt, nadväzujúcich na grécko-rímsku antiku, na ktorých sa praktizovala výučba septem artes liberales – sedem slobodných povolaní: trívium – gramatika, rétorika, dialektika a quadrivium: aritmetika, geometria, astronómia a hudba.
Veda učí tomu, čo možno dokázať, náboženstvo učí tomu, čo nemožno dokázať. Celá dôstojnosť človeka spočíva v rozmýšľaní, t. j. v logickom myslení
Na vedu sa kladie požiadavka objektivity, pravdivosti, metodickosti a terminologickej jednoznačnosti. Veda je predmetom skúmania rady metavedných disciplín, napr. filozofie vedy, logiky, teórie vedy a i. Výrazom „veda“ sa niekedy skrátene označuje vedný odbor.
Experiment je kráľom, vyberá hypotézu a povyšuje ju na teóriu ako súbor konzistentných poznatkov overených praxou. Ak sa predpovede potvrdia a hypotéza je vnútorne konzistentná, stáva sa teóriou (do jednej teórie sa obyčajne spája väčšie množstvo hypotéz).
Hodnota vedy spočíva v predvídaní, v predvídateľnej schopnosti. Veda bez slobody je kontraproduktívna.
Význam vedy je cesta k pravde, ktorá slúži človeku. Ľudskú kultúru ako celok je možné opísať ako proces postupného sebaoslobodzovania sa človeka. Jazyk, umenie, náboženstvo, veda predstavujú rôzne fázy tohto procesu. Pokrok vedy a spoločnosti nastal zavedením nového meradla, nového logického kritéria pravdivosti.
Status mnohých oblastí poznania prezentovaných ako naozajstná veda je predmetom diskusií. Početné diskusie sa týkajú sociálnych i humanitných (behavioral) disciplín, ktorých vedeckosť je spochybňovaná, viaceré sú považované za nevedecké.
Veda má povinnosť vidieť ďaleko do budúcnosti.
Človek môže veriť v hocijakú hlúposť, veda však stojí na poznaní a nie na viere. Veda otvorila nový variant vyrovnávania sa so svetom, variant nie len veriť veciam, javom, ale radšej ich kriticky analyzovať.
Slovo veda je dnes veľmi frekventované aj v nevedeckých kruhoch a máva význam „zaklínadla“, nedotknuteľnosti niečoho, čo sa nemá spochybňovať, čo má punc nezvratnej pravdy.
Fundamentálna charakteristika vedy (tvrdej vedy) je, že je postavená na tvrdej nespochybniteľnej evidencii. Veda hľadá pravdu a pracuje na báze objektívnej pravdy, na tom, čo je určité. Je to druh skutočnosti, ktorá môže byť dokázaná pomocou matematickej kalkulácie a často aj pomocou experimentu. Preto veda nie je „demokratická“.
Existujú rôzne charakterizácie vedy, napríklad veda je systematické poznávanie alebo prax (http://www.Science, Answers.com), respektíve veda je pozorovanie, identifikácia, experimentálny výskum a teoretické vysvetlenie javov a môže zahŕňať ako prírodné a technické vedy, tak aj sociálne a humanitné disciplíny. Alebo veda je systematické zhromažďovanie poznatkov, ich využívanie pri zostavovaní overiteľných a preskúmateľných teórií a následne podrobovanie týchto teórií skúškam (Rudolf, G., Přednášky o holokaustu – Sporné otázky pod křížovým výslechem, 2015, s. 44). Avšak tieto charakterizácie vedy postrádajú požadovanú terminologickú presnosť a úplnosť, pretože veda je budovaná na racionalite, rozume, dôkaze, overení, objektivite, jasnosti a exaktnosti. Glejom, kohéziou vedy je spoločný vedecký jazyk s vôľou získať nový náhľad a rozšíriť horizonty vedeckého poznania(Velasco 2016).
Najpresnejšiu a najvýstižnejšiu definíciu vedy prezentoval prezident Európskej fyzikálnej spoločnosti prof. F. Wagner (Wagner, F., Is truth still of value?, europhysics news, 2007):
„1) vedecké závery a pokrok musia byť založené na empirických údajoch,
2) musia byť potvrdené v reprodukovateľnej forme,
3) musí byť možný matematický popis javov
4) nesmie obsahovať vnútorné protirečenia
5) a musí umožniť predikciu s možnosťou nových objavov“
a dodal, že „vplyvné sily, ktoré si prajú zdiskreditovať vedu (a často aj techniku, napríklad hnutie kreacionizmu) a za týmto účelom zaplietajú verejnosť, ktorá veľmi často nemá nevyhnutné informácie alebo si to neuvedomuje“.
Profesori Tony Hey a Patrick Walters (Hey, T a Walters, P., Nový kvantový vesmír, 2005), autori veľmi náročnej knihy o vedeckej problematike akou je kvantová fyzika, uviedli: „…charakteristickm rysom vedy je schopnosť vysvetliť uskutočnené pozorovania a predpovedať výsledky nových pokusov. Toto prísne testovanie nových vedeckých predstáv je kľúčovým rysom, ktorý odlišuje vedu od ostatných oblastí intelektuálneho snaženia – ako je história, alebo i ekonómia, alebo od pseudovedy, akou je astrológia.
Požiadavky vedy teda nespĺňajú viaceré humanitné disciplíny, najmä o spoločenských javoch, ako sú sociológia, historiografia, politológia, žurnalistika, psychológia, ani právo. Veda je založená na princípe pravdy, právo je od svojich počiatkov de facto vôľou mocných pretavenou do legislatívy. .Pojem veda u nich je len zaštiťovaním ich subjektívnych názorov.
Treba však jasne povedať, že filozofia vedou nie je, pretože jej chýba snaha formulovať hypotézy predpovedajúce konkrétne fakty a overovať tieto predpovede pozorovaním – nehovoriac už o overovaní pokusmi (Program Kontinuálne humanistické vzdelávanie, http://www.voltaire.netkosice.sk/index2.html).
Dnes sa však filozofia zaoberá už iba takými problémami ktoré exaktné vedy nezaujímajú buď preto, že ich považujú za bezobsažné (takými sú otázky o zmysle a cieli Vesmíru či o poslaní človeka v ňom), alebo preto, lebo ešte niet dostatok konkrétnych poznatkov, ktoré by vede umožnili formulovať o týchto problémoch akékoľvek overiteľné tvrdenia (také sú v súčasnosti napríklad problémy podstaty ľudského, či zvieracieho vedomia (Program Kontinuálne humanistické vzdelávanie, http://www.voltaire.netkosice.sk/index2.html).
Fyzika svojou unikátnou vedeckou autoritou hrá na poli vedy špeciálnu úlohu, fyzikálne princípy sú pevným základom na pôde vedy. Fyzika je všeobecne považovaná za „najobjektívnejšiu“ a „najtvrdšiu“ vedu, ona definuje pre všetky ostatné vedy fundamentálne kľúčové vedecké koncepty ako energia, hmota, sila, svetlo, priestor a čas.
Slovo veda je dnes veľmi frekventované aj v nevedeckých kruhoch a máva význam „zaklínadla“, nedotknuteľnosti niečoho, čo sa nemá spochybňovať, čo má punc nezvratnej pravdy. Podobne sa od stredoveku používalo a stále používa slovo svätý v rímskej i byzantskej cirkvi na označenie niečoho alebo niekoho nedotknuteľného. Už G. Galilei sa bránil, že „Závery prírodnej vedy sú pravdivé a nevyhnuteľné a úsudok človeka s nimi nijako nesúvisí“ (Johnson, P., Nepřátelé společnosti,1999, s. 133).
Galilei pomocou nového prístroja ďalekohľadu urobil významné pozorovanie v astronómii a ako prvý vedec predstavil objav vedeckého zdôvodňovania, ktorý bol jeden z najdôležitejších výdobytkov v histórii ľudského myslenia. Jeho objav nás učí, že „intuitívne závery založené na bezprostrednom pozorovaní nie sú vždy dôveryhodné a niekedy vedú k falošným záverom a že treba zničiť – rozbúrať tento intuitívny pohľad a nahradiť ho novým – vedeckým“, teda argumentáciou na základe overiteľných faktov (pozri napr. Einstein, A., Infeld, L., The Evolution of Physics, 2007).,
Už filozof Gasset vyzdvihol výnimočnosť fyziky v poznávaní – vedeckú pravdu fyziky a jej zázračné vlastnosti: jej presnosť a dvojité kritérium pravdy – racionálne závery a ich potvrdenie zmyslami. Gasset formuloval myšlienku, že fyzika je všetko, čo sa dá merať (Gasset, J. O., Was ist Philosophie, 1967). A profesor fyziky D. Weaire z írskeho Dublinu uviedol: „Stretching things a bit, physics may be regarded as the science of everything that is quantificable“ (S malým rozšírením uvažovania fyzika môže byť považovaná za vedu všetkého, čo je kvantifikovateľné – Weaire, D ., Opinion: Bibliomeritocracy, the merciless march of metrics, eurpophysics news, 2013). Technické disciplíny sú aplikovanou fyzikou.
Ak slová, pojmy a myšlienky strácajú svoj význam, nastáva chaos
Pre vylúčenie mätenia pojmov v označení vedy od nevedy je význačné vyjadrenie istého filozofa: „Pre samotnú existenciu vedy je nevyhnutné, aby rovnaké podmienky vždy viedli k rovnakým výsledkom“.
Logika je veda o zákonoch a formách správneho myslenia, t. j. veda ako hodnotiť argumenty a uvažovanie. Nie je to vec názoru, je to veda o tom, ako treba tvoriť argumenty, aby boli rozumné a správne. Lepšie porozumenie je, samozrejme, rozhodujúce, aby nám pomohlo lepšie uvažovať a myslieť. Bez logiky je môžeme príliš ľahko upadnúť do omylu. Podstatou logického myslenia – rozmýšľania je racionálna sumarizácia faktov, ich nadväznosť, súvislosť a konzistentnosť pri ich hodnotení, kontext a perspektíva, vyvážené rozhodnutia.
Veda má povinnosť vidieť ďaleko do budúcnosti. Veda je autokorekčná sústava, systém, ktorý sa opravuje sám. Náboženstvo učí tomu, čo nemožno dokázať, veda tomu, čo možno dokázať.
Záväzkom vedy je posúvať poznanie stále ďalej
Vedy formulujú všeobecne záväzné a všeobecne uskutočniteľné výroky. Vedu poháňajú dopredu kreatívne a neortodoxne mysliaci výskumníci.
Vodiacim médiom vedy je pravda, umenie je krása (Liessmann, K. P., Vzdělání jako provokace, 2018). Veda presvedčuje prijateľnosťou svojich argumentov.
Veda a umenie – to je diferencia pravdy a vkusu, rozumu a zmyslovosti, empírie a obrazotvornosti, racionality a emocionality, všeobecného a zvláštneho, reality a imaginácie. Umenie a veda sú sféry ľudskej činnosti, ktoré nemôžu existovať bez slobody a v ktorých sa sloboda realizuje najbezprostrednejšie. Súčasné humanitné disciplíny sa zriekli svojho záväzku k pravde.
Veda má aj sociálny rozmer, prináša ľuďom duševný úžitok odstraňovaním záhad, zázrakov, povier a intelektuálnej neistoty. Zbavila nás strachu z nadprirodzena a vytvára ostrovček organizovanosti zoči-voči základnej tendencii prírody k chaosu, pôsobí ako činiteľ proti nemu, proti neporiadku a rozkladu. Na druhej strane veda priniesla a prináša aj materiálny úžitok, napríklad blahobyt, potlačenie hladu, utrpenia, bolesti, oddialenie smrti a podobne (Dudáš , J., LEXIKÓN MENEJ ZNÁMYCH A MÄTÚCICH SEKULÁRNYCH A NÁBOŽENSKÝCH POJMOV, 2017).
Technika je súhrn postupov, prostriedkov a znalostí na uspokojovanie materiálnych potrieb človeka.
Prírodovedci, technickí vedci a inžinieri tvoria chrbticu vedomostných spoločenstiev a informačných spoločností. Základňou pre nové technológie je fyzika, chémia a inžinierstvo.
Veda je to, čo charakterizuje skutočnú univerzitu
V ľuďoch je programovo vytvorená ilúzia, že vedecký výskum netreba eticky ohraničiť. Podľa filozofických a konceptuálnych predstáv niektorých subjektov má veda stáť úplne mimo akýchkoľvek etických hraníc. Je tu programovo propagovaná separácia vedy od etiky, od lex naturalis. V duchu týchto nebezpečných ideí sa potom transformuje aj právny sy V dnešnom diskurze v akademickej sfére slovo poznatok je neznáme, úplne vypadlo, je nahradené počtom publikácií, čo je kritérium pre žurnalistiku. Toto žurnalistické kritérium počtu publikácií svojím scientometrickým fachidiotizmom porazilo vedu. Žurnalistická subkultúra porazila akademickú kultúru. A rozšírilo sa plagiátorstvo, čo je intelektuálny incest.
Dnes skutočné vedecké bádanie, najmä v humanitných disciplínach, je považované za zločin. A ľudia sú vedení k tomu, aby dôverovali tzv. vedeckým autoritám.
Tituly od hlúposti neoslobodzujú
Vynikajúce výsledky v jednej oblasti neoslobodzujú od slabomyseľnosti v iných oblastiach.
Parahistorici a novinári kontaminujú verejný priestor, právnici pomocou reformy súdnictva vsúvaním nebezpečných právnych formulácií do legislatívy umožňujú veci, ktoré sú objektívne zločinom. Vo výsledku je zlo legalizované, a nielenže je legalizované, ale ono je ľuďom prikazované. A všetka inteligencia zradne mlčí.
„Hlasovanie 40 akademikov, reprezentujúcich všetky vrstvy inteligencie, o problémoch spoločnosti, sa nebude líšiť od hlasovania 40 nosičov vody“ (Le Bon, G.,. Psychológia davov – Myslenie a konanie ľudí v dave, 2016).
Dnešná veda je viac slúžkou moci ako nástrojom bádania a táto dnešná moc sa musí skrývať, pretože keby sa odhalila, tak by ju ľudia zmietli zo sveta.
Veda a technika sa prestávajú rozvíjať v prospech človeka a stávajú sa nástrojom jeho zotročenia. Nie všetko, čo je technicky možné, má byť dovolené. Duchovné, mravné a etické princípy sa vytratili z rozhodovacích procesov, rozvracajú sa hodnotové sústavy veľkých svetových kultúr hrubým relativizmom pravdy a lži, dobra a zla, či svetla a tmy.
Vedecký výskum však musí byť podriadený človeku, jeho prirodzenosti a dôstojnosti.
No zneužitie vedy a techniky proti človeku nie je záležitosť vedy a techniky, ale záležitosť dementne deviantných vládnucich politických síl prevažne z humanitných disciplín.
Technici vymýšľajú zariadenia, ale nezačínajú vojny.
Keď je veda v centre politického záujmu, zlyhá.
V súčasnosti nielen humanitné disciplíny, ale aj niektoré prírodné vedy sa menia na politické kurvy.
Duch stredoveku, inkvizícia a intolerancia bigotného dogmatizmu stále straší.
Veda je dnes ovládaná kapitálom, o pridelení kapitálu rozhodujú služobníci nadnárodných spoločností (M. Mesároš, Zem&Vek č. 7/2018, s. 118).
Vedecko-výskumná činnosť v krajinách tzv. vyspelého Západu prešla počas takmer polstoročnej činnosti podujatí v Davose prakticky úplne pod kontrolu nadnárodného kapitálu. Korporácie predkladajú projekty, s politikmi diskutujú o ich realizácii a odborné spracovanie robia tisícky akademických „expertov“ vo všetkých doménach prírodných vied a humamnitných disciplín, ktorých najvýkonnejší sú pozývaní na konferencie a sympóziá (P. Sloboda, Zem&Vek, č. 3/2018, s. 20).
V posledných dvoch dekádach veda prestala byť nezávislá. Slobodný vedec v podstate neexistuje, pretože vedci sú závislí na grantoch, sponzoroch. Nielen jednotliví vedci, ale aj celé inštitúcie. V médiách existuje veľmi ostrá cenzúra, ale to je i vo vedeckých časopisoch (A. Strunecká, Zem&Vek č. 4/2017, s. 80).
Grantoví profesorkovia z humanitných disciplín vytvárajú rôzne paodbory na univerzitách a obskúrnych vysokých školách, ktoré nemajú žiadnu vedeckú podstatu. Učia to tam ľudia, ktorí by za normálnych časov s biedou učili na strednej škole.
Scientometrický fachidiotizmus slúži ako program likvidácie univerzitnej intelektuality. Počet článkov je indikatív žurnalistiky, nie vedy. Žurnalistická subkultúra ovládla akademickú publicitu a intelektualitu.
Pre zdravý vývoj vedy je nutný nový systém financovania vedy.
Výsledok vedeckého výskumu je poznatok, no princíp „publish or perish“ reprezentuje scientometrický fachidiotizmus, ktorý je negáciou akademickej intelektuality a víťazstvom žurnalistickej subkultúry nad vedou.
Skutočný kameň úrazu je v tom, že dnešný človek podlieha dekonštrukcii ľudského vedomia a svedomia. A došlo to tak ďaleko, že za vedecký článok odsúdia človeka do väzenia. Vedecký dialóg predsa spočíva v tom, že sa v odborných časopisoch nerobí cenzúra nepohodlných názorov.
Skorumpovať vedca je ľahšie ako politika, najľahšie sa korumpuje žurnalista
Pokiaľ prírodné a technické vedy sú chrbticou vývoja spoločnosti, humanitné disciplíny o spoločenských javoch pod vplyvom zbrane hromadného ničenia Frankfurtskej školy neomarxizmu, ktorých príslušníkom sa ani nesníva o sofistikovanosti problematiky prírodných a technických vied, zahájili spätný chod civilizácie cestou do otroctva a feudalizmu v záujme anticivilizačných a antihumánnych síl globálneho prediktora/parazita.
Tyrania peňazí potláča civilizačný vývoj a humanitné disciplíny a oficiálna veda sa zapredali anticivilizarným silám. Akademické a profesorské hlúposti vytvárajú potrebu reedukácie. Humanitný vývoj ľustva je zastavený (Courti, S. a kol, Čierna kniha komunizmu – zločiny, teror, represálie, 1999; Makow, H. , Krutá pravda a bezočivé lži, Utajované dejiny sveta, 2016). Západný svet sa dá charakterizovať ako „svet mŕtvych mozgov“.
Korupcia vedy na Západe ako výsledok neoliberalizmu a korporátneho financovania obrátila vedu na politiku a vedcov na politických väzňov (hoci si to mnohí neuvedomujú).
Spojené štáty vytvorili z vedeckých odborníkov zvláštnu triedu propagandistov, manipulujúcich vedomím a od vedy sa posunuli k rozhodnutiam prijímaným štátom (Kara-Murza, S. G., Manipulace vědomím, 2020).
Financovanie vedy cez granty súkromných nadácií podriaďuje vedu ich záujmom a ich smerovaniu.
Financovanie vedy cez granty súkromných nadácií začalo v SŠA, kde najzarytejší akademickí zástancovia zvratu americkej vedy a vzdelávania boli financovaní súkromnými nadáciami Carneghieho a Rockefellera (Allen, G., AKTA ROCKEFELLER, 1995).
Korupcia vedy na Západe je výsledok neoliberalizmu a financovanie vedy korporáciami premenilo vedu na politiku a vedcov na politických väzňov. Hoci najväčší verifikovaný vplyv na Zem má slnko, trolie brigády klimaagentov tvrdia, že je to ľudstvo.
Vládnymi nariadeniami sa obeťou stáva vedecká diskusia a logika. Sme uprostred Orwellovského sveta satanistickej inverzie (Science is Dead, https://english.pravda.ru/opinion/153320).
Veda začala slúžiť totalitatúre a slepá viera vedie k totalitatúre.Slepá viera v štatisticky prezentovanú vedeckú fikciu, ktorá opovrhuje faktami, vedie k totalitatúre.
Veriť na vedu je oxymoron
Premnoženie absolventov humanitných disciplín je neúnosné, nemá to žiaden pozitívny vplyv. Nachádzajú uplatnenie na ministerstvách, kde vlastne pripravujú to, ako sa bude veda riadiť. Nikdy tomu nerozumeli, nemajú praktické skúsenosti a vymýšľajú také systémy, ktoré vedu umŕtvujú. Veľa vedcov radšej slúži politike, ktorá im zabezpečí ich existenciu, ako túžbe po poznávaní.
Podľa EÚ musia študenti technických univerzít mať určité percento humanitných predmetov. Dobre, a platí to aj naopak? Majú študenti humanitného štúdia určité percento technických a prírodovedných predmetov? Nie!
Akademické a profesorské hlúposti vytvárajú potrebu reedukácie. Humanitný vývoj ľudstva je zastavený (Courtis 1999, s. 15; Makow 2016, s. 231 – 235). Západný svet sa dá charakterizovať ako „svet mŕtvych mozgov“.
Nachádzame sa v kríze vedy, na vrchole jej rozvratu
V mnohých oblastiach je dnešná civilizácia na križovatke, na rázcestí, a rozhodnutia, ktoré sú vydané, ovplyvnia náš život na desiatky – ak nie na stovky rokov.
Homo academicus Pierre Boudieu tvrdí: „… „Vedecká“ kultúra prevzala na seba úlohu koncepcie, ktorá je dnes známa ako meritokracia. … Dnes západná veda zažíva (najostrejšiu) krízu a jej mainstream prežíva prerod na propagandu, najmä propagandu multikulturalizmu. V neskorokapitalistickej spoločnosti sa spoločenské disciplíny ako štruktúra, ale i ako proces, organizujú takým spôsobom, aby sa úplne vyhli „kontroverzným“ otázkam a deteoretizoval vzdelávanie“ (Fursov, A., Rozvodie, Kežmarok, 2021, s. 140 – 141).
Vedci majú vždy svietiť a osvetľovať, byť pravými iluminátmi
Fenomén jalovej akademickej diskusie je hlboko zakorenený v slovenskej vede (Barczi in a) Rostas2018, s. 109).
Kolektívne zdieľaná absencia úcty k vede ako náročnej práci je prítomná v slovenskej mentalite (Bakoš 2013).
Slovenská akadémia vied, ktorej humanitné a ekonomické odbory „dôstojným“ to spôsobom pumpujú peniaze z daňových poplatníkov, aby im následne sprostredkovali najnovšie trendy v oblasti politickej korektnosti, klimatického alarmizmu, pandemickej zodpovednosti a sexuálnej perverznosti, si neplní svoju úlohu, no naopak sa stala slúžkou antihumánnej a anticivilizačnej politiky.
SAV sa zapojila do šíkov politickej medicíny, čo je znakom politizácie akademických inštitúcií. Riaditeľka Biomedicínskeho centra SAV, nelekárka prof. S. Pastoreková, ktorá zrejme nerozumie medicíne ani genetike, bezargumentačne odsúdila argumentačné tvrdenia MUDr. J. Lakotu, odborníka svetovej úrovne, že deformuje, spochybňuje a selektívne zamlčuje vedecké a medicínske poznatky a neuviedla žiadne argumenty.
Mnohí lekári v rozpore s Hippokratovou prísahou sa prepožičali na mediálnu propagandu, odmietajúc poskytnúť liečbu nerúškovaným a nenapichaným neovereným experimentálnym roztokom, ignorujúc možné riziká napichaním obyvateľstva roztokom proti Covidu. Antihumánny postup pre lekárov nadiktovalo ministerstvo zdravotníctva. Peniaze zabili odbornú i humánnu morálku lekárov i „vedeckých“ kruhov.
SAV sa zapája do nenávistných kampaní proti vlasteneckým politikom, čo je ďalším znakom politizácie akademických inštitúcií. Viacerí štatutárni zástupcovia vedeckých pracovísk SAV vyzvali poslanca NRSR Ľ. Blahu (Smer), aby okamžite ukončil svoje pôsobenie v akadémii. Tvrdia, že opakovane a hrubo nerešpektuje etické štandardy vedca a zneužíva slobodu prejavu. Títo pracovníci v rozpore s požiadavkami vedy zavádzajú cenzúru a prenasledovanie pracovníkov, podobne ako to bolo v 50-tych rokoch komunistického trockistického teroru.
Ak ústavy najmä humanitných disciplín SAV, bojujú proti slobode ducha ako slobody prejavu, mlčia pri porušovaní práva a zavádzaniu fašistickej diktatúry, tak je SAV nielen pokrytecká,, ale navyše protispoločenská, antihumánna a anticivilizačná sila, plná bezcharakterných karieristov, a to je dôvod na jej zrušenie.
SAV vyhlásila: „Uvedomujúc si úlohu vedy a vedcov v spoločnosti, ktorí majú prispievať k tolerantnej, slušnej a inovatívnej spoločnosti, ctiac si slobodu a demokraciu, odmietajúc akékoľvek prejavy netolerancie či nenávisti, pripomínajúc historickú skúsenosť, že extrémistické a nenávistné postoje sú spôsobilé postupne narúšať demokratický politický systém a nahradiť ho systémom diktatúry“ (Pravda, TASR 22. 2. 2022). No v skutočnosti SAV bojuje proti slobode a „demokracii“, je netolerantná a podporuje systém diktatúry.
SAV dokonca vytvára zvrátenosti. Pracovníčky Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV (čo je vedecké na tejto tematike?) Mgr. N. Kallová, PhD., vedecká pracovníčka a postodoktorandka Mgr. A. Čierna, vytvorili stredoškolskú učebnicu sexuálnej výchovy „Partnerská a sexuálna výchova – pracovný zošit pre stredné školy a gymnáziá“.Vytvárajú sa „vedné odbory“, ktoré s vedou nemajú nič spoločné. Taký je aj „vedný“ odbor Kallovej „Šťastie, Partnerstvo, Intímny život“.
Hovorkyňa SAV K. Gáliková prácu Kallovej a Čiernej hodnotila ako vysoko odbornú a náročnú vedeckú prácu – pri tvorbe autori vychádzali z poznatkov a výsledkov vlastného trojročného (!) výskumu, zameraného na intímne vzťahy a kvalitu života adolescentov. To je úchylná zlátanina 13 strán formátu A6 za vyše 200 000 eur. Tento návod „na vedecké rozmnožovanie“ má rozosielať SAV. Celé tisícročia sa ľudia len tak nevedecky rozmnožovali, snáď ani netušili, čo robia, a až teraz majú mladí pokrokoví ľudia možnosť sa dozvedieť, ako na to. Vďaka pracovníkom SAV (https://uvsk.sav.sk/wp-content/uploads/uploaded/documents/publications/human-communication-studies/Partnerska-a-sexualna-vychova.pdf).
Škola nemá právo vstupovať do intímnej sféry žiakov, do ich identity. Táto zvrátenosť je dôkazom zlyhávania SAV a príslušní vedúci pracovníci by mali odstúpiť.
Vedúci pracovníci SAV podobne ako rektori kamenných univerzít a ich senáty nepodporili slobodu vedeckého výskumu, navyše nepostavili sa na obranu trestne stíhaného vedca za vedecký výskum. To je dôkazom, že riadiace funkcie sú obsadené kariéristami a mlčanie akademickej sféry svedčí, že Slovensko nemá skutočnú inteligenciu.
SAV zamenila vedu a pravdu za ideológiu, čo je vrchol rozvratu slovenskej vedy. SAV neosvetľuje, naopak zahaľuje tmou nevedomosti, spreneverila sa svojmu poslaniu a tým stratila opodstatnenie svojej existencie, predovšetkým ústavy humanitných disciplín.
Vydavateľstvo Torden chcelo zorganizovať odbornú konferenciu „Odhaľovanie utajeného poznania“ v apríli 2023 v Kongresovom Centre Academia v Starej Lesnej, ktoré vlastní SAV. Po počiatočnom prísľube to vedenie centra zrušilo.
SAV je v žalostnom stave, ústavy humanitných disciplín mlčia pri deslovakizácii a dehumanizácii Slovenska pod vedením intelektuálnych i morálnych eunuchov a degenerovaných primátov. Ústavy prírodných a technických vied nezdvihnú pohľady „od svojich válovov“ k nebesám. SAV potrebuje generálny výplach.
Slovenský národ trpí, je klamaný predstaviteľmi vedy a akademickej sféry, veda nie je slúžkou pravdy a pokroku, ale slúžkou totalitatúry a lží, vedci sa skurvili.
Doc. Ján Dudáš, DrSc.,
pridajte sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz