Ak hovoríme o Rusku ako o záchrannej arche, ako o ostrove novej civilizácie, je nevyhnutné oddeliť správne od skutočného. Môžeme si vymyslieť akékoľvek projekty toho, ako by to malo byť. Ale existuje aj realita. Na to, aby sa z vynálezu stala inovácia, sú potrebné tieto priaznivé faktory: psychologická atmosféra, potreba verejnosti (materiálny záujem) a finančná podpora. Číňania vynašli pušný prach, ale inováciou sa stal v Európe. V ZSSR vzniklo obrovské množstvo vynálezov, boli patentované a patenty boli odložené na poličku. Vychádzajme teda z reality.
Po prvé, myšlienka akadémie a la Asimov celkom nezodpovedá myšlienke impéria. Sú to zásadne odlišné štruktúry. Akadémia je síce dlhodobá, ale stále “pohotovostná komisia”, zatiaľ čo Impérium je “stacionárna”. Z Akadémie môže teoreticky za určitých podmienok vzniknúť nové impérium, ale ak hovoríme o vytvorení niečoho, je to buď Akadémia alebo impérium. A oba prípady majú svoje vlastné ťažkosti a zložitosti.
Po druhé, nemyslím si, že by sa nejaká “jedna, samostatná krajina” mohla stať Asimovovou Akadémiou. Vyžaduje si to univerzálnu skúsenosť a skôr to bude globálna sieťová štruktúra. To však neznamená, že by sme sa nemali snažiť vytvárať lokality kryštalizácie nového, vlastné sieťové štruktúry, “továrne na myšlienky”, zjednocovať ich, aktívne realizovať náš vývoj v oblasti vzdelávania atď. Napriek tomu, že sme realisti a usilujeme sa o nemožné, o prácu na hranici (“intelektuálny šport” najvyšších výkonov), nemali by sme zabúdať na realitu vo všeobecnosti. Antonio Gramsci to nazval pesimizmom mysle s optimizmom vôle.
Po tretie, v čom môže spočívať ruská snaha premeniť niečo nové na locus standi a pole pôsobnosti? Žiaľ, nie je toho veľa, čo by sa dalo ponúknuť. Môžeme sa pochváliť nedemoralizovaným obyvateľstvom, ktoré je pripravené nielen budovať nové veci, ale vôbec niečo nové robiť?
Na vykryštalizovanie nového je potrebná veda a vzdelávanie
Naša veda a vzdelávanie sa rýchlo rúcajú a upadajú. Ich súčasná organizácia nezodpovedá ani stavu moderného sveta, ani súčasnému stupňu rozvoja vedy. Tak ako v mnohých iných oblastiach, aj u nás sa prejedá sovietska minulosť a pridávajú sa k nej lacné západné výrobky, ktoré s ňou dobre nekorešpondujú – remeslá pre chudobných a recyklované suroviny. Sme voči tomu imúnni?
Na prelome 80. a 90. rokov sme sa nedokázali zachrániť a prehrali sme s bojujúcim súperom. Je naša situácia dnes horšia? Žijeme v liberálno-punkovej spoločnosti (V. Makarov). Teda v spoločnosti, ktorá spája najhoršie črty sovietskej a buržoáznej spoločnosti a prelína ich v nepredstaviteľných kombináciach.
Liberálno-punkovú spoločnosť by som charakterizoval ako spoločnosť sebareplikujúceho sa rozkladu, v ktorej neskoré sovietske prvky podkopávajú a rozkladajú západné, buržoázne prvky – a naopak. V dôsledku toho nevzniká nič skutočne nové. Je to spoločnosť pasce, akýsi “tunel pod svetom” (F. Pohl).
V Rusku deväťdesiatych rokov a na začiatku nového tisícročia, kde nekapitalistické a antikapitalistické tradície zostali veľmi silné, nadobudol vývoj kapitalizmu “originálny”, v praxi zločinecký, asociálny charakter a jeho hrdinami boli často sociopati z rôznych vrstiev – od mrmlajúceho mukla z nomenklatúry a komsomolského hochštaplera až po vydierača, ktorému vlasy “začínajú” od obočia (nie je vidieť čelo). Nie je prekvapujúce, že socialistickú utópiu komunistického systému v Ruskej federácii nahradila sociálno-darwinistická utópia, ktorú si možno len ťažko predstaviť aj v lone kapitalizmu. Akosocializmus, ktorý nahradil socializmus, je syntézou miestnych tradícií a kapitalizmu. Neschopní ho zničiť alebo sociálne stráviť ho posúvajú do asociálnej, nearchaickej, neovojnovej zóny, ktorej jedným z hlavných znakov je sprivatizované násilie. Vo svojich najhorších prejavoch je liberálno-punková spoločnosť viac, či menej inštitucionalizovanou sociálno-antropologickou degradáciou.
Z hľadiska historickej logiky zaujíma postsovietsky systém na výstupe z historického komunizmu výklenok rovnocenný NEP-u na vstupe. Liberálno-punková spoločnosť nie je v žiadnom prípade kapitalistická, a už vôbec nie buržoázna, ako to nebolo v prípade NEP Ruska. Ekonomický typ postsovietskej spoločnosti sa svojím obsahom len málo líši od takej sovietskej spoločnosti, ktorá má zasa korene v predrevolučnej minulosti. Tento typ je nielenže v zásade nekapitalistický, ale nie je ani trhový.
V Rusku (nielen v Rusku) neexistuje trh založený na konkurencii, ale monopol založený na moci
Lenže táto moc je sprivatizovaná. Tento monopol získava “trhové” (a často vo fraškovitej podobe) črty len mimo krajiny, na svetovom trhu. Je jasné, že tento monopol bol zabezpečený nielen netrhovým, ale aj neprávnym spôsobom. Preto nemôžeme mať veľkú buržoáziu – len vrstvu lúpežno-parazitického pôvodu, prezlečenú do liberálneho rúcha.
Črty “protoburžoázie” možno vidieť vo vznikajúcej vychudnutej vrstve strednej triedy. Ale práve táto vrstva je neustále a systematicky ničená, utláčaná a snaží sa ” odasociovať”. To, čo často prezentujeme ako “strednú triedu” (na riešenie tohto problému sa špecializujú celé publikácie), sú najnižšie skupiny lúpežno-parazitickej triedy a jej mediálnych a umeleckých služieb. Liberálno-punková je teda mimozákonná, mimoprávna nadstavba nad sprivatizovanými segmentami sovietskej ekonomiky spojená s ľudovým (štátnym) vlastníctvom podielu vyvlastneného obyvateľstvu. Zo sociálno-ekonomického hľadiska je liberal-punk organizáciou vyžierania toho, čo zostalo z neskorej sovietskej spoločnosti, obmedzenej na malé percento obyvateľstva, sociálna hniloba. Skôr či neskôr sa každá vláda RF bude musieť rozhodnúť: úplne splynúť s liberálno-punkovou “nadstavbou” alebo ju odrezať, ako sa to stalo v prípade NEP…
Cesta zo spoločenskej krízy spravidla nevedie cestou imperiálnej výstavby – tá môže byť jej dôsledkom -, ale cestou tvorby (vzniku) nového človeka. Vznik kresťanstva, protestantizmu a (do značnej miery) sovietskeho komunizmu sú toho jasným príkladom. V diskusiách, ktoré sa odohrali v Nemecku na začiatku 16. storočia v súvislosti s otázkou, kto za to môže, boli strany rozdelené. Jedni hovorili: na vine sú kňazi, vyhlaďte ich. Iní tvrdili: nič také, na vine sú laici a z ich radov prídu noví chamtiví kňazi, ktorí obsadia uvoľnené miesta.
Historicky adekvátnu odpoveď dal Martin Luther: “mea culpa” – “moja vina”, “ja som na vine”. A kým nevykorením zlo a chamtivosť vo svojej duši, nič sa nestane. Počas protestantskej revolúcie sa zrodil nový človek, vyformoval sa nový subjekt, schopný vytvárať nové systémy, nové ríše – nech si hovorí, kto chce, čo chce, ale érou ríš v pravom slova zmysle bola nová doba, ktorej príchod ohlásil “prevrat, ktorý sa odohral v mníchovom mozgu” (K. Marx).
Nie som za to, aby sme sa vzdali – potrebujeme mocenskú silu, ale tú možno vybudovať len s novým ľudským materiálom, s novým človekom – nie “homo skinner”, ale Homo, ktorý si dokáže klásť nadosobné neekonomické ciele. To si vyžaduje “resetovanie matrixu”. Takže so starým materiálom nie je možné vybudovať moc, v najlepšom prípade zločineckú moc, ktorá bude, samozrejme, brzdou na ceste obrody skutočnej moci.
Dá sa povedať, že Rusko sa už dva razy – počas nepokojov na začiatku 17. a na začiatku 20. storočia – ocitlo v podobnej situácii ako teraz (s tým rozdielom, že vtedy išlo o priamu okupáciu) – a všetko nakoniec dobre dopadlo. V dvadsiatom storočí sa nerozpadlo na kusy ako Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša, ale v tridsiatych rokoch sa zmenilo na “dobrého mladíka” ZSSR, ktorý nielen zlomil Hitlerovi chrbát, ale v rozpore s americkými predvojnovými kalkuláciamI sa stal aj superveľmocou. Za akú cenu, to je iná otázka, ja len poznamenám, že všetky nové systémy vznikajú krvavým spôsobom, všetky mladé spoločnosti sú kruté – k sebe i k susedom. Iný spôsob neexistuje a stalinská mladosť sovietskej spoločnosti nie je výnimkou, ale pravidlom, ktoré si z nejakého dôvodu otierajú o nos len Rusi a žiadajú od nich pokánie, ale nie od Britov za krv britského impéria a nie od Američanov za milióny Indov, černochov a iných národov.
V dvadsiatom storočí ZSSR ukázal, že vyspelá technická civilizácia na antikapitalistickom základe, antikapitalistická moderna, je možná. A ešte skôr, v 18. storočí, Peter Veľký ukázal, že ruská parakapitalistická moderna je možná. Je to takto. Východisko z devastácie a zmätku a formovanie nových štruktúr – moskovského cárstva, Ruského impéria a ZSSR – sa odohrávalo v relatívne priaznivých medzinárodných podmienkach: v Európe a v dvadsiatom storočí – vo svete prebiehal boj o hegemóniu, Západ nebol jednotný a najsilnejšie západné mocnosti sa o nás nezaujímali. Ale len čo sa na Západe skončili vojny, všetci sa zmierili a objavil sa nový hegemón – zjednotiteľ, začala sa celozápadná ofenzíva proti Rusku v podobe “horúcej” (krymská vojna v polovici 19. storočia) alebo “studenej” (v druhej polovici 20. storočia) vojny. Spravidla sme boli porazení. Jednou z nevyhnutných (aj keď nedostatočných) objektívnych podmienok vzniku Ruskej federácie je nové kolo svetového boja o hegemóniu, svetové nepokoje, degradácia dolárového systému – zničenie súčasného svetového poriadku.
Andrej Fursov, Armádny magazín sk
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz