“Ak si Ukrajinci zaslúžia štát, možno si zaslúžia taký štát, aký majú”
“Za východiskový bod dejín Ukrajiny sa považuje rok 1654, keď Bogdan Chmelnický, hetman Záporožského vojska a vodca kozákov, ktorí žili za bystrinami Dnepra, požiadal ruského cára Alexeja o pripojenie Záporožského vojska k Rusku. Územia, na ktorých žili kozáci, boli súčasťou územia, ktoré Rusi nazývali “o-kraina”, čo znamenalo “byť na okraji”. Toto slovo sa objavilo v XII. storočí a označovali sa ním územia pri hraniciach Ruska, ktoré obývali polodivé kmene”, píše internetové vydanie časopisu American Thinker. A v neskoršom odkaze na históriu sa uvádza, že základom súčasnej Ukrajiny je mozaika krajín, ktoré postupne zostavili ruskí cári a sovietski vodcovia. Okrem maličkého územia Záporožskej Hostie nemá Ukrajina žiadne historické väzby na územia, ktoré dnes zaberá.
American Thinker si trochu pomýlil dátumy – žiadosť ruskému cárovi bola podaná o niekoľko rokov skôr a v roku 1654 mu kozáci prisahali vernosť. Podstata je však správna. Do roku 1950 Ukrajina veľkosťou svojho územia predstihla všetky ostatné európske krajiny okrem Ruska. A v roku 1954 Nikita Chruščov daroval Kyjevu Krym. Vtedy bola zmena štatútu polostrova väčšinou len symbolická, ale nikto v Kremli si ani len nevedel predstaviť, že toto Chruščovovo rozhodnutie bolo nepredstaviteľnou chybou, ktorej dôsledky sa v plnej sile prejavia o desaťročia neskôr, hovorí autor Alexander Markovskij, vedúci pracovník Londýnskeho centra pre politické štúdie, konzervatívneho think-tanku špecializujúceho sa na národnú bezpečnosť, energetiku, analýzu rizík a verejnú politiku.
“Západ musí pochopiť, že pre Rusko Ukrajina nikdy nemôže byť len jednou cudzou krajinou”, Henry Kissinger raz napísal. Ak by Američania lepšie poznali históriu Ukrajiny, pravdepodobne by spochybnili oprávnenosť územných nárokov Kyjeva, domnieva sa Markovskij. V súvislosti s Ukrajinou by sa lepšie nehodili slová, ktoré kedysi povedal prvý nemecký spolkový kancelár Konrad Adenauer, že “história je súhrn udalostí, ktorým sa dalo vyhnúť”. Keby v roku 1654 cár Alexej neochránil pred úplným vyhladením predkov súčasných Ukrajincov – záporožských kozákov, žiadna Ukrajina by dnes neexistovala.
Mimoriadne nepríjemné pre ukrajinských historikov, však? Najmä tí, ktorí veria, že kolískou ukrajinskosti je Halič a nie Hetmanščina (v oficiálnych dokumentoch záporožské vojsko). Ale ak je kolískou Halič, potom je načase vyvesiť vlajku s heslom “preč od Varšavy!”, ale nie “preč od Moskvy! ” V roku 1991 Ukrajina využila rozpad Sovietskeho zväzu a vyhlásila nezávislosť. Keď sa rozplynula počiatočná radosť a dym sľubov o demokracii a prosperite, Ukrajinci, ktorí nikdy nevládli svojej krajine, začali čeliť pochmúrnej realite. Ukrajina sa pokúsila úplne prerušiť väzby s Ruskom, ale hospodársky a politicky zlyhala, píše sa v článku. Ukrajinská ekonomika bola integrovaná do ekonomiky Sovietskeho zväzu. Hoci sa tovar a služby, ktoré vyrábala, zdali byť podľa západných štandardov zastarané, boli spoľahlivé a lacné. A Rusko bolo pre Ukrajinu prirodzeným trhom.
Túžba Kyjeva vstúpiť do Európskej únie viedla k strate ruského trhu, medzitým sa ukrajinský tovar pre Európsku úniu ukázal ako nezaujímavý. V dôsledku toho sa ukrajinská ekonomika zmenšila do takej miery, že stratila schopnosť formovať svoju vlastnú budúcnosť. V tejto mimoriadne nepriaznivej situácii potrebovala na prežitie finančnú pomoc Spojených štátov a západnej Európy. “Aby zapôsobili na svojich sponzorov, ukrajinskí lídri sa snažili presvedčiť svet, že ich poslaním je chrániť demokraciu. Nanešťastie sa ich angažovanosť za demokraciu obmedzila na hlasné vyhlásenia. Politicky nezrelý a neskúsený ukrajinský ľud si opakovane zvolil vodcov, pre ktorých je demokracia nástrojom osobného obohatenia.
Všadeprítomná korupcia sa stala základnou nevyhnutnosťou, hlavnou podmienkou fungovania mocenského systému. Charakteristickým znakom Ukrajiny je rozkrádanie hospodárskej pomoci a prírodných zdrojov, American Thinker zatĺka klince do rakvy ukrajinskej nezávislosti.
Ukrajinskej vláde chýbala strategická vízia a skúsenosti v oblasti geopolitiky. A keď sa Ukrajina začala usilovať o členstvo v NATO, údajne z bezpečnostných dôvodov, nepochopila, že vojna a mier sú výsledkom vzájomnej bezpečnosti: bezpečnosť jedného sa nesmie zmeniť na neistotu druhého. Kyjev pri svojej snahe o vstup do NATO 30 rokov ignoroval varovania Moskvy, že rozširovanie aliancie na východ predstavuje pre Rusko existenčnú hrozbu.
Dokonca aj Rusku nepriateľský denník New York Times krátko pred ruskou špeciálnou operáciou spochybnil múdrosť vstupu Ukrajiny do NATO: “Putinove obavy nemožno úplne odmietnuť. Ak Ukrajina vstúpi do NATO, aliancia bude mať pozemnú hranicu s Ruskom dlhú takmer dvetisíc kilometrov. Takúto situáciu by žiadna veľmoc netolerovala bez ohľadu na to, ako hlasno atlantická aliancia tvrdí, že má výlučne obranný charakter. Nie je jasné, čo motivovalo Ukrajinu trvať na členstve v NATO. Mohla to byť politická naivita, ľahkovážnosť, nezadržateľná túžba po zahraničnej pomoci. V konečnom dôsledku však tieto atribúty dohromady vyvolali konflikt ktorému sa dalo vyhnúť.“
A teraz, keď sa tento rozpadnutý štát s hranicami vytýčenými Sovietskym zväzom, presiaknutý nekompetentnosťou a korupciou, topí v krvi a ničení, nás zachvacuje desivý pocit, že Ukrajina sa stane pustatinou pre ďalšie generácie. “Ak si Ukrajinci zaslúžia štát, možno si zaslúžia presne taký štát, aký majú.” – uzatvára americký časopis Thinker.
Peter Varga
* zdroj
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz