Michail Chodorkovskij vo svojom článku Ľavý obrat 3 načrtol súčasnú krízu kapitalizmu: od polovice 80. rokov do roku 2008 existoval neoliberálny trend vývoja. Potom sa tento trend skončil. Chodorkovskij predpovedá nástup neosocializmu v nasledujúcich dvadsiatich až tridsiatich rokoch a potom sa podľa neho všetko vráti k neoliberalizmu. Chodorkovskij sa dotýka veľmi zaujímavej témy.
Ale to najzaujímavejšie, s najväčšou pravdepodobnosťou pre samotného Chodorkovského, vynechal – základnú podstatu prebiehajúcich zmien. Kríza, ktorou prechádza kapitalistický systém ako celok a Rusko ako súčasť tohto kapitalistického systému, je veľmi zaujímavá, pretože štrukturálne sa veľmi podobá kríze “dlhého 16. storočia” (1453 – 1648). Na rozdiel od marxistických a liberálnych schém, podľa ktorých kapitalizmus vznikol ako výsledok boja ranej buržoázie, t. j. mešťanov, a koruny proti feudálom, tento systém vznikol inak. Štúdie z posledných tridsiatich alebo štyridsiatich rokov ukázali, že kapitalizmus vzniká ako prostriedok a vedľajší produkt boja feudálnych pánov o zachovanie svojich privilégií, keď boli týchto privilégií zbavení. Demontáž feudalizmu a vybudovanie zásadne nového systému sa pre feudálnu elitu stali prostriedkom riešenia tohto problému. Prirodzene, feudáli nevnímali realitu v takýchto kategóriách, okrem toho sa stali kapitalistami do značnej miery proti svojej vôli.
Súčasná systémová kríza mimoriadne pripomína prechod od feudalizmu ku kapitalizmu. Posledných dvadsaťpäť až tridsať rokov západné špičky demontovali sociálne a politické inštitúcie kapitalizmu pomocou neoliberálneho modelu. Napokon kapitalizmus nie je len triumfom kapitálu. Naopak, kapitalizmus je inštitucionálny systém, ktorý obmedzuje kapitál v jeho vlastnom dlhodobom záujme. Ponechaný sám na seba kapitál veľmi rýchlo pohltí všetko okolo seba aj sám seba. Národný štát, občianska spoločnosť, politika, racionálne poznanie (sekulárne ideológie a veda) sú inštitúcie, ktoré obmedzujú kapitál, tvoria kapitalistický systém a ďalšiu inštitúciu – trh. Na prvý pohľad sa to zdá zvláštne, ale je to tak.
Fernand Braudel, veľký francúzsky historik, nie náhodou rád opakoval: “Kapitalizmus je nepriateľom trhu!”, pretože kapitalizmus sa usiluje o monopol, ktorý si chce zabezpečiť na trhu. A hlavným záujmom kapitalistu je zabezpečiť si iný zdroj príjmov ako zisk, t. j. rentu. Pozrime sa teraz na to, čo sa stalo za posledných 35 – 40 rokov na Západe.
Národný štát zaniká – len lenivý človek na Západe o tom nepíše. Spolu s tým sa mimochodom rozplýva aj stredná trieda. Občianska spoločnosť sa “scvrkáva”. Politika sa zmenila na kombináciu administratívneho systému a šoubiznisu. Nastáva kríza marxizmu a liberalizmu – sekulárnych univerzalistických ideológií. Hlavným výsledkom neoliberálnej kontrarevolúcie alebo revolúcie (záleží na uhle pohľadu) za posledných dvadsaťpäť až tridsať rokov je, že základné sociálne a politické inštitúcie kapitalizmu boli demontované alebo oslabené. Čo by sa stalo, keby sa v súčasnej kríze na globálnej úrovni prijal “neosocialistický” model rozvoja? Stane sa nasledovné: pod heslom nápravy chýb neoliberálov sa začne systematické obmedzovanie trhu, ktoré sa bude prezentovať ako náprava chýb neoliberálov. Výsledkom bude, že do pätnástich až dvadsiatich rokov bude zničená alebo oslabená posledná inštitúcia, ktorá obmedzuje kapitál, a niekde v rokoch 2030 a 2040 budeme mať úplnú demontáž kapitalizmu.
Postkapitalistická éra sa začne pod vlajkou globálneho socializmu. Rovnako dobre by sa mohla nazývať globálnym fašizmom – bude to totiž diktatúra “zlatej miliardy”. Globálny socializmus je tyraniou päťsto rodín, toho, čo sa nazýva “svet v zákulisí”.
V sérii Životy pozoruhodných ľudí vyšla kniha notoricky známeho Jacquesa Attaliho Karl Marx. Čitateľ v nej nájde autorovo absolútne nadšenie pre Karola Marxa. Prečo? Attali to priamo nehovorí, ale vyplýva to z logiky jeho knihy: Karol Marx vytvoril teóriu svetovej vlády. Lenže podľa Attaliho to nie je proletariát, ale buržoázia, kto ju musí realizovať. A svetová vláda je určite aj krokom k svetovému socializmu, ale socializmus nie ako najvyšší stupeň kapitalizmu, ale ako postkapitalizmus, ktorý vytvárajú dominantné skupiny kapitalizmu, aby si udržali svoju moc a privilégiá. Tak ako sa to stalo feudálom.
V roku 1648 bolo pri moci 90 % rodov, ktoré boli pri moci v Európe v roku 1453. Išlo teda o veľmi úspešnú systémovú transgresiu. Presne o to sa teraz pokúšajú západné špičky. Pravda, proti zopakovaniu úspechu z 15. – 17. storočia dnes pôsobí príliš veľa faktorov, ale to je samostatná téma. Nadchádzajúca éra “globálneho neosocializmu” je pre Rusko politicky veľmi naliehavá. Znamená to smrť korporatívneho štátu, ktorý sa teraz formuje aj v iných krajinách. Súčasný svet je vlastne explicitnou alebo implicitnou hierarchiou korporácií – štátov. Ak sa tento svet politicky premení na systém globálneho socializmu, to znamená, že sa z hierarchie korporácií-štátov môže stať jednoducho hierarchia korporácií. Ale nie v kapitalistickom zmysle. Bude to hierarchia korporácií ako rádov, ktoré budú mať aj ekonomicky dôležité funkcie, ako mal kedysi napríklad templársky rád.
V situácii globálnej “neosocialistickej” perestrojky majú poloperiférne spoločnosti len jednu šancu, ako jej čeliť – demontáž korporácie-štátu, jeho transformáciu na niečo iné, ani nie tak na národný štát (čas národných štátov sa skončil), ako na nejakú inú formu, ktorá ešte nemá presné pomenovanie. Nazvime ju “národ-korporácia”. Hovoríme o novej forme vládnej organizácie, ktorá bude oponovať systému globálneho socializmu. Korporácie – štáty toho nebudú schopné.
“Ak si uvedomíme, že táto nová ekonomika robotov, gadgetov a korporátnej kolonizácie sa začala niekedy v roku 1985 ako ich “perestrojka”, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou prinútila sovietske elity opustiť “reálny socializmus”, tak teraz sa končí ďalší celý cyklus projektov, vedenia a zmien, je čas na krízu. To znamená, že nadnárodné spoločnosti by si mohli veľmi dobre založiť vlastné naturálne hospodárstva, ako to kedysi robili sovietski priemyselní giganti, zaviesť vlastné podnikové platidlá (na spôsob sovietskych “kupónov”), financovať podniky, ktoré vyrábajú oblečenie a stavajú domy, niektoré z nich to už možno robia, ale to by “reálny socializmus”, ako bol vybudovaný pred nejakým polstoročím, bol, len nie pre všetkých, ale pre zamestnancov korporácií. Môže sa ukázať, že “svetová revolúcia”, o ktorej snívali Marx a Trockij, by sa predsa len uskutočnila, len by mala podobný formát ako expanzia transnacionálnych korporácií (TNK), nie komunistickej strany. Ukazuje sa, že globálnu dramaturgiu vzťahov možno zredukovať na konflikt medzi štátom a poriadkom tvárou v tvár nadnárodným spoločnostiam, z ktorých rôzne sú medzinárodné “tieňové” štruktúry.” Andrej Ignatiev
Zabudol som, že film “Vrtieť psom (Wag the dog)” má niečo spoločné s operáciou “Púštna búrka”, však? – Ak áno, je jasné, čo sa stalo v USA v rokoch 1985 – 1992: pod hlavičkou TNK sa vytvoril autonómny mediálno-politický komplex, vznikla skutočná diarchia, ktorá takmer vyústila do Clintonovho impeachmentu, preto ten súčasný rozkol. Chodorkovskij v skutočnosti putoval do väzenia hneď, ako sa pokúsil premeniť svoj Jukos na nadnárodnú spoločnosť, zatiaľ čo Putin začal svoje politické reformy od opätovného znárodnenia médií. Andrej Ignatiev.
Korporátne štáty vo svete globálneho socializmu majú len dve možnosti
Prvou možnosťou je splynutie s korporatívnym systémom. To by s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k funkčnej likvidácii miestnych elít úplatkármi Západnej hordy. Druhou možnosťou je, keď korporácia – štát začne vyjadrovať nielen záujmy “manažmentu”, ale aj záujmy národa ako celku a prestane byť korporáciou – štátom. Takéto procesy nikdy neprebiehajú pokojne, vyvíjajú sa prostredníctvom vážnych sociálnych otrasov. Práve stredná trieda bude mať v každom prípade problémy – tak v globálnom socializme, ako aj v systéme “národ-korporácia”.
Nespochybniteľným spoločensko-politickým trendom posledných tridsiatich rokov je systematické vymazávanie strednej vrstvy “vymazávačom dejín”. V 80. rokoch 20. storočia štrukturálne reformy MMF vymazali 90 % strednej vrstvy Latinskej Ameriky. Potom, v prvej polovici 90. rokov, boli vymazané stredné vrstvy bývalých socialistických krajín. Jediné, čo môže strednú triedu zachrániť, je aktívny boj za jej práva.
Barrington Moore raz povedal, že veľké revolúcie sa nerodia z triumfálneho pokriku vzmáhajúcich sa tried, ale zo smrteľného revu tých tried, nad ktorými sa chystá zlomiť vlna pokroku.
Stredná vrstva na Západe je tou časťou, nad ktorou sa má vlna pokroku zlomiť. Stredná vrstva môže tomuto procesu vzdorovať. Ale po všetkých prevratoch už určite nebude strednou vrstvou, tak ako proletariát po tzv. proletárskych revolúciách už nie je proletariátom, ale stal sa jednoducho štátnym robotníctvom. V každom prípade postkapitalistická spoločnosť – či už to bude spoločnosť národných korporácií, alebo spoločnosť globálneho socializmu – bude spoločnosťou, pre ktorú sa materiálna úroveň blahobytu povedzme z rokov 1945 – 1975 bude zdať takmer rozprávková. Nízka úroveň blahobytu je však údelom všetkých nových spoločností v počiatočnom štádiu ich vývoja.
“Problém, ako ho chápem ja, spočíva v tom, že ekonomika robotov, gadgetov a všemocných nadnárodných spoločností, ktoré sa sľubujú ako ďalšia “svetlá budúcnosť”, má jednu nevýhodu – absenciu “konečného spotrebiteľa”: robot si nikdy nič nekúpi, nič nezje a nič si neoblečie, takáto ekonomika, teda – finančná pyramída, existuje presne dovtedy, kým je niekde nablízku tradičná rodinná ekonomika, na ktorej sa dá parazitovať, súdiac podľa súčasných amerických nepokojov, kolaps tejto pyramídy sa už začal. ” Andrej Ignatiev.
Andrej Fursov
* zdroj
pridajte sa k nám do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz
** súvisiace články