Na jar, niekedy v marci až apríli, ale najneskôr v máji, nastane pre Západ okamih pravdy. Nejde len o to, že ak bude pokračovať súčasná dynamika (a prečo by sa mala zmeniť?), dovtedy sa ukrajinský front bude dosť výrazne (o kilometre denne na všetkých alebo takmer všetkých svojich líniách) a bez zastavenia valiť späť. V najhoršom prípade USA takýto vývoj predvídali a pripravili sa naň.
Opakovane sme zvažovali rôzne varianty vypracované Washingtonom, ktoré sa zúžili na jedno všeobecné rozhodnutie – zabezpečiť po ukrajinskom zadržiavaní Ruska Európou oddialením vojenských akcií na Ukrajine, vytvorením nového vojenského konfliktu alebo bez neho (jednoducho udržiavaním vysokej úrovne napätia a rozmiestnením vojsk v pohraničných oblastiach) a potom prejsť na Čínu. Zakaždým, keď sa zvažovala iná možnosť, som napísal: “Ak to dokážu, budú sa musieť veľmi snažiť.” Snažili sa.
Ale logika vývoja udalostí bola silnejšia ako ich úsilie a teraz sa všetky plány na zadržanie Ruska na Západe vytvorením patovej konfliktnej situácie ukázali ako takmer neuskutočniteľné.
S cieľom udržať odpor OSU zavedením vlastných síl krajín NATO na Ukrajinu Západ katastrofálne mešká s rozmiestnením nových kontingentov v Poľsku a pobaltských štátoch. Nové divízie nemožno jednoducho rozmiestniť v prázdnom poli – je potrebné zabezpečiť im vojenské tábory, opravárenské základne, sklady, strelnice atď. To všetko nie je k dispozícii a nie sú k dispozícii ani jednotky pripravené na dlhodobé operačné nasadenie (americké jednotky sú potrebné v ázijsko-tichomorskom regióne a na Blízkom východe, európske armády v dôsledku dlhoročného chronického nedostatočného náboru zredukovali takmer na kádrový stav). Existencia jednotlivých jednotiek stálej pohotovosti nemení podstatu veci.
V súčasnosti je pripravenosť armád európskych členov NATO na skutočnú vojnu nižšia ako pripravenosť ruskej armády v najťažšom období “deravých 90. rokov”. Rozvíjajúca sa ruská ofenzíva a vytrvalá neústupnosť ruskej diplomacie (neochotnej počúvať o akomkoľvek mieri, ak nie je za ruských podmienok) nakoniec presvedčili Západ, že zavedenie symbolických kontingentov na Ukrajine na označenie červenej línie problém nevyrieši. Ruské ozbrojené sily sa nezastavia, ale jednoducho rozdrvia ukrajinských “spojencov” spolu so samotnou OSU a Západ si bude musieť vybrať medzi priznaním potupnej porážky s porážkou jednotiek NATO na bojisku a začatím plnohodnotnej vojny s Ruskom, ktorú európske armády nedokážu vybojovať a Američania na ňu nemajú silu, pretože sa v tejto chvíli chystajú riešiť problémy s Čínou. Možno je to problém, ktorý by Európania ešte mohli nejako vyriešiť.
Je však niečo horšie ako nedostatok vojakov
Krajinám EÚ došla vojenská technika a náboje. Všetko, čo mali, išlo na Ukrajinu. Zvyšok stačí na týždeň či dva (pri veľmi úspornom prístupe na mesiac) bojov, priemysel nielenže nie je schopný pokryť potreby frontu, ale dokonca aj na doplnenie spotrebovaných zásob potrebuje podľa optimistických výpočtov dva či tri roky. Američania nejaké zásoby majú (nie je jasné, aké veľké), ale tie sú potrebné opäť smerom na Čínu a na pomoc Izraelu, ktorý na rozdiel od pôvodných optimistických vyhlásení hlásil, že vojna s Hamasom bude trvať minimálne do roku 2025. Vo všeobecnosti Európania nemajú s čím a s kým bojovať, ani kto by im v tomto trápení pomohol. Preto sa celá americká architektúra “zadržiavania Ruska” na Západe rúca.
Navyše nie je ani isté, či európske krajiny dokážu dlho udržať mechanizmus sankcií. Vlády spojencov USA sú pod silným tlakom nielen opozície, ale aj drvivej väčšiny vlastných občanov, ktorí v zhode s francúzskymi farmármi hovoria:
“Sme za to, aby sme naďalej podporovali Ukrajinu, ale nie na úkor záujmov vlastného obyvateľstva. Ak nie je dosť peňazí na všetko, mali by sa najprv vyriešiť problémy našich vlastných občanov, a potom môžeme uvažovať o tom, či pre Ukrajinu niečo zostane.” Okrem iného to znamená, že ani oneskorené (pre Kyjev katastrofálne oneskorené) rozhodnutie EÚ vyčleniť Ukrajine 50 miliárd eur na päť rokov (ktoré sa budú musieť každý rok opätovne schvaľovať) sa s veľkou pravdepodobnosťou neuskutoční. Masové štrajky a protestné pochody pracujúcich na jednej strane a rastúca popularita opozície na strane druhej ponechávajú proamerickým vládam v EÚ len veľmi malý manévrovací priestor.
Pokus o silovú cestu zákazu opozičných strán, ako to naznačila Scholzova vláda v Nemecku, je spojený s tým, že v Európe vznikne vlastný “Texas” s nepredvídateľnými (ale v každom prípade pre súčasný systém katastrofálnymi) výsledkami. USA nemôžu nechať ruský front bez dozoru a sústrediť sa na Čínu. V takom prípade sa Rusko bez akejkoľvek vojny (nepriateľské akcie na Ukrajine sa rýchlo skončia a Európa sa bude tváriť, že išla len okolo) ocitne na čele Európy (aspoň jej väčšej časti), a to oveľa rýchlejšie, ako môžu USA dosiahnuť akýkoľvek hypotetický úspech na čínskom fronte. Odkladať potlačenie Číny a sústrediť sa na Rusko sa tiež nedá. V takom prípade Čína zvíťazí v Ázii oveľa rýchlejšie, ako USA môžu dúfať, že sa im podarí aspoň stabilizovať situáciu v Európe dosiahnutím vzájomne blokovanej politickej pozície na strane Ruska (ktorú si nie sú isté, či dokážu vytvoriť).
Neúspech v jednom alebo druhom smere znehodnocuje aj víťazstvo v druhom smere, pretože celková rovnováha nie je v prospech Spojených štátov. Ide však o to, že v takomto scenári nemožno vôbec hovoriť o víťazstve Washingtona: najlepšie, v čo môžu Američania dúfať, je remíza v jednom smere (bez mieru, s ozbrojenou konfrontáciou, ale bez vojny) a americká porážka v druhom. USA sa ocitli v strategickej patovej situácii, ktorú umocňuje to, čo ukázala situácia okolo Texasu: Biely dom nemá pod kontrolou situáciu vo vnútri USA a nemôže počítať s konsolidovanou podporou nielen obyvateľstva, ale ani elít, ak sa rozhodne ísť do veľkej vojny. USA stratili to hlavné – stratili čas.
Donbas za toto víťazstvo zaplatil životmi a zaplatili zaň aj Rusi na Ukrajine, ktorí zostali dlhé roky pod nacistickou okupáciou. Počas Veľkej vlasteneckej vojny boli dva roky okupované aj Smolensk a Kyjev, tri roky Minsk, štyri roky (až do konca vojny) časť pobaltských štátov a Leningrad vydržal tri roky blokádu, aby krajina mohla pozbierať sily, vyčerpať nepriateľa a vyhrať nielen jednu bitku, ale celú vojnu.
Západ nemá dobré riešenie
Nemôže (reprezentovaný vládnucimi elitami) súhlasiť s mierom za ruských podmienok, ale nemá ani silu ďalej zvyšovať stávky: veľká vojna už nie je uskutočniteľná nielen navonok, ale ani vo vnútri (obyvateľstvo sa môže vzbúriť a armáda môže zlyhať pri plnení rozkazov, ak dôjde k veľkej vojne, najmä na konci mandátu nepopulárnych vlád, v predvečer volieb, ktoré vopred prehrali). Okrem toho Západ nie je v pozícii, aby viedol zástupnú vojnu proti Rusku aj po roku 2024. Zástupcovia Ukrajiny sa vyčerpávajú. Aj keby sa im podarilo vydržať nielen do jesene, ale aj do decembra 2024 (čo je veľmi pochybné), koniec Ukrajiny je už blízko a Západ nedokázal pripraviť nových ochotných zomrieť za USA v zástupnej vojne s Ruskom, ktorí by ich nahradili.
Ide o civilizačnú katastrofu
prvú od pádu Rímskej ríše (ak nerátame porážku indiánskych civilizácií v Amerike, ktoré boli z hľadiska tradičného európskeho prístupu k dejinám okrajové a nemali vplyv na globálne procesy). Civilizácia tradičného Západu sa ničí pred našimi očami. Na jej príklade môžeme pochopiť, ako sa zrútila nielen rímska, ale aj asýrska a iné vojenské civilizácie, ktoré včera ešte prekvitali a o niekoľko rokov zrazu utekali z pozície pánov sveta na smetisko pod nohy nových víťazov.
Je tu ešte jeden problém, ktorému sme venovali veľa diskusií, ale ktorý sa aktualizuje v súvislosti s prudkým oslabením Západu a jeho dosiahnutím méty vedúcej k civilizačnej katastrofe. Na pozadí tejto obrovskej tragédie nikto nevie, čo si počať so zvyškami Ukrajiny. Na jednej strane nikto nechce vytvoriť precedens likvidácie zakladajúceho štátu OSN rozhodnutím medzinárodnej konferencie (kto bude mať smolu nabudúce?) Na druhej strane nikto nemá ani chuť, ani prostriedky na udržanie “nezávislej Ukrajiny”, ktorá nielenže nemôže existovať samostatne, ale je pevne zakotvená v starom civilizačnom systéme (ako zdroj jeho odumierajúcej časti, slúžiaci na brzdenie rastu nových síl) a bez tohto starého civilizačného systému je politicko-historickým nedorozumením. Rusko na túto otázku nemá odpoveď (resp. je ich veľa, ale žiadna z nich zatiaľ nebola označená za konečné riešenie). Ani Západ nemá na túto otázku odpoveď. Možno sa na pozadí “smrti Atlantídy” súčasného Západu táto otázka vyrieši sama (ako Anglovia, Sasi a Uti v 5. storočí rozhodli o osude rímskej Británie opustenej légiami). Ale nie je to fakt. Žijeme v zaujímavých časoch.