(1.časť)
I. NATO a jeho pôsobnosť v Európe v kontexte vývoja rozhodných historických udalostí po roku 1989
Východisková politicko-právna faktografia
- začalo to pádom Berlínskeho múra – 9. novembra 1989
- nasledovala požiadavka zjednotenia západného Nemecka (NSR) pod zastrešením NATO – s východným Nemeckom (NDR) pod zastrešením Varšavskej zmluvy,
- s následným vývojom smerujúcim ku zrušeniu oboch vojenských zoskupení, verejne formulovaným halasným vyhlásením vtedajšej (západom uznávanej) „modly“, Václavom Havlom, vtedajším prezidentom Československa
- nasledoval ústretový krok sovietov – Varšavská zmluva bola rozpustená v Budapešti 25. februára 1991
- a NATO zostalo spočívať ako rezervné spiace očko…
Odtiaľto, od udalostí, ku ktorým následne došlo, možno datovať východiskové príčinné súvislosti dnešného stavu na UA, kľúč k širšiemu pochopeniu vojensko-politických dôsledkov, ku ktorým došlo v strednej a východnej Európe po prevratných udalostiach v roku 1989. Od nosnej politickej reálie, ktorou bol politický súhlas sovietov so zjednotením Nemecka – neopomenuteľne spojený s politickým súhlasom relevantných európskych autorít a americkej administratívy s nerozširovaním NATO na východ.
Pripomeňme, ako to celé začalo
- nemecký minister zahraničia Genscher navrhol nahradiť NATO čisto európskou obrannou organizáciu – Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), skôr známu ako „Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe“(CSCE).
- James Baker, vtedajší minister zahraničia Bushovej administratívy, v 9-bodovom memorande potvrdil, že „najväčším želaním Spojených štátov je urobiť OBSE trvalou“. So súčasným dôvetkom potreby ponechať „trochu času na doladenie dohody“ – s možnosťou dočasného „využitia výhod NATO“.
- Západná Európa tento variant budúceho riešenia odobrila s tým, že NATO sa (ešte) nezruší, ale sa nebude ďalej rozširovať.
Historickým faktom preto ostáva, že ďalšie udalosti boli generované mimoriadnym politickým úsilím západného Nemecka o zjednotenie s jeho východnou časťou – na čele s vtedajším kancelárom Helmutom Kohlom – s verejne deklarovanými politickými garanciami (ďalšieho) nerozširovania NATO. A udialo sa s plnou podporou vtedajších šéfov kľúčových európskych štátov – na čele s Veľkou Britániou vrátane USA.
Pripomeňme v tejto súvislosti „autorizáciu“ tohto nosného politického kameňa doby
- 9. február 1990, kedy sa americký minister zahraničia James Baker stretol s Michailom Gorbačovom, a diskutoval o budúcnosti Nemecka a rozšírení NATO – počas ktorého Baker ubezpečil Gorbačova spôsobom, ktorý zaknihovala história pre politických potomkov ako „imperatív“ novej doby, keď sa vyjadril, expressis verbis slovami, že „ani piaď súčasnej vojenskej jurisdikcie NATO sa nerozšíri východným smerom“.
Baker pritom argumentoval v prospech rozhovorov „dva plus štyri“ slovami: „Veríme, že konzultácie a diskusie v rámci mechanizmu 2+4 by mali zaručiť, že zjednotenie Nemecka nepovedie k rozšíreniu vojenskej organizácie NATO na východ.“
Gorbačova reakcia bola signifikantná : „O všetkých týchto otázkach budeme diskutovať do hĺbky na úrovni vedenia. Je samozrejmé, že rozširovanie zóny NATO je neprijateľné.“
Baker to potvrdzuje slovami: „S tým súhlasíme.“ Bodka. Kocky boli hodené…
Tento záväzok bol v tomto chápaní a význame uznaný, ako je to uvedené v tomto dokumente: „Spojené státy a ubezpečenie o nerozširovaní NATO od roku 1990“.
A ďalšie rokovania a politické vyhlásenia vedúcich predstaviteľov západoeurópskych štátov – tento status quo pre NATO potvrdili nadobro.
- 26. marca 1991 – britský minister zahraničia Douglas Hurd zopakoval svojmu sovietskemu ministerskému náprotivku Alexandrovi Bessmertnikovi tieto slová: „NATO nemá v úmysle zapojiť Poľsko, Rumunsko, Maďarsko alebo Československo.“
- aby to celé v európskom rámci zaklincoval vtedajší vplyvný britský premiér John Major, potvrdiac tento politický záväzok slovami: „Nebudeme posilňovať NATO“ !!!
A následný vývoj v Európe – na pozadí konfliktu v bývalej Juhoslávii – vyvrátil verejne deklarované politické záväzky západných štátov spôsobom, ktorý nepotrebuje komentár.
- v roku 1997 vstúpilo do NATO – Poľsko, Česká republika a Maďarsko
Následnou (nelegitímnou) medzinárodno-právnou udalosťou, ktorá bola kľúčová pre ďalší vojensko-politický vývoj v Európe – determinujúcou v rozhodnej miere nezmieriteľnosť veľmocí – bolo „štátno-právne“ etablovanie a následné uznanie KOSOVA kľúčovými štátmi aliancie. Mimochodom – doposiaľ neuznaným (ani) Slovenskou republikou.
Tieto udalosti generovali vstup 13 – tich európskych štátov do NATO – s výsledkom – ako si ho možno názorne, plasticky hrozivo pozrieť v nasledovnej mape.
Na mape s rozsiahlym vybieleným políčkom hlboko vkrojeným „do vnútra“ Ruska. Políčko s polohou s nesmiernym vojensko-politickým významom, políčko, v čele s politickým vedením na čele s prezidentom Zelenskym, ktoré nástojčivo „urgovalo“ prijatie, akceptáciu už skôr (v roku 2008) podanej žiadosti o vstup do NATO, s dôvetkom, že na tento účel v roku 2019 prijal parlament (už) aj ústavné zmeny, ktoré formálne zarámcovali záujem krajiny vstúpiť do NATO.
V tomto zmysle ide teda o strategické políčko, ktoré vrchovate prispelo k vyhroteniu situácie v rusko-ukrajinských vzťahoch – ktoré má vo svojich konečných dôsledkoch potenciál prechýliť misky strategických váh medzi USA a Ruskom fatálnym spôsobom.
A teraz (po)súďte srdcom, aj rozumom sami príčinné súvislosti dôsledkov…
Ak by sa to biele stalo súčasťou bledomodrého… (neodvážim sa pri tej „farebnej geografii“ napísať, že „obranného“ zoskupenia…).
PS : Len pre poriadok veci (na dovŕšenie obkročného zovretia Ruska štátmi aliancie) treba dodať, že najnovšie už odobrili vstup do NATO aj vlády FÍNSKA a ŠVÉDSKA.
RESUMÉ:
Táto zdokumentovaná kompilovaná historická faktografia nemá ambíciu robiť v súčasnej vyhrotenej situácií arbitra, a už vôbec nemá za cieľ ospravedlniť vojnu ako takú. Vedená je s vedomím, že na tieto účely je povolaná história. A tá, ako vidno, už má dostatočnú vypovedaciu schopnosť.
Uvedená faktografia je vedená s úmyslom priniesť vyvážené informácie, ktorých sa nedostáva občanom Slovenska. V tomto zmysle je vedená nielen srdcom, ale rozumom, ktorý nemôže zastrieť jednostranne a jednoúčelovo vedená mediálna propaganda na spôsob, aký sme tu odžili po roku 1968 – akurát, že v inom garde.
Spomínate si na úspešne uplatnený „Honzov KONTEXT”?
Honz, to je ten, ktorý ako špeciálny prokurátor uplatnil ako kľúčový argument na podanie žaloby (i následného odsúdenia) voči Tiborovi Rostasovi, šéfredaktorovi časopisu Zem a Vek – kontext. A to tým, že v použití citácií (pôvodne) vyjadrených dobových myšlienok štúrovcov – vzhliadol súvislosti s (dnes) neakceptovateľnými rasistickými prejavmi.
Inak povedané – pri žalobe a následnom odsúdení došlo k hodnoteniu a posudzovaniu konania autora v príčinnej súvislosti s výrokmi, ktoré sa týkali udalostí z minulosti.
Prirodzene zásada ako taká je správna, akurát, že nemožno pritom opomenúť 2 kľúčové veci. Požiadavku posudzovania a hodnotenia dobových udalostí v príslušnom historickom význame, a princíp rovnakého prístupu a „zaobchádzania“ pri posudzovaní, hodnotení a verejnom súdení konania iných udalostí v porovnateľných prípadoch a situáciách.
A tu sme pri podstate veci, ktorá „dvíha zo sedadiel“.
Vediac, že život v jednotlivostiach nie je nikdy a v ničom čierno-biely, nemožno ľudí podceňovať, nemožno im detinsky servírovať „zamlčané podmety“, nemožno im podsúvať zjednodušený vzorec o zlom votrelcovi a dobrom ochrancovi. Táto stratégia, využívaná držiteľom moci/informačného kohútika naprieč históriou sveta je nemravná vo svojej podstate. Preto treba posudzovať a hodnotiť aktuálne „dejinné“ udalosti vždy v kontexte príčinných súvislostí. Tak velí česť a úcta k pravde. A o tú má ísť v prvom rade. Hlavne u tých a tými, ktorí sa na „obnovení morálky“ vyšplhali na najvyššie poschodia moci.
V tejto súvislosti treba poukázať na preukázateľný fakt, že vyššie uvedené info sa žiadny občan Slovenska nemá ako dozvedieť. Ba už ani na verejno-právnom médiu v pozícií jeho koncesionára. A čo horšie – odmietajúc na tejto platforme už aj formát verejnej diskusie. Tej, ktorá má byť najautorizovanejším demokratickým fórom civilizovanej spoločnosti. O tom totiž tá demokracia je. Teda má byť. S úmyslom poznať a pochopiť. Pochopiť a poučiť sa. A nie – arogantne odmietnuť diskusiu, ba čo viac – brániť jej vo verejnom priestore – to sú už prvky vlastnejšie fašistickým metódam práce s informáciami.
Preto to utiekanie sa k alternatívnym médiám. A je zjavné, že preto aj to ich blokovanie. A to už nielen nepoctivým, nemorálnym spôsobom, ale už aj v rozpore so samotným právom. Paradoxne – aj s tým európskym.
Preto sa o týchto legitímnych faktoch, o „kontexte“, alias o posudzovaní prítomných vojnových udalostí na UA – v súvislosti s okolnosťami, ktoré im predchádzali – sa nemožno už nielen dozvedieť, ale – čo je už úplne za čiarou – ich verejné šírenie je už spojené aj s hrozbou stíhania za ich publicitu, započatými súdnymi procesmi spojené so zákazom uverejňovania kritických názorov a postojov na vrcholných predstaviteľov štátu, nehovoriac už o demonštratívnom spôsobe šikanovania a verejnej (mediálnej) likvidácie ľudí s iným názorom na závažné spoločenské témy.
Tým, čo si odžili spomínané „deja vu“ po roku 1968 to nemôže nepripomínať časy, kedy bolo podobnou hrozbou – čo len vysloviť meno DUBČEK.
Preto, dávajúc si kapcióznu otázku: Nie je to len začiatok udalostí, analogických s tými, ktoré sa podieľali na zásadnej zmene smerovania vtedajšieho Česko-Slovenska po roku 1968 z ideologických dôvodov diktovaných (rovnako) z vonka?
Dnes len z inej strany a s iným, „pestro-farebnejším“ odlíšením..?
Laco Kopál