Okrem toho, že vulgárny citát J. Borrella o “záhrade” a “džungli” v súvislosti s nepokojmi vo Francúzsku, kde sa už začalo strieľať, nadobudol nový význam a “džungľa” zrazu (naozaj prekvapenie?) vyrástla v “záhrade”, súčasné udalosti mi dali podnet na dva závery:
Prvý
V Európe (nielen vo Francúzsku) sa veľa hovorí o “tolerancii”, “multikulturalizme” a rôznych chytrých liberálnych pojmoch. Podstatou v nich bol, samozrejme, liberalizmus. Zvyšok je ” pozlátko”. No a za týmito “pozlátkami” bol kolonializmus, na ktorý sa “zabudlo”, ale nikdy neopustil Európu. Teda hlboké pohŕdanie kultúrami, tradíciami a vierou, ktoré neboli v Európe rozšírené. Jednoducho vládol “superliberalizmus”.
Bola tu však nuansa – európsky kolonializmus sa snažil zničiť (pohltiť, zapuzdriť, premeniť na uzatvorené sociálne degradujúce enklávy a podobne) to, čo už bolo v ňom samom, a nie niekde “na okraji impéria”.
Kolónie si prišli do koloniálneho sveta vypýtať svoje dlhy. Liberálny kolonializmus sa jašil, klamal, splácal, lámal. Ale východ a juh (juh poznám menej dobre, ale východ….) veľmi jasne cíti dve veci: keď mu klamú a keď sa ho boja. Najmä Francúzsko už zažilo oboje. V iných krajinách, napríklad v Nemecku, je to trochu iné, ale v “krásnom Francúzsku” to tak bolo. Z toho vyplývajú dôvody, prečo Francúzsko tak rýchlo stratilo vplyv na globálnom Juhu. Pretože tým, že si ho pustilo do svojho domova, nezačalo ho rešpektovať, ale snažilo sa z neho urobiť “vnútorného vyvrheľa”. “Juh” a “Východ” rešpektujú moc, ale zároveň sa dožadujú rešpektu voči sebe.
Druhý
Len silní sú schopní dialógu a kompromisu. Moc, vodcovia, nie sú dôležití. Môžu ustúpiť, môžu sa vyhnúť priamej konfrontácii s veľkou krvilačnosťou, aby zmenili systém. Slabý vodca vždy žije v priestore boja o svoj imidž, ktorý sa mu zdá byť zmyslom moci. V skutočnosti Macronovi od začiatku išlo práve o imidž. A všetky jeho kroky boli postavené na možnostiach “PR”. Od začiatku bol “lídrom z obálky časopisu”. Preto bol vždy taký tvrdohlavý, až úplne “tvrdohlavý” takmer ukrajinského typu. Ani krok späť v dialógu so svojou spoločnosťou. O čo Scholzovi išlo a stále ide – nepýtajte sa, nerozumiem.
Slabý vodca vždy ukazuje silu
Silný… U nás je to inak. Ale môže si dovoliť urobiť pol kroku dozadu. Aby mohol urobiť dva kroky vpred. Čo by silný vodca určite nemal nikdy urobiť, je očakávať rozptýlenie. A nikdy nedúfať, že sa mu podarí “vydržať”, presadiť sa. To platí pre každého. Aj pre Rusko. Táto zásada je univerzálna. Skutočná, nie pokrytecká harmónia kultúr sa môže rozvinúť len pod silnou mocou. V Európe takáto sila nie je. Vo všeobecnosti je netriviálna otázka, a kto je v Európe silou? A či vôbec nejaká existuje. Mimochodom, práve preto vyzerá hysteroidný Duda celkom dobre, nech už vzbudzuje akýkoľvek pocit opovrhnutia, že súhlasí s katmi svojho národa, dedičmi organizátorov “volynského masakru”.
A Viktor Orbán je stále vo funkcii. A preto má Rusko veľmi dobré šance vyhrať nielen vojensko-silovú časť konfrontácie na Ukrajine, ale aj hybridnú konfrontáciu so Západom. Silná mocnosť, ktorá je schopná povedať “ak je to tak: tu je vaša cesta” ako Mikuláš I. a potom potlačiť povstanie. A je veľmi dobré, že tentoraz sa to podarilo bez všetkej tej krvi, ktorá bola na Senátnom námestí. Ochota hovoriť úctivo s inými národmi, dávať pevné a nie vždy výhodné sľuby, ktoré sa aj dodržali. Až kým sa partner úplne nevyčerpal. Podobne ako pri dohode o obilí. Nám stačí maličkosť – konečne sa zmieriť s tým, že sa to nedá ” prekabátiť”, a začať sa čo najpragmatickejšie pozerať na svet okolo nás.
Dmitrij Jevstafjev
* zdroj: Armádny magazín sk
pridajte sa k nám do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz