Možnosť dlhodobých prognóz vývoja sveta závisí od toho, čo sa prognózuje a v akom období vývoja systému. Dlhodobé prognózovanie udalostí je nevďačné zamestnanie, navyše, ako napísal Fernand Braudel, “udalosť je prach”, udalosti sa dajú pochopiť len v strednodobom a dlhodobom horizonte.
Predpovedanie trendov vo vývoji systému je však iná vec a aj tu treba rozlišovať medzi predstavivosťou a analytickou predstavivosťou. Tá je obmedzená na obdobie 25 – 50 rokov. Veľa závisí od stavu systému. Ak je na začiatku alebo ešte viac v polovici svojej cesty, je to jedna z možností predpovedí. Ak sa systém blíži ku koncu, k bodu bifurkácie, kde má maximálnu slobodu voľby, potom je to iná možnosť. Dnes sa kapitalistický systém nezadržateľne blíži k bodu bifurkácie a človek nemusí byť prorokom, aby do 40 – 50 rokov predpovedal koniec kapitalizmu. Ale ako sa to stane: či sa tento systém rozbije zhora zničením strednej triedy, alebo či nižšia a stredná trieda zmetie svetovú špičku, alebo či sa v rôznych častiach sveta zrealizujú rôzne varianty v duchu hry “Dungeons and Dragons” (prikláňam sa k najväčšej pravdepodobnosti práve takéhoto vývoja), je otvorená otázka.
Pokiaľ ide o sociológiu ako disciplínu, prognózovanie na jej základe, ako aj na základe politológie, je čoraz menej adekvátne, pretože oblasť občianskej spoločnosti (tá je hlavným predmetom skúmania sociológie) sa zmenšuje a politika vo všeobecnosti odumiera. Spoločnosť budúcnosti bude pravdepodobne svetom high-tech korporátnych štruktúr obklopených zónami futuroarchie – klanov, kmeňov, zločineckých hord atď. Nebude existovať jediná budúcnosť, ale jej rôzne varianty, ktoré vzniknú ako výsledok spoločenských bojov 21. storočia.
Podobne aj postfeudálna európska budúcnosť vo svojich troch hlavných variantoch – francúzskom, nemeckom a anglickom – vznikla ako konkrétny výsledok boja s trojuholníkom “koruny – páni – nižšie triedy”. V najbližších 25 – 50 rokoch budú pri zachovaní všetkých ostatných podmienok pokračovať demografické trendy zo začiatku 21. storočia. Skrytými a zjavnými príčinami týchto trendov sú logika fungovania kapsystému, sociálno-antropologická kríza západnej civilizácie a tisícročné kyvadlové trendy (XII. storočie pred n. l. – XX. storočie n. l.) Starého sveta. Sotva ide o vzkriesenie “starého kolonializmu” – nič v dejinách sa nedá vzkriesiť alebo obnoviť.
Oslabovanie hegemónie USA je zrejmým procesom od 70. rokov 20. storočia. Tento proces sa však nevyvíja wallersteinovským spôsobom, t. j. nie tak ako v prípade Veľkej Británie a jej svetovej hegemónie. Vďaka studenej vojne sa USA podarilo “ukuť” systém vojenských aliancií, ktorý získal vlastnú autonómnu logiku. V dôsledku toho sa strata ekonomickej hegemónie kompenzuje inými faktormi a v inej sfére. Avšak aj vojensko-politická hegemónia na celozápadnom “vankúši” má svoje hranice – elementárne preťaženie (situácia Ríma za cisára Trajána). Udalosti posledných rokov môžu výrazne urýchliť vojensko-politické oslabenie USA a ponechať im ako útechu “teatrálny militarizmus” (O. Todd).
Prílev imigrantov a navrstvenie ekonomickej polarizácie na rasovo-etnicko-náboženské rozdiely zhorší sociálnu a politickú situáciu v západných štátoch. To zasa môže prispieť k tomu, že sa v záujme pôvodného obyvateľstva (od najvyšších vrstiev až po robotníkov) demontujú demokratické inštitúcie, ktoré vznikli v rokoch 1848 – 1968 a sú jednou z nosných štruktúr kapitalizmu. “Mocenským hyperboloidom” stacionárnych skupín môže byť najmä silný štát, pripomínajúci radikálne pravicové režimy západnej Európy v 30. rokoch 20. storočia a apartheid v Južnej Afrike v rovnakom čase, ktorý odmieta multikulturalizmus a rozhodne sa stavia proti “hadovi hôr” finančného kapitálu, nadnárodných korporácií a nadnárodných byrokracií (ako sú tie v Európskej únii a NATO), ktorých reťazovými psami v konfrontácii so stacionárnymi strednými vrstvami a ich organizáciami sa môžu stať – a s najväčšou pravdepodobnosťou aj stanú – medzietnické tulácke masy.
Máme do činenia s formovaním bezprecedentného triedneho rozporu, ktorý sa mieša nielen s triedou, ale aj s rasou, národom a náboženstvom. A tento rozpor rozdelí celé vrstvy, krajiny a vrstvy, vrátane svetovej špičky s jej klubmi a lóžami, pretože súčasná svetová kríza je aj krízou svetovej špičky, jej foriem organizácie a metód riadenia masových procesov. Zároveň je pravdepodobné, že posilnený štát, najmä v podmienkach katastrofy, bude prechodnou formou k inej, postštátnej forme organizácie – s najväčšou pravdepodobnosťou rodovo-korporátneho typu (podobne ako v 15. storočí boli “nové monarchie” Henricha VII. v Anglicku a Ľudovíta XI. vo Francúzsku prechodnými formami od feudálnej organizácie moci k vlastnému štátu). Možno v ironii dejín bude poslednou misiou, “rozlúčkovým poklonom” štátu zničenie trhu, ktorý kedysi vytvoril – sic transit gloria mundi.
Svet sa “vracia” do svojej “preddemokratickej minulosti”, do éry železnej päty a Východoindických spoločností, predchodcov dnešných nadnárodných korporácií, len chladnejších ako tie druhé. Vracanie pokroku späť je spôsob, akým si svetové špičky vytvárajú svoj nový svet. Pre väčšinu ľudstva sa tento “nový svet” zmení na nový “temný stredovek” – nemýliť si ho so stredovekom, ktorý sa začal v IX. storočí pádom ríše Karola Veľkého. “Temný stredovek” – to je čas medzi polovicou VI. storočia (konečne prestal fungovať systém rímskych akvaduktov; rok 476 ako koniec Rímskej ríše – falošná fikcia rímskych veľkňazov, predvádzajúcich tak svoju úlohu) a polovicou IX. storočia. Temný stredovek je vskutku epocha temna a krvi, na rozdiel od stredoveku, očierňovaného renesanciou a najmä osvietenstvom (podvodníkmi ako Voltaire) – svetlá epocha až do začiatku 14. storočia; 14. – 17. storočie. – Nový temný stredovek, ktorý však mal fasádu rovnako lákavú ako falošnú – renesancia.
Zdá sa, že USA sa budú čoraz viac meniť na veľké (globálne) a pokiaľ možno jediný offshore. Na tento účel je potrebné otvoriť a zničiť alebo vyvlastniť offshorové spoločnosti a prinútiť vlastníkov tam umiestnených prostriedkov, aby ich previedli do USA. Nakoniec budeme mať offshoreovú pevnosť Ameriku v mori chaosu. Ide však o to, že chaos – “cudzí” – sa už usadil v americkom tele, dozrieva v ňom od 60. rokov (“brazilizácia” Ameriky) a iróniou dejín sa tento “cudzí”, toto “niečo” môže predrať cez telo a vyjsť na svetlo, postriekať pánov v bielych oblekoch krvou práve vtedy, keď obrancovia pevnosti oslavujú víťazstvo.
Inou otázkou je, čím sa tento “cudzinec”, toto “niečo” môže stať pre svet. Nemyslím si, že to bude dobré. Najprv to však pohltí svojho hostiteľa. 21. storočie bude časom najbrutálnejšieho boja o budúcnosť, keď budú celé štáty, etniká, kultúry nemilosrdne, bez sentimentu vymazané vymazávačom dejín. Šmejdi pri moci sa nezastavia pred ničím. V tomto boji prežijú a zvíťazia súdržné spoločenské systémy, zjednotené jednotným hodnotovým kódexom, vyznačujúce sa minimálnou spoločenskou polarizáciou a s vysokým percentom nositeľov vedomostí, teda také národy – korporácie. Oligarchické systémy v tomto boji neprežijú, ich osudom je stať sa ekonomickým hnojivom, hnojom pre mocných; v skutočnosti si nič iné nezaslúžia.
Úlohy prežitia a víťazstva v každej krajine musí v prvom rade vyriešiť jej vedenie. Otázkou je, ako šikovne a poctivo to robí, nakoľko sa stotožňuje so svojou krajinou. A napokon, nakoľko je rozvinutý jeho pud sebazáchovy, nakoľko je silnejší ako pud uchopenia a vášeň pre krásny život. Ak preváži ten druhý, skôr či neskôr sa História zjaví v podobe Šeloba alebo jeho vlastných ľudí a s nepríjemným úsmevom povie: “Ty si celý čas spieval? To je to: tak poď, tancuj!” A tento tanec bude s najväčšou pravdepodobnosťou Tanec strašidelný – tanec smrti.
Všeobecne povedané, keď systém zomrie, čo sa stalo kapitalizmu, nemožno ho zachrániť. Navyše, väčšina takýchto pokusov je spravidla kontraproduktívna. Musíme sa zamyslieť nad tým, aký svet vybudujeme na troskách, aby sme sa pripravili na život po katastrofe. Je to možné, a práve to nás robí optimistami. Príprava predpokladá predovšetkým vytvorenie sociálnych sietí, ktoré budú schopné udržať spoločenskú organizáciu v podmienkach vzbury a anarchie a zachovať vedomosti nahromadené za posledné storočia. Sociálne siete, ktoré sú odolné voči krízam a adekvátne postkrízovému svetu, si však ako predpoklad vyžadujú vytvorenie novej vedy o spoločnosti a človeku.
Súčasná “triáda” – ekonómia, sociológia, politológia – skôr rozpracovala a skrýva realitu a jej pánov, než aby ukazovala a vysvetľovala skutočný svet, pôsobí skôr ako akási kryptomatika. Tvorba novej vedy nie je záležitosťou samotára . Zároveň si nevyžaduje veľký počet hláv – potrebná je intelektuálna špeciálna sila, ktorá je schopná stať sa dôležitou zložkou subjektu strategického konania, t. j. subjektu schopného klásť a riešiť strategické úlohy, t. j. plánovať budúcnosť a riadiť ju ovládnutím času. Iba Páni času sú schopní prežiť katastrofu, vybudovať a ubrániť nový svet. Chronokracia je skutočnou odpoveďou na umierajúci kapitalizmus a jeho pánov. Svet, žiaľ, nie je taký, aký by sme si želali. A možno by bolo lepšie, keby sa to všetko nedialo v našej dobe. Odpoveď na takýto nárek je však jasná – dal ju Gandalf v Pánovi prsteňov:
“Želal by som si, aby sa to nedialo v mojej dobe,” povedal Frodo.
” Ja tiež,” odpovedal Gandalf. – “Ale to nie je na nás, aby sme o tom rozhodovali. Jediné, o čom môžeme rozhodnúť, je, čo urobíme s časom, ktorý nám je daný.”
Andrej Fursov, Armádny magazín
prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz