POUČENIE, s historickým exkurzom, bez ktorého to nejde urobiť poctivo, názorne.
Reč je o najnovšom opozičnom predstavení pod názvom „TANEC s VLKMI (na tribúne)“. Pouličnom predstavení, organizovanom na spôsob, ktorý sme tu už svojho času mali. Špičkovo organizačno-technicky, materiálne a marketingovo zabezpečený. S nechýbajúcimi (neviditeľnými) špecialistami na prípravu a formátovanie masových zhromaždení pod holým nebom, premyslený do najmenších podobností.
Predstavenie predurčené na úspech pre tých, ktorí sa doposiaľ nezmierili s volebnou prehrou. S prehrou v legitímnou súboji ideí, o ktorom relevantne rozhodli občania. So snahou pokúsiť sa o reparát, o zmenu výsledkov volieb na ulici proti ich vôli.
Len odznačky chýbajú, dnes s hlavným myšlienkovým krédom zhromaždení – „FOR IVAN“. A pravdaže „hrob“, na ktorom by sa tancovalo rovnako, ako v roku 2018 (a potom trvale).
Predstavenie, majúce navlas tie isté črty, aké sa uskutočnilo pod holým nebom pred vyše 2000 rokmi. Predstavenie majúce dnes všetko to, čo zostalo z neho ako trvalý odkaz pre dnešný svet. Obrovská dejinná čierna škvrna na morálke, ktorá sa volá POKRYTECTVO.
Lebo aj to dnešné predstavenie má charakterovo rovnakých hlavných hrdinov, ako to biblické. Aj svojho „a/pro/gresívneho“ Kaifáša, aj svojho farizejského Piláta, aj nevedomý zhromaždený zástup rozhnevaných mužov a žien. Vrátane tej najdôležitejšej, najnebezpečnejšej osoby v tejto post-biblickej situácií – kacíra, hriešne prekračujúceho nastolené hodnotové hranice, ktorého bolo, a aj dnes treba „ukrižovať“. Na povel kričiacej prítomnej kľaky.
Robiac to rovnako FALOŠNE, rovnako nemravne, rovnako pritom vediac, že rovnako ako vtedy podľa platných rímskych pravidiel – aj dnes má podľa legitímnych pravidiel – „zomrieť“„Barabáš“. Ten, ktorý má toho najviac na rováši. Ten, ktorý tiež pripravil človeka o život. Ten, ktorého dnešný zhromaždený rozhnevaný dav chce rovnako zachrániť pred istou „smrťou“. Za rovnakú cenu ako vtedy. Za cenu „smrti“ kacíra.
Len dnes ide o „Barabáša“, ktorého chce rozhnevaný dav zachrániť inak, cez inštitúciu, cez „stavbu“, presnejšie „špeciálnu prístavbu“, ktorá je určená na „asanáciu“ vo verejnom záujme. Cez „špeciálnu prístavbu“, ktorá bola „naprojektovaná“ na Slovensku spôsobom, aký nemá v EÚ štandardnú podobu. Cez „špeciálnu prístavbu“, cez ktorej strechu za posledné 3 roky začalo silno pretekať, a tým stratila svoje opodstatnenie, ten význam, pre ktorý bola pristavená.
Lebo dnes, v jej dnešnej situácií ju už nejde iba opraviť. Iba zbúrať.
I.
PRETO treba o tom hovoriť rukolapnejšie, pre lepšie verejné pochopenie. Aby nezostalo iba pri krčmových rečiach. Na úrovni tých, ktoré sa vedú na verejných zhromaždeniach.
LEBO kto z tých rozhnevaných mužov a žien unisono kričiacich, že kacíra treba „ukrižovať“ vie, že tento „stavebný projekt“ bol vypracovaný a aj v skutočnosti zrealizovaný len ako „špeciálna prístavba“ Generálnej prokuratúry SR..? Preto nemá ani samostatné „popisné číslo“, ako sa na samostatnú „stavbu“ patrí mať.
Lebo nejde o samostatnú „stavbu“ s označením „ÚRAD ŠPECIÁLNEJ PROKURATÚRY“ ako domnelý samostatný „ústredný“ štátny orgán, ktorý chce ten kacír svojvoľne zbúrať. Lebo „stavebné povolenie“ na výstavbu bolo vydané na „ÚRAD ŠPECIÁLNEJ PROKURATÚRY GENERÁLNEJ PROKURATÚRY Slovenskej republiky, s adresou „812 85 BA 1, Štúrova 2“. A naň bolo vydané aj „kolaudačné rozhodnutie“. A pod týmto označením aj koná a vystupuje v trestnom konaní.
Preto, dnes, s ohľadom na „autonómne“ postavenie tohto „Úradu“ (ÚŠP), máme na Slovensku de facto 2 Generálne prokuratúry SR. „Veľkú a malú“, s „veľkým a malým generálnym prokurátorom“. Malým, frustrovaným, ktorý sa tak veľmi chcel stať tým veľkým za pomoci svojho mocenského mecenáša z TT. Toho, ktorý zároveň robil tomu mecenášovi neoceniteľné právne služby.
A čo už úplne diskvalifikuje ÚŠP v existujúcom stave, v existujúcej sústave orgánov prokuratúry na Slovensku je jeho nesystémové (samostatné) postavenie sui generis. Majúc na mysli jeho bezprecedentnú duálnu pôsobnosť v prípravnom konaní, keď vystupuje ako „organizačno-právny hermafrodit“, s poukazom na to, že disponuje OBOJAKOU príslušnosťou. Aj ako – uzavretý – prvostupňový a zároveň aj druhostupňový, „odvolací“ orgán (pri podaní sťažnosti voči jeho prvostupňovému „rozhodnutiu“).
To je psí kus, aký nemá v sústave orgánov prokuratúry páru. A tým ani miesto na slnku.
A spýtam sa aj inak, falošných bojovníkov za právny štát, z iného uhľa pohľadu. Zo strany dotknutého občana v prípade vyhradenej pôsobnosti ÚŠP, ktorý sa za súčasne platného právneho stavu nemôže dovolať spravodlivosti na NEZÁVISLOM „odvolacom“ orgáne. Lebo s konečnom platnosťou rozhodne (doma v kuchyni) o sťažnosti občana „špeciálne“ len sám „Barabáš“.
TOTO vám nevadí, farizeji, bojujúci do poslednej kvapky krvi proti § 363 Trestného zákona..? Slovensko alebo opäť raz Burkina Faso?
II.
A to – prečo sa na zhromaždení rozhnevaných mužov a žien prelievajú toľké krokodílie slzy sa už týka „obyvateľov samotnej prístavby“. Presnejšie, ich budúcnosti. Ešte presnejšie – budúcnosti výsledkov ich rozpracovaných prípadov.
Nuž treba pripomenúť to, čo sa nerado púšťa do verejného priestoru. To, čo deklaroval „veľký generálny prokurátor“, že táto „špeciálna domácnosť“ nebude vyhodená na ulicu. Lebo o ich „náhradné ubytovanie“ bude dobre a starostlivo postarané. Po práve, aj keď nie v regulačnom rámci „Občianskeho zákonníka“.
Lebo prokuratúra je iná liga, majúca osobitné regule, odlišné od štátno-zamestnaneckých pomerov zamestnancov štátu. V medziach a rozsahu ustanovených zákonom o prokuratúre. To v prvom rade.
A v tom druhom rade, podstatnejšom – nielen pre tých rozhnevaných, ale pre všetkých občanov Slovenska – je treba mať na zreteli už povedané. Že tí doterajší „špeciálni“ nesublimujú vo vzduchu. Zostanú „na zemi“, s možnosťou pokračovať v načatej práci. Tej „rozpracovanej“ a to buď „doma“ na „stavbe“, s rovnakou adresou, s rovnakým popisným číslom, ba i na rovnakom orientačnom čísle – na GP SR. Alebo alternatívne tam – odkiaľ mnohí na terajšiu „špeciálnu prístavbu“ prišli – na krajskú prokuratúru.
Takže, o čom sú tie krokodílie slzy falošných farizejov a rozhnevaných „užitočných idiotov“, ktorí im robia iba krovie pod tribúnou, keď de facto a už i de iure nedôjde z meritórneho hľadiska v zásade k žiadnej zmene..? Majúc na mysli možnosť tých istých ľudí, z toho istého mäsa a kostí, poctivo a so všetkou dôslednosťou pokračovať tam, kde skončili. Len pod formálne inou hlavičkou. Žiadna podstatná zmena, ak pravdaže nerátame za zmenu iný, predsa len pozmenený „honor“ prokurátora, a od neho sa odvíjajúce logické dôsledky.
III.
A po tretie, to sa už týka samotných príčin, pre ktoré tú prístavbu nejde opraviť. Už vôbec nie iba výmenou jej nosného piliera, „Barabáša“, ako sa to snaží nakukať verejnosti náš novodobý „Pilát“.
Na lepšie pochopenie uvediem jeden príznačný príklad. Obojživelný. Aj pre žalobu samotného príkladu, aj pre spomínané pochopenie, o čo v danom prípade ide. A aj keď každé podobenstvo tak trochu „kríva“, verte, že v tomto prípade nepríde o svoju stabilitu.
Ako iste viete poslaním Fondu na podporu umenia (FPU) ako verejnoprávnej inštitúcie je podpora umeleckých aktivít, kultúry a kreatívneho priemyslu. A Fond prirodzene na takúto bohumilú činnosť poskytuje finančné prostriedky, o ktorých rozhoduje príslušná komisia. V našom prípade 3-členná. O ne však pravdaže treba prirodzene požiadať. Netreba sa už oháňať „prirodzenosťou“, ak poviem, že o finančné prostriedky nemôže požiadať člen komisie. Lebo (zákonný) konflikt záujmov. Lebo (eticky) neprípustný spôsob konania. Lebo (mravné) hľadisko nedovolí.
A predsa sa točí. Členka komisie o finančné prostriedky požiadala. A úspešne. Na základe tvrdenia riaditeľky – vtedy ešte Literárneho a informačného centra – podľa ktorej to bolo v poriadku, pretože autorka (poetka), zároveň členka trojčlennej komisie, ktorá o podporu požiadala – počas „diskusie“ členov komisie o poskytnutí podpory vyšla za dvere (!!!).
Ešte raz, vyšla za dvere, a tí zvyšní členovia komisie stratili razom pamäť, a padli do (občianskeho) bezvedomia. A rozhodli sa podľa vlastného vedomia a svedomia.
REZUMÉ:
Myslíte si pri tomto podobenstve, že keď vyjde zo „špeciálnej prístavby“ jej „predseda“ von, za dvere, a navyše ešte aj prisľúbi, že sa už nevráti – že tá „komisia“, čo tam zostala „rozhodovať“ razom stratí pamäť a padne celá do (občianskeho) bezvedomia?
A či si myslíte, že v takomto stave je (tá „špeciálna komisia“) ešte „opraviteľná“?
Bodka. Toľko k príčinným súvislostiam, ktoré priamo aj nepriamo vyžadujú potrebu „asanácie špeciálnej prístavby“. Toľko zároveň k zmysluplnému „náhradnému ubytovaniu“ pre tých doteraz tam bývajúcich.
PS:
A keď sme pri tej „kultúrnej komisii“, pripomeniem ešte aj druhú stranu tejto mince. Poučnú. Pre rovnakúparalelnú nečistotu, pre rovnakú nemorálnosť. Kľúčové kritérium pre udelenie podpory – vyžadovanú „svetonázorovú uvedomelosť“ žiadateľa.
Lebo tento uvádzaný príbeh je „skutkom, ktorý sa stal“. A ktorý mal aj pokračovanie. Ukážkové pre doterajšiu dobu. „Neuvedomelého“ žiadateľa o podporu, ktorý len chcel podporu na účelne vynaložené náklady na literárne dielo, ktoré má ambíciu zapísať sa do slovenských dejín. Lebo je o človeku, ktorý sa hádam najvýznamnejším spôsobom do nich aj zapísal. Prínosom do sveta techniky, Aurel Stodola. Človek, o ktorom Slovensko tak málo vie. A o ktorom je nám, Slovákom pre zdravé sebavedomie tak veľmi treba vedieť.
Aby ten autor nedostal ani cent, hoci tie podklady nemohol hľadať pri meditácií vo svojej vyhriatej pracovni, ako tá poétka. Lebo ako je známe, ten Aurel žil a pracoval na svojom diele (ktoré mimochodom prežilo do dnešných dní) v Zurichu.
A podobnosť s uplatňovaním kritéria „svetonázorovej uvedomelosti“ nie je náhodná ani pri rozdávaní verejných zdrojov z iných fondových zdrojov. Ani pri oceňovaní práce „uvedomelých“. A pravdaže pri prehliadaní zásluh „neuvedomelých“, tých chýbajúcich na tribúnach, tých nekvíliacich „Slovensko si nedáme“. Na čele s tým „paviánom“ a tetkami z Národného.
Lebo kde sa napríklad hrabe taký Štefan Kvietik, ikona slovenského herectva, o pár mesiacov 90-ročný, s vadou v životopise, poslaneckým mandátom za SNS. A s chýbajúcou prítomnosťou na tribúnach.
Už len záverečnú bodku na „i“, pre menej informovaných – ten neúspešný žiadateľ o finančnú podporu mal ešte väčšiu vadu. Ide si stále svoje, proti prúdu. A nielen len „v krčme“. Verejne. A to sa neodpúšťa.
LEBO nám načim (z paláca) prednostne odmeniť „nášho človeka“, „uvedomelého“ organizátora novodobého festivalu politickej piesne („Pohody“) pred „neprispôsobivými“ novej dobe.
Ako za socíku, ako pod kopirákom, len s tým rozdielom, že aj keďsa vtedy na festivale politizovalo, nebolo aspoň miestom neviazanej amorálnej neresti.