Na svete existujú dve subetnické židovské skupiny, ktoré navzájom veľmi nesympatizujú. Sefardi v Španielsku hovorili latino, židovsko-španielskym jazykom, a historicky sa považovali za potomkov obyvateľov Babylona. Aškenázi, ktorí po páde chazarského kaganátu prišli do Nemecka a Poľska (kde ich považovali za Cigánov), začali hovoriť novovytvoreným jazykom jidiš, založeným najmä na nemčine a hebrejčine.
V bežnom používaní Sefardi označujú Aškenázov za Chazarov, ktorí konvertovali na judaizmus až v 8. storočí
Sefardi mali vždy arogantný postoj voči Aškenázom. V stredoveku boli Sefardi v Španielsku považovaní za židovskú elitu. Na rozdiel od svojich kolegov v iných častiach Európy boli španielski Židia často vzdelaní a bohatí. Medzi nimi panovalo presvedčenie, že ich predkovia sa v Španielsku usadili už v 6. storočí pred Kristom, ale istá je len ich prítomnosť v prvých storočiach nášho letopočtu. Po vyhnaní zo Španielska v roku 1492 si Sefardi zachovali pocit nadradenosti. (1492 – Kolumbus, objavenie Ameriky)
Po usadení sa v iných európskych krajinách diskriminovali miestnych Židov. V sefardských synagógach v Amsterdame a Londýne v 18. storočí aškenázski Židia nemohli sedieť so zvyškom zhromaždenia, ale museli stáť za drevenou priečkou (podľa sefardských zákonov potomkovia chazarských matiek znásilnených počas chazarského dobytia nemohli byť Židmi). V roku 1776 v Londýne sefardská komunita rozhodla, že ak sa sefardský muž oženil s aškenázskou dcérou a zomrel, charitatívne fondy sefardskej komunity nemohli byťpoužité na pomoc vdove.
Po krste sa španielski Sefardi začali nazývať Marani, ale sami sa nazývali Yahoodee (“tí, ktorí poznajú brod”). S’farad (se-fard) sa stalo známym priezviskom Ford, v preklade brod. Od Yahoodee bolo odvodené aj meno v nemčine JUDE (jude-žid). Vyhnaní z Pyrenejského polostrova sa Sefardi ocitli po boku Aškenázov v mnohých európskych krajinách a všade, kde sa tak stalo, boli vzťahy medzi nimi mimoriadne napäté: obe komunity žili oddelene od seba a zmiešané manželstvá medzi ich predstaviteľmi boli veľmi zriedkavé.
Ilustráciou toho je list, ktorý napísal vodca portugalskej židovskej komunity v Bordeaux Jicchak Pinto Voltairovi v reakcii na jeho protižidovské výroky – Pinto v ňom obhajoval iba Sefardov.
“Portugalský Žid žijúci v Bordeaux a germánsky Žid žijúci v Metz,” napísal, “sú dve úplne odlišné bytosti… Keby sa pán Voltaire… chcel riadiť spravodlivosťou, ktorou sa chválil, isto by dokázal od ostatných Židov odlíšiť španielskych a portugalských Židov, ktorí sa nikdy nemiešali so svojimi súkmeňovcami (z iných židovských etnických skupín) a nikdy s nimi neboli jedno a to isté… Predpokladám s istostou, že Mr. Voltaire nemôže nevedieť o osobitnej delikátnosti portugalských a španielskych Židov, ktorí majú pravidlo nevstupovať do manželstva ani do žiadnych iných vzťahov so Židmi iných spoločností a nijako sa s nimi nemiešať… Ich odlišnosť od ich bratov je taká veľká, že ak by sa portugalský Žid žijúci v Holandsku alebo Anglicku oženil s nemeckou Židovkou, bol by zbavený všetkých výhod; bol by exkomunikovaný z ich synagógy, úplne vylúčený z ich spoločnosti; dokonca ani v prípade smrti by nemohol byť pochovaný medzi svojimi portugalskými bratmi. Dôvod ich oddelenia od ostatných Židov je nasledovný: Portugalskí a španielski Židia, ktorí sa považujú za potomkov Júdovho kmeňa, majú tradíciu, že v čase babylonského zajatia boli hlavné rodiny tohto kmeňa poslané do Španielska a tam sa usadili, preto si Židia z tejto spoločnosti ako potomkovia takýchto významných predkov a dedičia ich starobylého sídla pripisujú výhodu, ktorú vykazujú vo svojom správaní voči ostatným bratom… Predstava španielskych a portugalských Židov o ich pôvode sa pre nich stala akousi posvätnou dogmou, pre ktorú by ich najprísnejšia kritika mohla nazvať márnivými a nadutými, nie však hrubými alebo sebeckými… A keďže (Voltaire) bol v Holandsku, vie, že ich (sefardské a aškenázske) synagógy sú odlišné a že hoci sú si podobné v podstate viery, líšia sa v obradoch. Aj zvyky portugalských Židov sú odlišné od zvykov ostatných Židov. Portugalskí Židia nemajú brady a v obliekaní sa nelíšia od ľudí, medzi ktorými žijú; niektorí z nich napodobňujú Európanov vo všetkom okrem náboženstva…”
Po stáročia bol hlavným obchodom Aškenázov výmenný obchod. Stáli na obchodných cestách z východu na západ a zo severu na juh a vymieňali peniaze za peniaze, tovar za tovar. Aškenázski Rothschildovci boli dedičnými peňazomencami. Ich bankové impérium vzniklo z výnosov z kurzových marží a zakorenilo sa v schémach výmeny tovaru za peniaze: napríklad čaj za ópium v obchode s Čínou v 19. storočí.
Sefardi sú iná záležitosť. Práve ich “mudrci” vládli Starému zákonu a do moderného povedomia zaviedli postulát, že úžera nie je krádež, ale slušný biznis. Najväčšie finančné zoskupenia súčasnosti:
1. Sefardskí úžerníci – Rockefellerova banková skupina (J. P. Morgan – Chase, Bank of America, Merrill Lynch), ktorej korene siahajú do 19. storočia v USA. Riadia finančné toky ekonomiky, ropy a vojensko-priemyselného komplexu.
2. Aškenázski peňazomenci – Rothschildova banková skupina, ktorá má korene v 18. storočí v infraštruktúre britského impéria (HSBC: Hong Kong-Shanghai Banking Corporation, Standard Chartered, Goldman Sachs). Peňazomenci si udržiavajú kontrolu nad obehom drahých kovov, drahých kameňov a takej “rezervnej likvidity”, akou sú drogy.
3. Existuje aj tretia skupina – Santander – finančné impérium Vatikánu. Konvenčne ich možno nazvať “starými Sefardmi”. Tí, ktorí začali obchodovať s relikviami svätých, ale teraz obchodujú s umením, starožitnosťami, artefaktami atď.
Reformný judaizmus
Okrem konfrontácie Sefardov a Aškenázov existuje v židovskom prostredí ešte jeden významný konflikt. Reformný judaizmus (progresívny judaizmus, liberálny judaizmus) vznikol v Nemecku v 20. rokov 19. Storočia; od druhej polovice 19. storočia sú hlavným centrom tohto hnutia Spojené štáty. Vznik reformného judaizmu súvisel s emancipáciou Židov, zánikom giet a kagalov, oslabením vplyvu rabínov, zmenami v Európe počas napoleonskej éry a začiatkom úzkej komunikácie medzi Židmi a kresťanmi.
V 19. storočí bola vo všetkých amerických a väčšine európskych štátov zavedená inštitúcia civilného manželstva, po ktorej mohli Židia uzatvárať manželstvá s nežidmi. Na stretnutí rabínov v nemeckom meste Braunschweig v roku 1844, na ktorom mali väčšinu zástancovia reformy, zaznela výzva na povolenie manželstiev medzi Židmi a kresťanmi. Od konca 19. a začiatku 20. storočia začal v sekulárnom židovskom prostredí prevládať trend zmiešaných manželstiev. V súčasnosti žije najviac prívržencov reformného judaizmu v Spojených štátoch. Ich vplyv je silný aj v Anglicku, Maďarsku, Holandsku, Argentíne a Brazílii.
Jadrom konfliktu medzi reformným a ortodoxným židovstvom je postoj ku konverzii. Gijur je obrad prechodu k judaizmu pre nežidov. Osoba, ktorá prešla konverziou, sa nazýva “ger” (žena sa nazýva ” gjeret”). Podstatou konverzie je prevzatie povinnosti plniť všetky prikázania a zákony Tóry. Pred ukončením procesu konverzie sú muži obrezaní; na konci procesu konverzie sa muži aj ženy ponoria do mikvy (rituálneho bazéna). Po konverzii sa nežid stáva “plnoprávnym” členom židovského národa. Reformátori uprednostňujú uľahčenie konverzie, zatiaľ čo ortodoxní ju sťažujú.
E. Volkov, Armádny magazín