Sviatok Boha Koľadu

Samotný sviatok Boha Koľadu, t.j. 13. Bejliet (22./23. december)

Samotný sviatok na počesť Boha Koľadu pripadá na deň zimného Slnovratu. Tento deň je hranicou, t.j. prechodom. Keď stojíme napríklad na prahu ako na hranici, tak môžeme vojsť buď jednej alebo druhej miestnosti. A tento deň je zaujímavý tým, že môžeme cestovať bez toho, aby sme opustili našu izbu. Niekoľko takýchto prechodov si môžeme hneď vymenovať: spln, nov, dni slnovratov, dni zmeny epoch (pred nami je 2012), dni narodení Bohov a podobne.

Sviatok Koľadu neslávime vždy v jeden a ten istý deň. Podobne, ako všetky ostatné Hlavné slovanské sviatky (Maslenica, Kupala, Tauseň), je aj tento zviazaný so štyrmi hlavnými, každoročnými astronomickými udalosťami, t.j. dvomi rovnodennosťami a dvomi slnovratmi. Koľada teda patrí k POHYBLIVÝM sviatkom. Každý z týchto sviatkov má „svoj“ týždeň, napr. kupalský, maslenicový atď. Toto sa deje preto, lebo náš kalendár je Lunno-Slnečný. Za základ berie slnečný dátum, ale vzťahuje sa k fázam Luny. Ak je spln blízko (v mierkach 1-2 dni „do“ alebo 4-6 dní „po“) Slnečnému dátumu, tak sviatok slávime v deň splnu. Ak je Luna „ďaleko“, tak slávime iba podľa Slnka.

Tak či onak sviatok má svoj „svätý“ týždeň, ktorý je mystickým predĺžením dňa sviatku na obe strany. Celý týždeň teda považujeme ako keby za jeden veľký deň. Ak sviatok slávime v deň splnu, tak nadobúda osobitú silu, t.j. môžeme hovoriť o „Silnom Koľadovi“, ako napríklad o „Silnom Kupalovi“. V praxi to znamená, že bezprostredný dátum Sviatku – pokiaľ nie je „Silný“ – môžeme „posúvať“ po celom svätom týždni. Nie bezbožne, ale v určitom stupni. Môžeme ho napríklad prispôsobiť k nejakému svetskému dátumu, ale mysticky Sviatok, koniec koncov, bude tak či onak jediným dňom. A ešte nezabúdajme, že náš, slovanský týždeň má 9 dní.

Pohyblivý sviatok SÁM formuje kalendár, nepredstavuje teda pohyblivý bod v nepohyblivom kalendári. V tradičnom kalendári nie je dôležitá absolútna „koordináta“ Sviatku, ale vzťažná. Dôležité je to, čo za čím nasleduje, čo nemôže prebehnúť, kým predtým neprebehlo to či ono. Dôležité teda nie je, koľko dní oddeľuje dátumy, ale koľko a akých udalostí musí medzi nimi prebehnúť a v akej následnosti. Dôležitá je vnútorná logika a celistvosť kalendára, nie absolútna číselná tabuľka.

V podstate celý postup určovania tohto sviatku „obsadili“ židokresťania. Inak to totiž ani urobiť nemohli, pretože museli preberať od pohanov celú logiku výpočtu svojich sviatkov, pretože cirkev potrebovala „prekryť“ pôvodné, pohanské sviatky svojimi.

Sviatok Koľadu je diametrálnym protikladom Kupalovi. Znamená sezónny obrat, pribúdanie svetla, zomieranie starého a príchod silného, mladého. Je spojený s kultom Velesa a šamanizmom.

Koľada je Prastarý Boh veselých udalostí, jeho meno je vytvorené od slova „kolo“ (koleso) a koledy majú pôvodne tiež určitý vzťah ku koldovstvu.

Kým si povieme viac o samotnom Koľadovi, uveďme si niekoľko slávení Koľadu:

A môžete si pozrieť aj niekoľko videí:

• Koľada od Veleslavy
• Relácia z televízie o Koľadovi
• Či Koľada (koledy) u Huculov na Ukrajine.

Boh Koľada prišiel do nášho Sveta pred asi 8 500 rokmi, t.j. v 7. tisícročí pred n.l., aby zachránil ľudstvo pred duchovným vymretím. Zhromaždil 60 vyšších Žrecov rôznych árijských národov a začal ich učiť Védické poznanie. Bol to jeden z viacerých priamych zásahov našich Bohov.

Prvý kon Života nám dal Boh Rod. Jeho podstata je v tom, že život je nekonečný a prekrásny, je to Najvyšší. Život na Zemi vznikol postupným zostupovaním Najvyššieho (Ramchu) na zem, spočiatku vo forme svojho syna Roda, potom pod spôsobom Boha Svaroga. Vtedy už bol svet rozdelený na tri časti: Prav, Jav a Nav. Človek, ktorý existuje v Javi sa musí usilovať o výstup na Nebesia. Musí sa vyhýbať Zlu a Tme, t.j. Navi.

Druhý kon života dal svetu Boh Veles. Je to pohyb ľudí od Tmy k Svetlu, za pohybom Slnka.

Ďalší kon života nám priniesol Boh Perún.

Naposledy povedal kon ľuďom Koľada. Mudrcom, ktorí sa okolo neho zhromaždili vyrozprával o Veľkom Kolese Svaroga, o Dni a Noci Svaroga, ale tiež založil kOlendár – názov, ako vieme, pochádza od „Koľadov Dar“. Inými slovami, Koľada vyviedol ľudí za hranice bežného existovania, podrobne nám vysvetlil, ako sa pohybuje čas a aké premeny od neho treba očakávať. Učenie, ktoré je zhrnuté v KNIHE KOĽADU hovorí o Veľkom a Malých Triglavoch.

Boh Koľada je Vyšší Boh, ktorý riadi mnohé Premeny v živote Rodov Veľkej Rasy a potomkov Rodu Nebeského. V pradávnych časoch daroval Vyšší Boh Koľada mnohým Rodom, ktoré sa presídlili do západných zemí systém vyčísľovania období času, aby vedeli vykonávať poľné práce. Okrem toho daroval aj svoje Múdre Védy, zápovede a rady.

Už čoskoro nám naši Bohovia pošlú ďalší kon života spolu so svojim oznamovateľom konu. Netrpezlivo čakáme…

Koľada je Bohom-Ochrancom ľudí v zbrani a Žrecov. Často je zobrazovaný s mečom v ruke, pričom ostrie meča je obrátené nadol. Meč obrátený ostrím nadol za starých čias znamenal ochranu Múdrosti Bohov a Predkov, ale aj nekompromisné dodržiavanie Nebeských Konov tak, ako ich ustanovil Boh Svarog pre všetky Čertogy Svarožieho Kruhu.

Praščuri Kazákov boli za starých čias najvzdelanejšími a najgramotnejšími ľuďmi na našej Zemi. Ich prastará Védická Viera bola postavená nie na slepých prikázaniach, ale na poznaní zákonov Vesmíru a svetov, ktoré do neho patria. A práve Boh Koľada je u Kazákov najviac ctený a udržiavaný pri pamäti. Jeho Múdrosť si uchovávajú v kazačích Védach. Uveďme si niečo z týchto Véd, kde sa hovorí:

„EXISTUJE DEVÄŤ ETÁP TVORENIA:

V PRVEJ ETAPE SA VYTVÁRA SÚHRN MATERIÁLNYCH ELEMENTOV.
V DRUHEJ ETAPE SA VYTVÁRA LŽIVÉ EGO S MATERIÁLNYM POZNANÍM A ČINNOSŤOU.
V TRETEJ ETAPE SA VYTVÁRAJÚ OBJEKTY ZMYSLOVÉHO VNÍMANIA.
VO ŠTVRTEJ ETAPE VZNIKÁ POZNANIE A SCHOPNOSŤ KONAŤ.
V PIATEJ SA NA SVETE ZJAVUJÚ RIADIACI BOHOVIA (t.j. SILY).
V ŠIESTEJ TMA NEPOZNANIA OBAĽUJE ŽIVÚ BYTOSŤ.
V SIEDMEJ SA TVORIA RASTLINY, ONI NEPREJAVUJÚ PRÍZNAKY VEDOMIA, ALE SÚ SCHOPNÉ ZAKUSOVAŤ BOLESŤ.
V ÔSMEJ SA VYTVÁRAJÚ NIŽŠIE FORMY ŽIVOTA, ONI ROZOZNÁVAJÚ OBJEKTY SVOJICH ŽELANÍ, ALE NEMAJÚ PAMÄŤ SRDCA.
V DEVIATEJ PREBIEHA STVORENIE ČLOVEKA“.

V kazáckych Védach sa hovorí, že každý z človečenských Rodov má svojho Boha Prarodiča, ktorého potomkami aj dané národy sú. Božské rodoslovie kazáckeho Roda vyzerá takto:

„SVAROG S LADOU ZRODILI BOHA PERÚNA – ODINA (prvého),
A PERÚN S BOHYŇOU ROSOU ZRODILI TARCHA DAŽĎBOGA,
A TARCH DAŽĎBOG S BOHYŇOU ZLATOU ZRODILI ZAKLADATEĽA KAZÁCKEHO RODU BOHA KOĽADU“.

V kazáckych podaniach sa ďalej hovorí:

„KEDYSI ZA PRADÁVNYCH ČIAS ZRODIL (nebeský) OTECKO KOĽADA S MATKOU DAŽZEMOU V ČASOCH NOČNEJ BÚRKY ĽUD KAZÁCKY, AJ DAL IM ZEM OD SEVERU PO JUH, OD MORA PO MORE, OD VÝCHODU PO ZÁPAD, OD DUNAJA PO DON A KUBÁŇ. TAK AJ KÁZAL IM NEODCHÁDZAŤ Z TEJTO ZEME NIKDE A NIKOMU JU NEDÁVAŤ, I DAL BRATA SVOJHO MESIACA (Chorsa) NA STRÁŽ KAZÁCTVU TOMU CHARAKTERNÉMU, ABY BRÁNILI TÚ ZEM AJ NOCOU. A ABY SPRÁVNI BOLI A VYDRŽALI, PRINIESOL IM VŠETKÝM UMENIE A MAJSTROVSTVO SVOJE KAZÁCKE Z NEBIES, ABY CEZ KAZAČÍ KRUH POŽEHNANIE JEHO DOSTÁVALI A ABY VEDELI, V ČOM JE SILA ICH KAZÁCKA. ABY BOLI OD SVOJHO OTECKA STRÁŽAMI SVETLA, A KEĎ UVIDIA ČIERNU NENÁVISŤ BEZHRANIČNÚ A NEPRAVDU, ABY JU NEDOPÚŠŤALI ROZUMOM MEDZI DRUHOV SVOJICH, NO NA NEPRIATEĽA ĽÚTI NECH SÚ. A OD MATKY ZEME BÚRKOVEJ ĽÚBOSŤ NEOHRANIČENÚ K ĽUĎOM ZEME SVOJEJ NECH MAJÚ – TAKÚ ČERVENÚ AŽ PURPUROVÚ JAK NEBESKÁ PRIADZA“.

Od tých čias oslavujú Kazáci svojho nebeského otecka Koľadu, ktorý zosobňuje zrod zimného Slnka a Prírody. Koledy sa slávia odo dňa zimného slnovratu, keď deň o „vrabčí skok“ pribúda a rozohrieva sa zimné Slnko do dňa Boha Velesa. V tieto dni sa konajú veselice, hostiny, prinášajú sa obety.

Všetci vieme, že „koledovať“ znamená spievať slávnostné piesne, za čo sa dostáva pohostenie a darčeky. Podľa kazáckych obyčají sa v septembri (na jeseň) slávi Novoletie, ktoré sa nazýva aj „Veľký Oseň“ a v decembri je oslava Narodenia Koľadu – narodenie mladého Boha svetla a tepla. Znakom Koľadu vždy bolo koleso s ôsmymi, jasnými farbami vymaľovanými špicmi, čo je znakom Slnka. V strede kolesa musel horieť oheň, najčastejšie otiepok slamy, sviečka, alebo fakľa. Pretože Koľada je Bohom Asom z Rodu Boha Svaroga, za jeho zvyčajné stelesnenie v domoch bol považovaný veľký snop, ale Koľadu zosobňovala aj otiepok alebo slamená bábka urobená na Narodenie. Koľada okrem kalendára je známy aj ako Boh, ktorý nesie mier, veriac, že on pôsobí aby životy národov boli v plnom súlade na rozdiel od Čiernoboha, ktorý naučil ľudí sa medzi sebou nenávidieť, následkom čoho sa prelieva nevinná ľudská krv. Nuž preto Koľada nebol ctený iba medzi 22. až 25. decembrom, ale aj vždy, keď bol nastolený mier po vojne s nepriateľskými národmi.

Pripomeňme si v súhrne niektoré zvyklosti, ktoré tradične sprevádzali oslavy svatku Boha Koľadu na slovanských dedinách. Ako sme už povedali, mnohé z nich „plavne“ prešli do „arzenálu“ židokresťanov, ale to nič nemení na podstate, že sú to naše zvyky a kultúra, ktorú nám jednoducho ukradli.

Koľadov sviatok (Koľadky) sa niekde oslavuje ako Koročun (Karačun, Kračún). Je to pôvodne Kolotun, alebo Kalačin, od slov Kolo (koleso) a Čun (tun, tin), čo znamená „deň“.

Tohto roku bola najdlhšia noc v Lete z 22. na 23. december. Je to vždy koldovská, mystická noc,
Koročuna, pričom ráno sa objavuje už nové, „ako znova narodené“ Jar-Slniečko. Je to zimné Novoletie, dni sa začínajú pomaličky predlžovať, začína sa sviatok Koľadu. Sú to Biele sviatky a rátajú sa k Zimného slnovratu. Pri tejto príležitosti si môžeme pripomenúť niektoré naše ďalšie sviatky:

Komojedica (Maslenica) – Jarná rovnodennosť, čo sú Zelené sviatky na 21. marca.

Kupala – Letný slnovrat, Žlté sviatky na 22. júna.

Oveseň-Ovseň – Jesenná rovnodennosť, Červené sviatky na 21. septembra.

Pred slávením sviatku Koľadu kudesník „vije vlkom“ (prorocké vitie), čím odháňa zlých duchov. Počas dňa sa pripravuje „Koľada“, t.j. kolektívne jedlo a zapaľovali sa sviatočné vatry – Krady – ktoré horeli celú noc. Okolo dediny (pohyb proti pohybu slnka) „vyháňali popa alebo kladu“, čo však v skutočnosti bol hrubý, horiaci kus brvna. Ak sa podarilo vybrať ho z vatry, prehnať okolo dediny a vrátiť naspäť do vatry znamenalo to, že dedinu čaká požehnaný život. Aby sa to podarilo, tak dievčatá a chlapci polievali brvno masťou alebo olejom.

Názov „pop“ (u katolíkov či evanjelikov „kňaz“ – čo však tiež je náš, prevzatý názov majúci úplne iný význam, ale o tom neskôr) takto naši Predkovia posmešne nazývali popa-kladu, ktorý slúžil jednu noc a potom sa celý rok vyvaľoval na boku ako klada. Samotný názov – pop – pochádza zo slov, ktoré si zachovali význam aj v dnešnej slovenčine: Prach-Otcov-Predavší.

Nadránom, v posledný deň sviatku sa z tejto sviatočnej vatry vyberali uhlíky, ktorými sa zapaľovali „nové ohne“ v domácich peciach. Zrána pripravovali jedlo, hry, začínali prechádzky.

Na druhý deň nebolo vhodné, aby ľudia ostávali u seba doma, preto chodievali na návštevy. Statok kŕmili chlebom a napájali bylinkovými odvarmi.

Všetci sa povinne umyli v „bani“ (niečo ako dnešná sauna) a pristúpili k rodinnému stolu.

Je ešte veľa zvykov, ktoré sú zviazané s týmto prastarým slovanským sviatkom, pričom nesmieme zabúdať aj na zvyk nosenia rôznych masiek. Za všetky vari iba toľko, že Kalač, Kalačin, Karačun je Chlieb upečený v tvare kolesa a symbolizuje „kruh dňa“. Dnes toto slovo používame v tvare „koláč“. Teda pôvodný význam slova koláč je iba pre ten druh, ktorý je okrúhly.

* zdroj