A začalo to v princípe rovnako.
Na začiatku bola teória, cieľové „konečné riešenie“, naordinovaná situácia krajnej núdze i vymožený súhlas zúfalého človeka podstúpiť riziko prameniace z experimentu vrátane premysleného uvedenia človeka do deštruktívneho omylu. A/i neopomenuteľná potreba otestovať teóriu v reálnom prostredí.
Vedecky uskutočnený experiment ad hoc
Potrebný bol k nemu dobrovoľník v ohrození života. Bol ním odsúdený muž, ktorý bol pripravený na elektrické kreslo. Odsúdenec dostal ponuku, ktorá sa neodmieta: zúčastníš sa vedeckého experimentu, ktorý spočíva v znížení tepovej frekvencie na minimum, zatiaľ čo Tvoja krv pomaly prúdi a vyteká z tela von až do poslednej kvapky.
S dôvetkom, že odsúdený má len minimálnu šancu na prežitie, ale s výhľadom na smrť bez utrpenia, bez bolesti. Odsúdený súhlasil, pretože takto zomrieť bolo „výhodnejšie“ ako skončiť život na elektrickom kresle.
Bol posadený na nosidlá a zviazaný, aby sa nemohol pohnúť. Lekár potom urobil malý rez na jeho zápästí a pod ruku mu dal malú hliníkovú misku. Rez bol plochý, len cez prvé vrstvy kože, ale odsúdenec veril, že mu boli prerezané žily.
Nad misku bola ale umiestnená nádoba s cudzou tekutinou s malým ventilom, ktorým pri pokuse regulovali odtok tekutiny po kvapkách. Telo obmedzené v pohybe, bolo strnulé. Odsúdenec mohol zreteľne počuť pád kvapiek, mohol počítať každú kvapku jeho – domnelo – vytekajúcej krvi.
S plynúcim časom čoraz napätejšej situácie mu pracovník riadiaci vedecký experiment utiahol ventil, aby kvapky mohli vytekať pomalšie, s úmyslom presvedčiť ho, že mu dochádza krv. O niekoľko minút neskôr odsúdencovi vybledla tvár, jeho tep sa zrýchlil. Keď zúfalstvo človeka vystaveného experimentu kulminovalo, riadiaci nepozorovane úplne uzatvoril ventil, ktorým riadil prietok kvapkajúcej tekutiny. Odsúdenému sa čoskoro nato zastavilo srdce a zomrel. Zomrel v tichu, bez bolesti a bez vonkajších prejavov exitu..
COMMENT k uvedenému:
Experimentujúci dokázal, že všetko, čo vnímame, či už pozitívne alebo negatívne, ovplyvňuje celý náš psychický a fyzický aparát.
Keď ľuďom povedia, že majú smrteľný vírus, ľudia zomierajú z čistého strachu z neho. Keď získavame informácie cez médiá, denno-denne sme naplnení strachom s priamym vplyvom na imunitu človeka. Ako spúšťač i urýchľovač jej znižovania.
V tomto zmysle postupne znižujúcu imunitu človeka možno analogicky prirovnať k „Šagrénovej koži“ od Balzaca – v knižnej pointe – k navodeniu strachu vyvolávajúceho smrť. Ako ukázal experiment, aj tá, či práve tá, stále viac oslabovaná imunita bola deštruovaná v dôsledku vonkajších vplyvov. V dôsledku strachu.
Dnes je známe, že riziko úmrtia na vírus je v skutočnosti oveľa menšie ako mu prikladá dnešný verejný diskurz. Ten, ktorý je zodpovedný za procesy, ktoré sa dejú vo vnútri mysle človeka. S významným vplyvom na emocionálne ovplyvniteľné zložky, vyvolávajúce procesy narúšajúce „kvalitu“ a úroveň obranného mechanizmu.
Žiadny vírus v skutočnosti nemá zničujúcu silu, ak je vaše zdravie dobré a nepodliehate strachu z choroby. Možno je to ten istý dôvod, prečo mnohé deti prežijú aj vo veľmi vážnych situáciách. Pretože ich myseľ nepozná strach zo smrti.
A to je záver i odkaz pre všetkých neinformovaných, dôverčivých a naivných, predurčených na experimenty, tých, ktorí sa pokúšajú riadiť strach vyvolávajúce i urýchľujúce procesy v globálnom rozsahu.
RESUMÉ:
Priatelia, snažte sa nikdy sa nevzdať svojho kritického uvažovania, snažte sa vyhnúť účinkom propagácie preberajúcej riadenie Vašich myšlienok, snažte sa pochybovať o často a opakovane podsúvaných informáciách, snažte sa udržať pod svojou kontrolou „ovplyvniteľnejšiu“ pravú mozgovú hemisféru, snažte si tak ochrániť autonómnu zónu svojho JA.
Vtedy budete…
(následne MY všetci..)
Laco Kopál