Rímska ríša existovala viac ako tisíc rokov. Pôsobila znútra i zvonka ako kolos, ktorý nemožno nijako ohroziť a už vôbec nie zničiť. Veď mala profesiálnu armádu – povestné neporaziteľné rímske légie. Zdalo sa, že bude existovať večne a predsa napokon sa stalo neuveriteľné – zanikla.
Zánik obrovskej svetovej Rímskej ríše, ktorej vznik sa začal založením Ríma (podľa rímskej mytológie ho založili Romulus a Remus v roku 753 p. n. l., a tento mýtus prebrala aj veda), analyzovali v priebehu časov početní historici.
Väčšina z nich sa zhodla v tom, že hlavnou príčinou jej zániku boli záplavy utečencov/migrantov.
Rimania ich nazývali barbarmi – ktorí v relatívne krátkom časovom rozsahu prenikli na územia ríše.
Menšie germánske kmene atakovali Rímsku ríšu už aj niekoľko desaťročí pred začiatkom nášho letopočtu. V tom čase bola ešte ale absolútne funkčná, intaktná a vojensky neporaziteľná.
Postupne ale pribúdalo čoraz viac germánskych kmeňov na severných a západných hraniciach Rímskej ríše a tým sa aj množili konflikty s Rímom.
V treťom storočí už znamenali Germáni – ktorí hľadali nové územia, kde by sa mohli usadiť – najmä na severných hraniciach ríše (na území dnešného Nemecka) už značné nebezpečenstvo pre Rím.
Útoky Germánov na opevnenú rímsku hranicu „limes“, ktorá viedla pozdĺž Rýna, sa množili a s konečnou platnosťou ju pokorili v roku 260 Alemani a Rím sa jej čoskoro celkom vzdal.
Mocný kmeň Frankov a kmeň Alemanov prepadli a spustošili v roku 352 rímske územia v dnešnom Falcku, Alsasku a Švajčiarsku.
Rímska ríša pod nájazdmi Germánov čoraz viac slabla a upadala a už dlhšie bola neoficiálne a síce od roku 284 rozdelená na východný a západný Rím.
Keď dal cisár Konštantín Veľký vybudovať na východe mesto Konštantinopol v roku 324, možno už hovoriť o Východorímskej ríši, z ktorej neskôr vzišla Byzancia.
Oficiálne sa ale datuje rozdelenie Rímskej ríše na rok 395, po smrti cisára Theodosia I.
Známy starorímsky historik Ammianus Marcellinus v roku 376 napísal v Trieri, ktorý bol v tom čase hlavným mestom Západorímskej ríše (až do roku 390, keď Germáni ukončili jej existenciu), do svojich Historických zápiskov tieto riadky:
„Čoraz viac sa tu šíria chýry o tom, že národy zo severu, ktorých sme si v Ríme zvykli nazývať barbarmi, spôsobujú na našich západných a severných hraniciach rastúce veľké nepokoje.“
To už ale bol pokročilý začiatok konca svetovej Rímskej ríše. Na brehoch Dunaja – pozdĺž balkánskych hraníc Rímskej ríše oznamovali už dlho predtým rímski úradníci do Ríma príchod desaťtisícov barbarských migrantov – mužov, žien a detí. Menovali sa Góti. Boli vyčerpaní a absolútne chudobní.
Na západ utekali po vojnách s víťaznými Hunmi a chceli sa ako utečenci dostať do Rímskej ríše a zveriť sa jej ochrane.
Rimania, lepšie povedané, rímsky senát a privilegovaná vrstva boháčov (a nie jednoduchí rímski občania) boli priam posadnutí myšlienkou, že získajú nové lacné pracovné sily a budú môcť vyberať ďalšie tribúty, a tak odsúhlasili ich prijatie do Ríma.
Ako sa len história týchto utečencov podobná tomu, čo Európa dnes zažíva s migrantmi:
Na Dunaji, ktorý bol vtedy hranicou k Rímu, sa odohrávali podobné scény ako v posledných rokoch na Stredozemnom mori. Množstvo gótskych utečencov sa pri náhlivom prechode cez Dunaj v ňom utopilo.
Väčšina historikov je presvedčená, že Rímska ríša sa preto rozpadla, lebo príchodom obrovskej masy utečencov postupne zanikala etnická identita nielen rímskych provincií, ale aj samotného miliónového Ríma.
A je nesporným faktom, ktorý nám história už potvrdila viacnásobne, že len spoločnosti, ktoré sú dekadentné a vnútorne narušené, dovolia obrovským masám cudzích etník, aby prekročili ich hranice a takpovediac vnikli do ich útrob, pričom si od nich naivne sľubujú, že im pomôžu a ich záchrania.
Preto ich skaza a či ich úplný zánik je potom už len otázkou času.
Ešte jednu dôležitú vec zdôrazním:
Neboli to len vojenské zrážky Ríma s barbarmi, ktoré ho zničili
Na začiatku rozpadu Ríma to bola predovšetkým utečenecká invázia barbarov. Lebo, keď napr. začali Rimania integrovať barbarov aj do svojich légii, tak títo v nich veľmi často pôsobili deštruktívne – nechceli bojovať proti iným, ešte Rímu nepriateľským barbarom.
Neraz sa búrili, alebo sa v kritických chvíľach pridali na stranu svojich bratov a bojovali proti Rímu.
Napokon prišlo ku konečnému rozpadu Ríma a moc v ňom prebrali navždy barbari.
Najmocnejší z nich boli Frankovia, ktorí neskôr založili vlastnú veľkú ríšu – najväčšiu v Európe. Z jej východnej časti vzniklo Nemecko a zo západnej Francúzsko.
Dnes sme svedkami toho – svedkami, ktorí sa len nečinne prizerajú – ako sa niečo podobné, čo sa stalo Rímskej ríši, teraz deje s Európou.
Kto sa nevie poučiť z histórie, ten si nezaslúži nič iné, ako to čo sa stalo Rímskej ríši!
AUTOR: Roman Bednár, zdroj
** súvisiace články