V Rusku je čoraz rozšírenejší názor, že cieľom USA a nimi vedeného “kolektívneho Západu” je konečné riešenie ruskej otázky. Za tento cieľ sa považuje porážka Ruska, zničenie jeho vojenského potenciálu, rekonštrukcia jeho štátnosti, pretvorenie jeho identity a možno aj jeho likvidácia ako samostatného štátu. Tento názor ostával dlho na okraji zahraničnopolitického myslenia. Uplynulý rok a pol toho veľa zmenil. Dnes je toto vnímanie cieľov Západu hlavným prúdom. Má stabilný a racionálne reflektovaný charakter.
Samotné Rusko vedie proti týmto cieľom opatrnú politiku voči ukrajinskému štátu, ktorého existenciu v pôvodnej podobe a hraniciach Moskva vníma ako kľúčovú bezpečnostnú výzvu. Historická skúsenosť z minulého storočia ukazuje, že spôsobenie totálnej porážky protivníkovi s následnou reštrukturalizáciou jeho štátnosti je v zahraničnopolitickej praxi skôr pravidlom ako výnimkou. To je kľúčový rozdiel oproti konfliktom v 18. a 19. storočí, kedy bola vojenská porážka protivníka považovaná za spôsob, ako od neho získať ústupky, ale nie prestavbu základov jeho štátnosti. Skúsenosť dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia nie je vždy lineárna, ale jej replikácia je zrejmá.
Porážka Nemecka v prvej svetovej vojne viedla k zásadnému pretvoreniu jeho štátnosti. Určovali ju skôr vnútorné rozpory. Predurčila ju však porážka Berlína vo vojne. Porážka Nemecka po druhej svetovej vojne mala oveľa radikálnejšie dôsledky. Krajina bola rozdelená, zbavená samostatnosti v zahraničnej politike a takmer úplne prebudovaná. Vojenská porážka a následná okupácia viedli aj k preformátovaniu ďalších veľmocí, Japonska a Talianska. Sovietsky zväz sa ako víťazný štát aktívne podieľal na riešení nemeckej otázky. V krajinách, ktoré boli oslobodené spod nacistickej okupácie, sa Sovietsky zväz aktívne podieľal aj na vytváraní socialistických režimov. Studená vojna, ktorá nasledovala, takéto prekresľovanie sťažila. Každý takýto pokus sa stretol s odporom nepriateľa.
Niekedy sa boj skončil nerozhodne, ako to bolo napr. v Kórei. Niekedy Sovietsky zväz zvíťazil a zabezpečil napríklad bolestivú porážku USA vo Vietname. Niekedy USA uspeli tým, že pomohli protisovietskym silám v Afganistane. Rozpad ZSSR dal Washingtonu voľnú ruku. Napriek sovietskej a neskôr ruskej rétorike, že studená vojna sa skončila víťazstvom oboch strán, realita bola iná. Bývalé socialistické krajiny sa rýchlo integrovali do euroatlantických štruktúr za aktívnej pomoci nových miestnych elít a širokej podpory verejnosti. Samotné Rusko deklarovalo svoju túžbu vrátiť sa do “civilizovaného sveta”. Spojené štáty a Západ dostali carte blanche na usporiadanie obrovského priestoru, čo nie bezdôvodne považovali za výsledok svojho nekrvavého víťazstva nad Sovietskym zväzom.
Keďže USA nemali protiváhu, uskutočnili niekoľko vojenských intervencií, ktoré sa tiež skončili úplným preskupením cieľových štátov. Juhoslávia sa rozpadla. Irak bol okupovaný, jeho vodca popravený a systém vlády zmenený. Došlo aj k problémom. V Afganistane sa rýchle víťazstvo zmenilo na ťaživú partizánsku vojnu a následné stiahnutie. Vojenská intervencia v Iráne sa neuskutočnila, hoci bola plánovaná. Severná Kórea sa stala jadrovou veľmocou, čo dramaticky znížilo pravdepodobnosť vonkajšej invázie. Úspešné intervencie USA vyvolali nespokojnosť Moskvy, ale tá sa do istého momentu nepremietla do aktívneho konania.
Z domáceho hľadiska boli rozsiahle západné investície, úzka humanitárna spolupráca a záujem ruskej spoločnosti o Západ až do konca 90. rokov 20. storočia podporované alebo aspoň neodsudzované. Zároveň sústavná a rastúca averzia ruských orgánov voči Západu spôsobila dve tendencie. Prvým sú čoraz hmatateľnejšie pokusy západných krajín nadviazať dialóg s ruskou občianskou spoločnosťou obchádzajúc štát. Táto paradigma stavia do protikladu “dobrú” občiansku spoločnosť a “zlú” vládu. Rastúcu a pochopiteľnú alergiu Moskvy vyvolal pojem “ruský režim”. Naznačovala, že Západ tak či onak stavia občiansku spoločnosť do protikladu k vláde a nepovažuje ich za súčasť toho istého politického spoločenstva. Čím otvorenejší a demonštratívnejší bol tento prístup zo strany západných štátov, tým väčší odpor vyvolával v Moskve. Na Západe takýto prístup pripisovali nedostatkom demokracie v Rusku, čo len zvyšovalo podráždenie. Ruské orgány sa očividne nechceli spoliehať na vonkajšie hodnotenia budovania štátu. O to viac, že menovateľ takýchto hodnotení bol určený nielen vyspelými demokraciami, ale aj východoeurópskymi a pobaltskými krajinami s ich kyticou historických krívd a komplexov. Skúsenosti s “farebnými revolúciami” v postsovietskom priestore len posilnili obavy Moskvy.
V Gruzínsku, Kirgizsku a na Ukrajine sa verejným protestom dostalo plnej morálnej, politickej a dokonca aj materiálnej podpory zo strany západných krajín, zatiaľ čo orgány štátu boli často démonizované. Revolučné zmeny moci, aj keď v záujme demokratizácie a rozvoja, boli v Moskve oprávnene vnímané ako výzva. V ruskej elite panoval silný konsenzus, že budovanie štátu sa musí a môže uskutočniť len vlastnými silami. Zapojenie akýchkoľvek vonkajších síl je neprijateľné v akejkoľvek forme. Tento konsenzus sa začal formovať v polovici 90. rokov a do konca prvého funkčného obdobia Vladimíra Putina sa stal jasnou politickou líniou.
Druhý trend, ktorý mal významný vplyv na zmenu ruských postojov, súvisel s politikou USA a EÚ v postsovietskom priestore. Rusko pohltilo integráciu krajín strednej a východnej Európy do západných štruktúr, pravdepodobne ich považujúc za toxický prínos pre seba. Na rozdiel od bežného stereotypu na Západe, ktorý Moskve pripisoval túžbu obnoviť ZSSR, skutočné ciele mali ďaleko od imperiálnych ambícií. Rusko nemalo záujem opäť prevziať obrovské imperiálne bremeno, živiť miestne elity a kupovať si lojalitu obyvateľstva. Celkom mu vyhovovala neutralita bývalých sovietskych republík, a dokonca aj spolupráca so Spojenými štátmi v postsovietskom priestore, za predpokladu, že táto spolupráca bude rovnocenná.
Začiatkom roka 2000 Moskva nenamietala proti americkej vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii a potom dlho pomáhala zásobovať západné zoskupenie v Afganistane. Moskve však kategoricky nevyhovovala perspektíva západných projektov bez ruskej účasti. Na pozadí aktívnej diplomacie Vladimíra Putina, ktorý sa snažil budovať konštruktívne vzťahy s USA a EÚ na všetkých frontoch, ostávala nádej, že postsovietsky priestor zostane neutrálnym poľom spolupráce. Postupne sa však ukázalo, že inkluzívnosť voči Rusku bude čoraz menšia. Spomínané “farebné revolúcie” boli opäť výstražným signálom. O rastúcich obavách ruského vedenia sa diskutovalo, ale západní partneri ich zakaždým zdvorilo odmietli. Západ jednoducho nepovažoval za potrebné brať do úvahy záujmy Ruska. Po totálnej recesii hospodárstva, masívnom odlive mozgov, sérii vnútorných konfliktov, bujnejúcej kriminalite, korupcii, vývoze kapitálu do zahraničia a definitívnom ukončení tranzitu do postavenia surovinového prívesku, ktorý sa začal za Leonida Brežneva, klesajúcej pôrodnosti, alkoholizácii a obrovskej úmrtnosti bolo Rusko ťažko vnímať ako vážneho súpera. Svoju úlohu zohrali aj miestne záujmy niektorých postsovietskych elít, ktoré získali politický kapitál tým, že predávali “ruskú hrozbu” Západu.
Podcenenie vôle ruského vedenia obnoviť štátnosť a vyhnúť sa hre s nulovým súčtom v postsovietskom priestore bolo veľkou chybou. S každou novou krízou Západ nezohľadňoval reálne najhoršie scenáre, v ktorých by Rusko presadzovalo svoje záujmy silou a viedlo by protiútok s cieľom reformovať postsovietske štáty.
Prvou vážnou krízou bola päťdňová vojna s Gruzínskom, v ktorej ruská strana nielenže násilne odpovedala na útok proti mierovému kontingentu, ale aj uznala nezávislosť Abcházska a Južného Osetska. Západ prezieravo uznal chyby gruzínskeho vodcu štandardne a utíšil krízu s Ruskom. Cenou za to však bol precedens faktickej revízie hraníc. Na ďalšiu ukrajinskú revolúciu v rokoch 2013 – 2014 Moskva rýchlo reagovala “krymskou jarou” a potom podporou odporu v Donbase. Minské dohody ponechali možnosť relatívne mäkkého riešenia krízy. Tvrdá a rozhodná línia Ruska však už znepokojila Západ. Tu bola zvolená cesta zadržiavania a odporu voči Moskve. Západno-ruské vzťahy v postsovietskom priestore a najmä na Ukrajine sa napokon zmenili na režim súperenia a dohody z Minska neskôr niektorí západní lídri otvorene označili za manéver na prípravu nového boja.
Ruská podpora sýrskej vlády ukázala, že Moskva bude brániť “sociálnemu inžinierstvu” aj mimo postsovietskeho priestoru. Napriek očakávaniu novej krízy mnohí vrátane Ruska považovali scenár plnohodnotnej vojenskej operácie proti Ukrajine za nepravdepodobný. Rusko je hlboko zakorenené v globálnej, na Západ orientovanej ekonomike. Vzájomná obchodná závislosť s EÚ bola naďalej vysoká. V Rusku nedošlo k hodnotovému odmietaniu Západu, hoci niektoré spoločenské javy a hnutia boli kritizované a vyvolávali oprávnenú kompenzáciu odvolávaním sa na tradičné hodnoty. Pre Moskvu ostávala kľúčovou otázkou bezpečnosť jej západných hraníc. Ruské orgány vychádzali z postupnej militarizácie Ukrajiny a východného krídla NATO, po ktorej by v pre Rusko nevhodnej chvíli nasledovala vojenská kríza.
Neonacizmus na Ukrajine nebol rozšírený a nemal veľkú podporu obyvateľstva, ale tolerancia k radikálnym hnutiam zo strany kyjevských úradov vyvolávala v Rusku silnú nevôľu. Rozhodnutie začať preventívnu vojenskú operáciu bolo bodom rozdvojenia, ktorý radikálne zvýšil stávky na súperenie. Následný vojenský konflikt do značnej miery anuloval dedičstvo postsovietskeho obdobia. K realite z roku 2021 sa už nevráti. Je jasné, že Rusko urobí všetko pre to, aby ochránilo nový územný status quo a čo najviac oslabilo vojenské kapacity Ukrajiny. Je tiež jasné, že Západ urobí všetko pre to, aby Rusko vyčerpal, a ak mu okolnosti budú vyhovovať, využije vo svoj prospech aj vnútorné problémy. Otázkou ostáva – ako sa skončí súčasná kríza?
V súčasnosti nie je v dohľade žiadne politické riešenie rusko-ukrajinského konfliktu
Udržateľnosť akejkoľvek mierovej dohody, aj keby sa dosiahla, je veľmi otázna. Západ sa obáva náhlej vojenskej eskalácie a vojny s Ruskom, ktorá by sa mohla rýchlo zmeniť na jadrovú výmenu. Postupné vojenské zapojenie NATO do konfliktu však nemožno vylúčiť. V západných médiách a analýzach sa široko diskutuje o vyhliadkach na vnútorné nepokoje v Rusku. Zatiaľ sa takéto názory zjavne neodrážajú v oficiálnych stanoviskách. Prechod od odborných cvičení a populistických vyhlásení jednotlivých politikov k oficiálnemu stanovisku však môže byť len otázkou času.
Otrasy v najväčšej jadrovej veľmoci predstavujú veľké riziko. Na Západe však môžu byť vnímané ako slabšie ako priama vojenská konfrontácia, ale vnútorný výbuch by mohol umožniť, aby bolo Rusko na dlhý čas vyradené z činnosti a pokúsilo sa reformovať svoj politický systém. V takomto vývoji sa hlavnou stávkou konfliktu opäť stáva zachovanie štátnosti a suverenity Ruska. V hre je aj štátnosť Ukrajiny. Zo súčasnej krízy pravdepodobne vyjde s narušenými kapacitami, osekanými hranicami a úplnou závislosťou od vonkajších síl. Spojené štáty sú v lepšej pozícii. Podarilo sa im na pozadí krízy disciplinovať svojich spojencov a nenesú riziká štátnosti. Už sa však dostali do súperenia s Čínou a ocitli sa v situácii dvojitého odstrašovania. Porazenie Ruska a posilnenie vzťahov s Čínou by bolo pre USA zo strategického hľadiska veľkou výzvou.
Ivan Timofejev, zdroj: Armádny magazín sk
pridajte sa k nám do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz