Na prepojenie a doplnenie obsahu vstupu do problematiky, ktorá si zasluhuje bytostnú pozornosť človeka v novodobej histórií ako doposiaľ žiadna iná, treba pripomenúť nosnú myšlienku z jej úvodnej časti. Kľúčovú východiskovú myšlienku k tejto téme, ktorá ide po podstate.
Ňou je potreba podávať informácie vo verejnom priestore „spravodajským spôsobom“, vo význame faktografických informácií, ktoré majú „pôvod“, históriu, príčinnú súvislosť. Informácie poskladané z faktov, v kontexte, dávajúce zmysel ako spomínaná pavučinová sieť až vtedy, ak začnú dávať výsledný tvar.
V praktickom chápaní to znamená, že len vtedy môžu mať tvrdenia pravdivý charakter, význam dôkazu, argumentu, o ktorom sa nedá sporiť. Lebo tie plytké, demagogické, účelové, donekonečna opakované mantry túto požiadavku obchádzajú. Preto sa doteraz vládna moc a prisluhujúce média vyhýbajú dialógu na tému covidu ako čert krížu. Verejnej, pluralitnej diskusii, ktorej majú títo farizeji plné ústa.
A toto je diagnóza príčin dnešného toxického verejného priestoru, a od neho sa odvíjajúceho rozdelenia spoločnosti a jej extrémnej polarizácie. A toto, aj dnešné pokračovanie „náhradného dialógu“ cez doposiaľ tabuizovanú 13. komnatu, je snahou o anamnézu stavu tejto životne dôležitej otázky, bez ktorej nejde nájsť pravdivé odpovede na to, čo sa stalo, a prečo sa to stalo.
Preto treba začať zrkadlom, mapujúcim v celej viacvrstvovej škále rozhodujúce faktory, ktoré sa podieľali na tom monštruóznom znásilňovaní práva, zákona a morálky. Viacvrstvovom preto, lebo nejde o izolovaný jedno rázový nezákonný, nemravný a neetický počin, ale o aspekty, ktoré zahŕňajú prekročenie hraníc dovoleného naprieč všetkými odvetvovými úsekmi štátu. Nielen v oblasti medicíny, ale aj práva, ekonomiky a ďalšej naň nadväzujúcej nadstavby.
A aby to celé nezostalo iba v „mŕtvej“ autorskej rovine vizionárov, na to je potrebný ten najdôležitejší aspekt – ľudia. Ľudia, ochotní sa spreneveriť svojmu poslaniu, postaveniu, či funkcii, fungujúci ako onen známy šém. Ľudia, ktorí túto „obludu“ na povel oživili, ktorý dali tento „projekt“ do pohybu, aby tá obluda mohla valcovať.
A to nejde inak preukázať ako cez fakty a svedectvá, ktoré v súbehu dokumentujú zvrátenosť tohto obludného systému, v súčinnosti a koordinovane fungujúcej mašinérie, ktorá priviedla Slovensko na okraj priepasti. Cez fakty a svedectvá, ktoré búrajú jeden jediný, ešte raz, jeden jediný argument, ktorým sa vie táto mašinéria „brániť“. Cez tú známu mantru o tom, ako ide len a len o dezinformácie a konšpirácie alternatívnej scény. Falošne, pokrytecky, bez jediného zmysluplného argumentu, vediac veľmi dobre, že s touto triviálnou demagógiou sa nedá v plnohodnotnej diskusii uspieť.
Preto sa jej aj tak bránia, porušujúc jeden z kľúčových pilierov demokracie, slobodu prejavu, pluralitne potrebný informačný systém, zabetónujúc sa na všetkých hlavných verejných info-zdrojoch, verejnoprávnu nevynímajúc. A odtiaľ manipulatívne organizovať a už i riadiť kľúčové procesy v štáte. Ako „štát“ v štáte. Od rána do večera, diktátorsky rozhodujúc o tom, čo sa v tzv. spravodajských reláciách povie, čo sa zamlčí, a na podporu toho sa umožní vystúpiť výsostne „ideologicky príbuzným“. A spôsoby realizácie, s akými sme DODNES, ako nemí svedkovia konfrontovaní, sú neohraničené.
Aby „dozor“ nad tým všetkým cez výstavne napísané etické kódexy bol určený iba pre blbých a blbších. A aby RADA pre mediálne služby tam bola – pre neinformovaných len ako „mediálny maskot“ a pre informovaných viac ako právna služba, dnes už v roli advokáta; osobné skúsenosti desiatok z nás by o tom mohli písať „dlhé listy“.
A „akcia covid“ – so všetkým doposiaľ napísaným – bola a až do dnešných dní je toho exemplárnym, výstavným preukazom.
A je až na neuverenie, ako je možné tieto „nahlas“ vypovedané myšlienky súborne preukázať – zdokumentovať na jednom, jedinom príklade. So všetkým, o čom je reč..
Akcia, s krycím názvom : „TÉMA 24“, venovaná verejnoprávnou DEZINFORMÁCIAM ohľadne covidu 19.
Nuž nemusím ani pripomínať, že nebol ani „plurál“, a teda ani „diskusia“. Ale to je ešte to najstráviteľnejšie, čo ide (slušne) povedať na margo relácie, odvysielanej 20.1., v sobotu poobede. Lebo počnúc témou spojenou s organizáciou relácie typu „one man show“ prostredníctvom „výberového“ hosťa, ktorému hanebne asistovala „výberová“ redaktorka – to bolo iba pre „Japoncov“. Ako výzva ako to prežiť, ako skúška trpezlivosti. Aj to len pre tých, ktorí sa už pripravujú na 10. dan (na červený opasok).
Ako inak – odborník na covid ako vyšitý, označený za „ODBORNÍKA pre informačnú bezpečnosť“. A ten ženský náprotivok, ktorý mu nahadzoval „na rýchlik“, ako volejbalistovi na smeč, to bolo len pre matku Terezu. Lebo povedať, že až nechutne servilne je naozaj eufemizmus. Hovorím to pod prísahou (môjho čistého svedomia).
Skrátka, v skratke – bolo tam zhutnené všetko to podlé, účelové, čoho sme boli svedkom vyše 3 roky. Všetko to jalové, bezhlavé, falošne pokrytecké vajatanie, bez jediného argumentu, bez jediného faktu. Iba tá sama donekonečna sa opakujúca mantra. Skloňovanie 2 jediných slov v 7.pádoch tým pozvaným pseudo-odborníkom na covid (Tomáš Kriššák), vystupujúcim tam ukážkovo v úlohe sfunkčnenej súčiastky systému. V spolupáchateľstve ako „referenčná vzorka“ tých ktorí nás predlhých vyše 3 rokov mentorovali, nálepkovali, riadili životy. Tých, o ktorých bude neskôr reč.
Chudera „konšpirácia“ a „dezinformácia“, obe boli ako na kolotoči. Aj s hanlivými nálepkami s dešpektom, adresovaným tým, ktorí tam samozrejme neboli, tým,, ktorí sa nemohli brániť, tým, ktorí by sa iba pýtali a dávali otázky k podstate veci. Povedať hnus je tiež eufemizmom. Pre oboch „diskutujúcich“.
A byť svedkom toho ešte aj dnes, v priamom prenose, v januári 2024 – po toľkých, už dnes preukazných nekalých poznatkoch a narastajúcich skúsenostiach z ohrozenia zdravia a úmrtí ľudí, ktorí ešte mohli žiť – to je už na uterák.
Lebo je vrchol nehoráznosti od verejnoprávnej, aby si tieto psie kusy dovoľovali nielen súkromné, vlastnícky i chovaním sa zahraničné média – ale aby si ich už osvojovala aj verejnoprávna. Lebo v tom v ich „verejnom dialógu“ bolo všetko to smutné, to manipulatívne, to drzé a to tragikomické varenie z vody. To úporné snaženie sa urobiť z bieleho čierne. To všetko ľudsky nedôstojné a nemravné, ktoré bolo a je naďalej ukážkovým spúšťačom a katalyzátorom radikalizovania spoločnosti.
Takže podnet pre Radu pre mediálne služby. Či myslíte aj vy na to čo aj ja? A či teda rovno pani Šimkovičovej na Ministerstvo kultúry SR..? Aby sa ponáhľali.
Lebo informácie tohto druhu, podávané vo verejnom priestore už nielen tvrdia muziku, ale už aj burcujú a ženú do ulíc. A to už nie je iba mravná (ne)zodpovednosť za plytké vajatanie vo verejnom priestore. A či pri opätovnej spomienke na Machiavelliho vlastne o to ide? Lebo tu už treba dať bacha na Vlacha..
A otázku na záver, ktorá je zároveň aj úvodnou pre ďalšie pokračovanie tohto „dlhého lista“.
Ešte stále si myslíte pán Stachura, a s vami celé hnutie, že menovať poslanca Petra Kotlára do funkcie splnomocnenca za splnomocnenca vlády pre preverenie manažmentu počas pandémie je VTIP?
A či to robí opäť raz len tá „prehýrená silvestrovská noc“?
Nuž a ktože ním má byť..? Nejaká odroda Kriššáka, človek s rovnakou DNA?
A či len stačí, aby to bola „prázdna nádoba“?
Lebo tu už niečo smrdí, ak už vadí človek, ktorý toho veľa vie. Lebo sa zaujímal, ako sa zdá, na rozdiel od vás. Lebo tento „spam“ nemôže vyjsť z hlavy seriózneho. Ak pravdaže v nej má, čo treba mať. Lebo platí aj dôkaz opaku, podľa ktorého neviem prečo tá pozornosť, prečo ten verejný dešpekt, ak ten Kotlár nemá šancu nič nemorálne, nič nezákonné a neetické potvrdiť. A či by nebol, pri tomto spôsobe správania sa, pre niekoho rovnaký vtip menovať pán Stachuru za „poradcu“ Hegera?
A to najpodstatnejšie – a či ste zaregistrovali vo svojej horúcej hlave, že on nebude ani vyšetrovateľ..? A už vôbec nie sudcom..? A tak o čom je to verejné znevažovanie „kolegu“..? Či je to už vo výbave hnutia? Plytké, nedôstojné, a ani vtipné pán Stachura.
A o čo vám vlastne tým v hnutí šlo..? Byť opäť raz za „užitočného idiota“ tej „pliage“?
Preto vážte slová, a dajte zasa raz na Zátureckého, a jeho 2x meraj a raz rež.
Lebo pre „plavca“, ktorý sa chcel zviditeľniť, ktorý však zašiel do jemu zjavne neznámej hlbokej vody, pre plavca pochádzajúceho z rovnakého zdroja, o ktorého „užitočnosti“ je v ostatnom čase reč – to pýta hodiť koleso. Aby pre hlbokú stratu pamäti nestratil zo zreteľa, že ak už tá dobre nefunguje, potom je tu ešte stále svedomie, ktoré na rozdiel od pamäti nejde charakternému človeku vymazať.
** súvisiace články