S podnadpisom: Kde bola, kde je „progresívna kaviareň“, kde bola, kde sa podela inokedy tak často a tak rado moralizujúca „intelektuálna elita“ v médiách hlavného prúdu
„REFERENDA o predčasných voľbách sa nezúčastním“.
„Rešpektujem rozhodnutie každého občana, ktorý sa na ňom rozhodne zúčastniť. Zároveň však rešpektujem, že aj svojou neúčasťou na referende môžu občania vyjadriť svoj postoj. Buď k samotnej referendovej otázke, alebo voči tomu, kto ho inicioval.” – Z. Čaputová, v pozícií prezidenta Slovenskej republiky
Za toto vyhlásenie by sa mal regulárne začať proces, ktorý pre tento prípad – pre lepšiu zrozumiteľnosť tej, ktorej sa to týka – možno nazvať „etický impeachment“, realizovaný východiskovým nositeľom štátnej moci, občanmi. Pre súčasné znenie právneho textu Ústavy, upravujúceho ich možnosti legitímne odvolať prezidenta z funkcie iba na základe referenda. Lebo paradox doby. Lebo kvórum 50% nepustí…
A na tieto účely treba otvoriť verejnú diskusiu o nehoráznom, o nehanebnom, o už nenapraviteľnom zneužití prezidentského mandátu, postavenia najvyššieho ústavného činiteľa – delegovaného doň samotnými občanmi – na diskvalifikovanie najdemokratickejšieho inštitútu, ktorým právny a demokratický štát môže realizovať prvotnú ústavnú zásadu o tom, že štátna moc pochádza od občanov. Na podpílenie jedného z nosných atribútov demokratického zriadenia.
Na zneváženie významu, na totálne diskvalifikovanie referenda – morálne a eticky. Bez ohľadu na dôsledky pre politické reprezentácie..
Prehovoriť však treba a na tieto účely poukázať – už nielen pre bezprecedentné poníženie inštitútu samotného – ale v konečnom dôsledku na demoralizovanie občianskej spoločnosti, ktorý desí. Na povalenie „vyššieho princípu“, ktorý za týmto inštitútom stojí – na „pacifikáciu“ aktívnej občianskej účasti na správe a riadení štátu.
Vo svojich dôsledkoch na nebezpečnú nihilizáciu významu občana na tomto procese. Významu, ktorý má mať v toľko omieľanej demokracii na Slovensku ako nikde na svete, podporu primárne od najvyšších ústavných činiteľov. Na čele s tými, čo vstávajú i zaspávajú so slovom DEMOKRACIA na perách, čo sa sami pasujú za jediných DEMOKRATOV. Až dovtedy, dokedy im to nezačne „zväzovať ruky“. Tie, na rovnakom princípe fungujúce, tie, čo tak radi demonštrujú na verejnosti – ako ich „rozviazali“ – keď ide o straníckeho „nepriateľa“
A keď sa opustil tento „deklaračný“ priestor na velebenie demokracie a jej zásad, keď už demokratický inštitút išiel do protismeru vládnej moci – a v praxi bolo možné a potrebné nosnú občiansku zásadu „byť účastný“ na správe vecí verejných aplikovať – tá sa jedným neskutočným neuveriteľným a do neba už volajúcim výrokom devalvovala do tla. Už len dodajme, že výrokom občanmi prevažne vypočutým…
LEBO neísť „voliť“, a zostať doma v teple obývačke – je vraj vyjadrením „občianskeho názoru“.
Toto je mravne, morálne a v pozícii, v ktorej toto vyšlo z jej úst (alebo úst jej poradcov) eticky odsúdeniahodné na 10 generácií.
Či sa už zabudlo na tento spôsob toľko – európskymi inštitúciami i domácimi aktivistami – kritizovanej a odsudzujúcej nízkej „angažovanosti“ občanov Slovenska pri voľbách do EP?
LEBO autorka toho výroku – nie v pozícií súkromnej osoby, ani v súkromnom prostredí – týmto „univerzálnym návodom na použite“ – „nezarezala“ iba (angažovanú) účasť občanov na súčasnej a budúcej správe a riadení štátu v danom referende, ale aj pre budúce, štátom organizované voľby všetkých druhov a na všetkých úrovniach. Vrátane prezidentských aj do EP
TOTO je „eticko-občiansko-právne“ trestné, s mravnými dôsledkami na všetky spôsoby. Toto je už zneuctenie morálky občanov a jeho dôvery v štát a ním uskutočňované aktivity – aké Slovensko vo svojej novodobej histórií – ešte nezažilo. Takto bohapusto, takto verejne!
A toto rozhrešenie by byť primárne vlastné občianskym aktivistom „z povolania“. Malo by však byť zároveň volaním na poplach všetkými, občiansky, ľudsky zmýšľajúcimi a svojprávne konajúcimi ľuďmi. Na čele s inokedy tak často a rado moralizujúcou „intelektuálnou elitou“ v médiách hlavného prúdu.
Ako vtedy, keď sa „podávala zlatá Zuzana“ na stôl počas kampane k prezidentským voľbám. Akurát, že vtedy v opačnom garde. Nezabudli sme na jej servilné velebenie do nebies. Nimi.
Preto je dnes viac – ako kedykoľvek predtým – poukázať – v kontexte predchádzajúcich počinov tejto panej – na (účelové) „HROZIENKOVÉ“ praktiky a spôsoby.
Lebo ide o praktiky a maniere typu – verejne zatrúbiť na účasť na voľbách, zabrnkať na osobnú zodpovednosť občana, na jeho občiansku „povinnosť“ – len vtedy, ak je to v (jej) osobnom, rozumej v „straníckom“, či „európsko-unijnom“ záujme.
Len vtedy je občan – angažovaným občanom. Len vtedy je jeho účasť na referende/vo voľbách – ZODPOVEDNÝM SPRÁVANÍM sa.
A toto je už politické rúhanie… Nehanebné, farizejsky-pokrytecké, nedôstojné prvého „občana“ v štáte. Pre kričiaci – pre do neba volajúci dvojaký METER toho prvého „citlivo vnímajúceho“ občana tejto „krajiny“…
A je už vonkoncom nehorázne, čo už nejde tolerovať – ak z úst „prvého občana“ – ktorý má byť etickým vzorom správania sa tých „druhých“- počuť verejne, že nie OBSAH veci (či už ide o diskusiu alebo hlasovanie) má byť pre občana smerodajným meradlom – ale jeho nositeľ !!!
Toto je už dvojnásobný „dokonaný etický trestný čin“ spáchaný úmyselne, s preukaznou domnienkou, že bol spáchaný ako súčasťou organizovaného „zločinu“ proti ľuďom…
Preto toto je treba verejne poukázať na jednosmerné, na premyslené, účelovo zamerané a „straníckym“ spôsobom presadzované praktiky. A nielen, ako v tomto prípade, na spôsob ad hoc. Jedno-razovo.
Lebo už ide o systémový, dlhodobý prístup k spôsobu výkonu mandátu – vo vzťahu k väčšinovej časti obyvateľstva a k ich preukazným požiadavkám. Spôsob, pripomínajúcim hračku, riadenú na diaľku. Už neprehliadnuteľne ovládanú odtiaľto i stamodtiaľ.
LEBO nahodená smutná tvár, „citlivo vnímajúca“ rétorika, „empatická“ intonácia a čoraz bezobsažnejšie reči už nedokážu prekryť fakt, že tento fiktívny „prvý občan“ nebol nikdy nestranný, ako mu to prikazuje Ústava. Len dnes to už nejde maskovať.
A to je zlá správa pre tých „druhých“ občanov. Dnes súdiac, že poväčšine tých, stále ešte správajúcich sa v „poddanskom móde“. Slúžiť „vrchnosti“, ako „tisíc rokov“ dozadu. Ochotných neísť proti nej – ak by mala byť prekážkou v ceste za kariérnym rastom, za participáciu na moci, za „mať pokoj“ – ak dám pokoj. Akurát, že len s dočasným (pokojom).