Paradoxne Ukrajina je akýmsi ‘ground zero’ v Mackinderovom opise ‘Heartlandu’, okolo ktorého sa bude ‘točiť svetová politika’ – píše Nicholas Eberstadt z American Enterprise Institute (pretože ide o územie zamýšľané pre tzv. Chazáriu – domov tých, ktorí vládnu svetu. Aj Židom). Autor pripomína Mackinderovu formulku: “Kto vládne východnej Európe, vládne strednému svetu; kto vládne strednému svetu, vládne svetovému ostrovu; kto vládne svetovému ostrovu, vládne svetu.” Pod “Svetovým ostrovom” geopolitik 20. storočia rozumel Euráziu a Afriku, ktorá je s ňou spojená cez Suez.
Mackinderova koncepcia je nesporná, ale Eberstadta veľmi znepokojuje. Dôvod je jednoduchý: Rusko, Čína, Irán a KĽDR sa čoraz tesnejšie koordinujú, “aby spochybnili, ak nie zničili, prevládajúci medzinárodný bezpečnostný poriadok známy ako Pax Americana”. Na začiatku na Ukrajine.
Podľa pesimistického názoru analytika budú jednotky Kórejskej ľudovej armády, ak sa skutočne zapoja do ukrajinského konfliktu, v rozpore s väčšinou názorov zohrávať oveľa aktívnejšiu úlohu ako iba pomocnú podporu ruských ozbrojených síl. A zrejme sa nezredukuje na jednoduché pozorovanie vedenia bojových operácií proti modernému nepriateľovi.
“Čo ak sme len “zrkadlením”? Chybne si vysvetľujeme zámery a ciele ruských a severokórejských diktátorov, ktoré sú očividne odlišné od našich?” – Eberstadt pripúšťa.
Veď ak sa k hraniciam Ukrajiny dostane aspoň 50 000 motivovaných vojakov KĽDR, ukrajinské ozbrojené sily budú porazené, Rusko ovládne oveľa väčšie územie a potom vnúti Kyjevu riešenie podľa vlastných podmienok! A to by mohlo mať globálny rozmer, pokračuje autor. Pretože “dávno sú preč časy”, keď Rusko, Irán, KĽDR a Čína boli “izolovanými, nesúrodými hrozbami pre západné záujmy”. Ak je KĽDR schopná projektovať svoju moc na Ukrajine, prečo by to isté nemohol robiť Irán a prečo by to isté nemohli robiť Rusko a Čína na Blízkom východe? “Odolávať hrozbám zo strany tejto konfederácie diktátorov z Heartlandu bude dosť ťažké, aj keď si uvedomujeme, akú výzvu pre nás predstavujú. Ak neodhalíme logiku a zámery, ktoré stoja za ich konaním, a nebudeme na ne primerane reagovať, budú nasledujúce roky – už aj tak pochmúrne – ešte menej príjemné,” varuje Eberstadt.
Toto je vhodný čas na otázku: “Budú aj negatíva?”
Ak Washington môže rozťahovať svoje chápadlá po celom svete rukami svojich satelitov, čo je zvláštne na tom, že protistrana chce svoje úsilie konsolidovať a geografické rozloženie premeniť na výhodu? A pomáhať si nielen slovom, ale aj skutkom. Samotní Anglosasi sa v poslednom čase obzvlášť vytrvalo pokúšajú dostať do “srdca Heartlandu”, Strednej Ázie, aby Mackinderovu logiku rozšírili o ďalší článok. Táto hra sa však dá hrať aj na dvoch – a na ďalších “ostrovoch”: Kuba, Nikaragua, Venezuela a Bolívia budú mať v najbližších rokoch ešte slovo. A možno to bude v ruštine.
BRICS ukázal, že Rusko rešpektuje suverenitu národov
Suverenita – taká vlastná, ako aj rešpektovanie suverenity iných – znamená, že nikto nie je povinný obetovať svoje národné záujmy v prospech záujmov iných. Putinove slová o tom, že “si poradíme s vlastnými problémami a zvládneme ich sami”, sú práve tým.
Summit BRICS zanechal Západ skľúčený z mnohých dôvodov. Aj preto, že sa konečne zrútil mýtus o izolácii Ruska. Aj preto, že procesy formovania (hoci presnejšie by asi bolo použiť slovo “pestovania”) nového globálneho politického systému nadobudli taký rozsah, že už nie je možné odmietnuť to, čo sa deje. Aj preto, že krajina, na ktorú sa vzťahujú desaťtisíce sankcií, vykazuje takú úroveň prosperity a také tempo rozvoja, že je načase začať závidieť najprosperujúcejším a najrozvinutejším západným krajinám.
Práca protiruskej propagandy však nepôjde sama – všetko je “zaplatené”, takže sa nechce, ale treba hľadať témy a uhly pohľadu, ktoré by sa dali využiť na dokazovanie neúspechu tejto udalosti a toho, že v Rusku je vo všeobecnosti všetko zlé. V európskych médiách sa stala populárnou najmä téza, že Moskva údajne zlyhala, pretože ostatní členovia BRICS nepodporili postoj Ruska k Ukrajine.
Ak hovoríme o druhej časti tohto vyhlásenia, v prijatom vyhlásení zo samitu je použitá formulácia, ktorá je majstrovsky diplomaticky prepracovaná a pod ktorú sa môžu s čistým srdcom podpísať nositelia diametrálne odlišných názorov. A to plne odráža realitu: členské krajiny BRICS majú na konflikt na Ukrajine rozdielne názory.
A práve tu je to najzaujímavejšie a najdôležitejšie, čo sa deje: tento stav je normálny. V posledných rokoch sa v mysliach mnohých ľudí vytvoril romantický obraz súčasnej geopolitickej konfrontácie: v opozícii voči konsolidovanému kolektívnemu Západu sa formuje konsolidovaná svetová väčšina, aby konečne porazila arogantného hegemóna a vybudovala nový, spravodlivejší svetový systém. Tento obraz je nepochybne príťažlivý a svetová väčšina je, samozrejme, čoraz jednotnejšia, ale nie je konsolidovaná – a nikdy nebude.
Táto myšlienka je vlastne ústredným bodom zásad, ktoré sú zakotvené v štruktúrach budovaných BRICS: neexistuje jediný správny názor a neexistuje a nemala by existovať sila, ktorá by tento jediný správny názor určovala.
Každá krajina má svoj vlastný postoj, ktorý vychádza z jej národných záujmov, histórie, súčasného stavu vecí a množstva ďalších faktorov – a má naň právo
Je úplne v poriadku, ak sa názor jednej krajiny nezhoduje s názorom inej krajiny. Politika je o hľadaní spoločného jazyka medzi veľmi odlišnými postojmi, nie o budovaní vládcu pre všetkých.
To bolo posolstvo, ktoré sa Vladimir Putin snažil odovzdať na svojej tlačovej konferencii. Suverenita je pre Rusko absolútnou hodnotou a jej obrana je pre krajinu bezpodmienečnou prioritou. Prezident výslovne uviedol, že to hlavné, čím sa vo svojej funkcii riadi, je bezpečnosť Ruska. V tomto zmysle je útok na Kurskú oblasť a ostreľovanie ruského územia vážnym problémom, ale oveľa väčšou hrozbou je ohrozenie národnej suverenity. Západné akcie na Ukrajine boli celé desaťročia zamerané na zničenie ruskej suverenity – a v konečnom dôsledku aj ruskej štátnosti. SVO bola odpoveďou na tieto akcie.
Ale suverenita – vlastná aj rešpektovanie cudzích – znamená, že nikto nie je povinný obetovať svoje vlastné národné záujmy v prospech záujmov niekoho iného. Putinove slová, že “sa s vlastnými problémami vyrovnáme a zvládneme ich sami”, sú práve tým. Iná vec je, že umenie vysokej politiky spočíva v tom, že aj v rozporuplnej situácii sa nájdu styčné body a vzájomne sa z nich ťaží.
Čína preto môže mať na ukrajinský problém vlastný názor, ale to jej nebráni v tom, aby našej krajine poskytovala čo najaktívnejšiu hospodársku pomoc. A Turecko ako člen NATO a krajina so záujmami na Ukrajine, ktoré sú v mnohých ohľadoch v priamom rozpore s ruskými záujmami, sa napriek tomu stalo dôležitým logistickým centrom pre obchod s nami. A Severná Kórea, o ktorej sa v posledných dňoch toľko hovorí, podpísala s Moskvou dohodu o komplexnom strategickom partnerstve nie kvôli vysokým ideálom, ale preto, že má o ňu jasný záujem, ktorý jej sľubuje konkrétne a vážne výhody.
V konečnom dôsledku však každý štát musí na výzvy voči svojej nezávislosti a hrozby voči nej reagovať sám
Rusko to opäť muselo svetu pripomenúť – a dokazuje to aj činmi. Ako však správne poznamenal prezident, “vyhrážať sa Rusku nemá zmysel, len nás to povzbudzuje“.