Macron oznámil možný rozpad liberálnej Európy. Je to zaujímavá téma. Musíme sa rozhodnúť, o ktorom kolapse Európy hovoríme: o kolapse EÚ, o kolapse NATO, o kolapse veľkého Západu. Sú to blízke témy, ale nie sú totožné. Existujú aj otázky kolapsu veľkých národných európskych štátov.

Aby sme to pochopili, je potrebné pozrieť sa na to, ako sa v histórii vyskytoval kolaps veľkých štátnych štruktúr a predtým silných impérií. Kúsok územia, ako napríklad Alsasko a Lotrinsko, bol odňatý štátu. Štát je rozdelený medzi silných susedov, napr. Samotný štát sa rozpadne na mnoho menších častí, napr. na Rakúsko-Uhorsko, Juhosláviu a ZSSR. Hitlerovo Nemecko spáchalo samovraždu pod údermi koalície Západu a ZSSR a bolo rozdelené medzi SRN a NDR. Rozpad sa takmer vždy spája s vojenskou porážkou. Rozpad sa vždy zaznamenáva ako národný fenomén, ale to je navonok, zatiaľ čo vnútorne sú za rozpadom dopravné a logistické problémy.

V súčasnosti dezintegrácia ohrozuje predovšetkým Ukrajinu

Už teraz sa diskutuje o tom, na ktoré časti sa rozdelí po skončení vojny. To je už každému jasné. Existujú plány na rozdelenie Ruska. Len čo sa ukázalo, že sankcie proti Rusku nemajú žiadny účinok, Západ zintenzívnil projekty na zničenie Ruska. Západ vyhlásil, že zničenie Ruska je otázkou bezpečnosti Západu a dokonca otázkou spravodlivosti.

Zároveň sa ukázalo, že je veľmi ťažké zničiť Rusko na základe národnosti, pretože ruské autonómie nemajú prístup k vonkajším hraniciam Ruska. Preto Západ prijal novú stratégiu, podľa ktorej Rusko neutláča národy, ale územia. Nie Čečensko, ale Kaukaz, nie Tatarstan a Udmurtsko, ale rozsiahly región Volgy, Sibír a Ďaleký východ. Na tento účel zavádzajú pojem občianstva regiónu, ktorý môže byť mnohonárodnostný, ako sa im zachce.

O rozpade Ukrajiny diskutujú všetci, o rozpade Ruska hovoria na konferenciách v Pobaltí a v Českej republike, ale možný je aj rozpad Európy. Ešte v roku 2022 sme sa v našej správe pre Rímsky klub – Prepletený svet – veľa venovali novým európskym regiónom. Vtedy sme sa domnievali, že opätovné zostavenie Európy je stále možné, a videli sme takéto opätovné zostavenie v rôznych variantoch:

  1. Okolo ríše Karola Veľkého, vrátane Francúzska, Nemecka, Poľska a Beneluxu,
  2. Nové Rakúsko-Uhorsko, zahŕňajúce Rakúsko, Maďarsko, Českú republiku, Slovensko, Chorvátsko a časť Ukrajiny.
  3. Nové Poľsko-litovské spoločenstvo, zahŕňa Poľsko, Pobaltie, Ukrajinu, Bielorusko, prípadne Maďarsko a Rakúsko.

Domnievam sa, že šance na opätovné zostavenie Európy sa skončili na jeseň 2023, a to nie kvôli vojne, ale kvôli strate času. Neúspech ofenzívy na Ukrajine v lete 2023 bol zároveň neúspechom operačnej zložky EÚ. Nepodarilo sa vytvoriť schopný manažment vojenských, hospodárskych a sociálnych problémov. Anglicko po odchode z EÚ v roku 2016 nikdy nedokázalo zreformovať svoje námorníctvo a armádu. Nedávne vyhlásenia Anglicka, že sa chystá odovzdať svoje hospodárstvo armáde, zostali prázdnymi slovami. Nedokázali opraviť ani svoju jedinú lietadlovú loď.

Kritickým momentom bol rok 2009, keď USA požiadali Čínu o vytvorenie systému G-2 na základe ústupkov zo strany Číny: revalvácia jüanu prostredníctvom odkúpenia amerických dlhov a vstup do aliancie s USA ako mladším partnerom. Čína túto ponuku odmietla a začala stratégiu, ktorej cieľom je premeniť sa na superveľmoc. Čína sa rozhodla stať sa dominantnou svetovou ekonomikou, čo Západ vníma ako výzvu.

Túto výzvu mali “zrušiť” USA, Európa, Rusko a India. USA sa rozhodli zapojiť sa do boja s Čínou. Aj Rusko reagovalo na túto výzvu a začalo riešiť otázky technologickej suverenity. Do boja sa zapojila aj India, ale Európa sa “rozhodla prehrať”, pretože si myslela, že je to jednoduchšie a lacnejšie. Európa sa ani nepokúsila reorganizovať svoje hospodárstvo. Preto si zvolila cestu stratégie “Európa rôznych
rýchlostí”, čo znamenalo riešenie hospodárskych problémov jadra EÚ Nemecka, Francúzska, Beneluxu na úkor limitrofie, európskej periférie. To je už stratégia dezintegrácie Európy, ale aj tá sa realizovala veľmi neisto a pomaly. Okrem toho sa Európa rozhodla vzdať sa lacnej energie v záujme ekologického prechodu. Európa nemá žiadnu stratégiu. Byrokratizácia EÚ je taká veľká, že neustále
zaostáva v prijímaní rozhodnutí. Európe ostáva len zotrvačný scenár, ktorý v každom prípade vedie k rozpadu Európy. Európa sa nemôže vyhnúť dezintegrácii, ale Európa sa nikdy nerozpadne úplne. Stratí však štyri slobody: slobodu pohybu osôb, informácií, tovaru a peňazí.

Existujú tri hlavné scenáre rozpadu EÚ

Prvý scenár: na roky 2024 – 26 prídu euroskeptici, nezničia EÚ, ale zmenia EÚ na komunikačnú platformu, ktorá nič nerieši. V tomto prípade začnú regióny rozvíjať vlastnú štandardizáciu, odlišnú od spoločných pravidiel.

Druhý scenár. Euroskeptici nezvíťazia. Pri moci ostane byrokracia EÚ podporovaná armádou a nadnárodnými korporáciami. Tie však nie sú fyzicky schopné vládnuť v kríze. Európa sa rozpadne v dôsledku vnútorných reakcií a zlyhaní v politike a hospodárstve.

Tretia možnosť. Všetko ostane tak, ako je, ale potom sa Európa rozpadne v dôsledku rastu dvoch antropocentier. Arabi a Afričania z juhu a Slovania z východu. Dnešná Európa nemá žiadne mechanizmy na boj s týmito antropocentrami.

Ako sa zjednotená Európa rozpadne

Bude tu súťaž dvoch tendencií: dezintegrovať sa a vytvárať samostatné zväzky. Nikto nechce zopakovať históriu ZSSR, keď sa naraz zrútili všetky výrobné reťazce. Začnú vznikať nové miestne združenia. V niektorých európskych regiónoch budú prebiehať centripetálne procesy a v iných len odstredivé. Dejiny Európy dávajú právo mnohým silám nanovo štruktúrovať Európu a mnohé historické projekty sa budú navzájom stretávať. Takýmito historickými koreňmi sú Španielsko a Portugalsko, Rím, Svätá rímska ríša, Grécko a Atény, Rakúsko-Uhorsko, Nemecká, Francúzska, Švédska ríša, veľké Poľsko. Tieto historické projekty zohrajú v Európe veľmi zaujímavú úlohu.

Je veľmi nebezpečné, ak sa EÚ rozpadne pozdĺž národných hraníc. EÚ sa už 30 rokov zaoberá tým, že zmazáva národné cítenie a národnú identitu. Francúzsko má Normandiu, ktorá v histórii nepatrila Francúzsku. Je tu Akvitánsko, ktoré bolo vždy vnímané ako niečo samostatné. Staroveký Rím mal Provensalsko a ďalej žili divokí Galovia. V stredoveku to bola oblasť násilných konfliktov. Preto by som si netrúfal tvrdiť, že Francúzsko sa nerozpadne. O Španielsku, ktoré má Baskicko a Katalánsko, ani nebudem hovoriť.

Ale je tu rozrezané Belgicko – umelý štát. Dva rôzne jazyky, dve kultúry, katolícka a protestantská. Holandsko si bude pamätať, že bolo veľmocou a vytvorilo ekonomiku Európy a má dobré dôvody byť hráčom v Európe, nie jej perifériou. Nemecko sa zjednotilo až v druhej polovici 19. storočia, ale po zjednotení začalo prehrávať svetové vojny. Súčasné nemecké vedenie tlačí krajinu do rovnakej vojny, pričom si uvedomuje, že výsledok bude rovnaký ako v dvoch predchádzajúcich vojnách. To znamená, že Nemecko má možnosť rozpadu pozdĺž línie SRN – NDR a existuje veľká pravdepodobnosť odchodu Bavorska a Saska na juhu, ako aj odchodu Porýnia na západe. Berlín bol kedysi hlavným mestom zjednoteného Nemecka, ale dnes je Berlín hlavným mestom eurobyrokracie.

Situácia v Poľsku vyzerá jednoducho tragicky. Poľsko teraz uskutočňuje politiku, ktorá je neprimeraná jeho rozsahu. Súčasne sa stavia proti Rusku aj proti Nemecku. Poľská politika nápadne pripomína jeho politiku v 20-tych. rokoch 20. storočia, v období Versaillskej zmluvy. Súčasné poľské vedenie pripravuje svoju krajinu na ďalšie kolo dezintegrácie a jej rozdelenie medzi silnejšie mocnosti. To by sa mi nepáčilo, pretože poľská kultúrna identita je pre Európu a svet veľmi dôležitá, čo sa však netýka poľskej politickej kultúry. Poľsko je určite zónou možnej dezintegrácie.

Máme tu aj balkánsku Európu. A tam sú dve centrá: Grécko s Albánskom a to, čo ostalo z Juhoslávie. Ide o mimoriadne nestabilnú štruktúru, okolo ktorej neustále prebiehajú konflikty. Potom je tu sever: Dánsko, Švédsko, Nórsko a Island. Sever bude pravdepodobne samostatným štrukturálnym zoskupením Európy. Fínsko som do tohto zoznamu nezaradil, pretože sa s najväčšou pravdepodobnosťou spojí s pobaltskými štátmi a je to samostatná enkláva, ktorú Európa pri prvej príležitosti odhodí. Táto enkláva, ak sa sama nerozpadne, sa stane zónou ruského vplyvu. To isté platí pre juhovýchod: Rumunsko, Moldavsko a Ukrajinu.

Európa sa nemôže ďalej pozitívne vyvíjať, a to predovšetkým z ekonomických dôvodov

Hlavným dôvodom je hlúpa chyba, keď sa vzdala lacných uhľovodíkov. Len čo Európa začne mať hospodárske problémy, hneď sa začne rozpadávať, pretože konfederatívny systém sa môže opierať len o hospodársky rast.

Aby Európa prežila, potrebuje teraz dva zázraky. Jeden už nestačí.

Prvý zázrak. Zámerne som vynechal Taliansko. Taliansko teraz nemá v Európe žiadnu pozíciu. Taliansko by v skutočnosti nechcelo, aby sa EÚ rozpadla, ale nemá ani osobitný záujem na jej existencii. Pre Taliansko je možné akékoľvek riešenie. Prvým možným zázrakom je, že pápež vyhlási, že vec Krista je ohrozená toleranciou a agendou LGBT, a vyhlási križiacku výpravu proti nej. To by sa rovnalo tomu, ako keď pápež Urban vyhlásil križiacku výpravu do Svätej zeme. Na túto výzvu zareagujú Taliansko, Poľsko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, východné krajiny Francúzska.

Musí sa však stať druhý zázrak: potrebujeme muža, ktorý bude viesť túto výpravu. Musí existovať nový pápež Urban a nová Jana z Arku a musia byť v čo najužšom spojenectve.

Európa je nútená staviť na víťazstvo Ukrajiny, ale zrejme sa prepočítala. A veľmi skoro budeme svedkami rozpadu Európy, ako to bolo počas rozpadu ZSSR, keď republiky vyhlásili svoju nezávislosť, niektoré národné elity budú hovoriť nie zo spoločných pozícií Európy, ale z hľadiska nových národných záujmov.

Sergej Pereslegin

By ARCHA

Secured By miniOrange