Čoskoro by mohlo dôjsť k ultimátu Moskvy voči Európanom, najmä Nemcom. Situácia je oveľa nebezpečnejšia ako počas napätia studenej vojny, no v Európe si to nikto neuvedomuje.
Pred ôsmimi mesiacmi sme povedali, že Európa už nemôže ďalej ignorovať ruské varovania. Teraz sa tieto varovania stávajú oveľa naliehavejšími. Jasne naznačujú, že vojna NATO proti Rusku kvôli Ukrajine by sa tento rok mohla rozšíriť a priamo zasiahnuť Európanov, najmä Nemcov. Čoskoro by mohlo prísť ultimátum z Moskvy pre Európanov.
Potvrdzuje sa teda hystéria okolo „ruskej hrozby“, ktorú hlása Európska únia? Nepochybne to takto interpretujú a budú interpretovať tí, ktorí majú v hlavách zablokované myslenie v Berlíne, Bruseli, Londýne a Paríži, rovnako ako ich žalostná armáda propagandistov, ktorí nás ťahajú za uši do vojny. „Ruská hrozba“ nie je nič iné ako prostriedok na odvrátenie vlastného úpadku a rozpadu Európskej únie a na ospravedlnenie zbrojenia. Keď sa množstvo vecí rúca, vonkajšia hrozba zlomyseľného nepriateľa je dôležitým prvkom súdržnosti európskeho klubu, ktorý je vnútorne čoraz rozpadnutejší a vo svete čoraz bezvýznamnejší. To je jasné. Ale pre nás je „ruská hrozba“ ešte niečím iným: samonaplňujúcim sa proroctvom, vierou, ktorá je vo svojom pôvode falošná, no prispieva k svojmu naplneniu a sama seba živí.
Môžete svojmu psovi alebo mačke strčiť prst do oka a zároveň vopred oznámiť, že vás uhryzne alebo poškriabe, s istotou, že presne to sa nakoniec stane.
To sa stalo v prípade katastrofálnej ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022, ktorú západný establishment vždy sprevádza prívlastkom „nevyprovokovaná“ – čo mimochodom výrazne chýba v prípade vojny proti Iránu.
Dnes už informovaní ľudia, ktorí nie sú zaslepení démonizáciou všetkého ruského, vedia, že Moskva v roku 2022 už viac ako tridsať rokov žiadala „architektúru kolektívnej európskej bezpečnosti“, ktorá bola sľúbená Gorbačovovmu ZSSR. Vedia, že všetky „červené línie“, ktoré Rusko formulovalo v otázke rozširovania NATO, boli jedna po druhej ignorované. My, ktorí sme to prežívali v prvej línii – a informovali o tom čo najjasnejšie a najpriamočiarejšie, ako to vzhľadom na štrukturálnu korupciu našich médií bolo možné –, si pamätáme ten hlúpy úsmev generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu, ktorý v Moskve vyhlásil, že ruský odpor proti rozšíreniu nemá zmysel, „pretože studená vojna sa skončila“ a „už nie sme nepriatelia“. Ruskí generáli (a nielen oni, ale aj mnohí významní západní experti a stratégovia) sa riadili niečím oveľa reálnejším a konkrétnejším. Ide o Bismarckovu maximu, podľa ktorej „nezáleží na úmysloch, ale na schopnostiach“. Čo to znamená? Nuž, že ak na vás niekto mieri revolverom a zároveň vám hovorí, že nemá najmenší úmysel vás zastreliť, potom záleží na tom revolveri, ktorý na vás mieri, a nie na tom, čo ten človek hovorí. Také jednoduché to je.
Najprv to bola stredná Európa, potom východná Európa, Pobaltie a Čierne more. Medzitým prebehla vojna, ktorá mala vyvolať rozpad juhoslovanskej anomálie a potvrdiť nevyhnutnosť existencie NATO prostredníctvom „humanitárnej vojny“. Došlo k inštalácii protiraketových batérií v Poľsku a Rumunsku „proti Iránu“ (ktorý takú kapacitu nemal), batérií, ktoré mohli byť vybavené jadrovými raketami schopnými zneškodniť ruskú jadrovú odstrašujúcu silu, a tak sa dospelo k pozvaniu Ukrajiny do vojenského bloku proti Rusku (2008), čo väčšina Ukrajincov odmietala. Nasledovala zmena režimu v Kyjeve, zmes etnonacionalistického povstania časti Ukrajincov a štátneho prevratu, oboje vyvolané Západom. Nasledovala ruská reakcia v podobe anexie Krymu, podporenej drvivou väčšinou dotknutého obyvateľstva. Na východe a juhu Ukrajiny došlo k ľudovému povstaniu proti novej prozápadnej vláde v Kyjeve, ktoré sa aspoň počas prvých troch či štyroch mesiacov tešilo len minimálnej podpore Moskvy a na ktoré bolo reagované nasadením ukrajinskej armády v rámci „protiteroristickej operácie“. Odvtedy až po „nevyprovokovanú“ ruskú inváziu dochádzalo k porušovaniu dohôd, západnej nečestnosti (priznanej o niekoľko rokov neskôr francúzskym prezidentom a nemeckou kancelárkou) a masívnemu financovaniu a vojenskej príprave Ukrajiny zo strany NATO, pričom významnú úlohu zohrala CIA a jej britský náprotivok MI-6, ktoré jasne smerovali k vojenskej intervencii proti povstaleckému Donbasu, teraz už s významnou ruskou vojenskou prítomnosťou, a k vojenskému znovudobytiu Krymu, zdokumentovanému v bilaterálnych dohodách Kyjeva so Spojenými štátmi. Až potom Rusko vtrhlo.
Teraz sa deje presne to isté.
Všetci uznávajú, že Rusko v roku 2026 bojuje nielen proti Ukrajine, ale aj – a predovšetkým – proti NATO
Hoci Spojené štáty preniesli hlavné bremeno na Európanov a „vyjednávajú“ s Kremľom (rovnako ako „vyjednávali“ s Iránom), ostávajú aj naďalej bojujúcou a rozhodujúcou stranou v tejto vojne proti Rusku. Konflikt prekročil všetky červené línie toho, čo by sa počas studenej vojny považovalo za extrémne nebezpečenstvo. Spomeňme si, ako prezident Biden v marci 2022 hovoril, že Ukrajine nemožno dodávať tanky a lietadlá, „pretože by to vyvolalo tretiu svetovú vojnu“. No odvtedy sa stalo oveľa viac ako len to:
- Boli napadnuté strategické zdroje ruského jadrového odstrašovania: radary včasného varovania a základne strategických bombardérov.
- Bola napadnutá rezidencia prezidenta Putina v Novgorode, čo pripomína vraždu Chameneího v Iráne, ktorú kryli tí istí podvodníci, Witkoff a Kushner, ktorí vyjednávajú s Kremľom. Nedôvera voči takýmto rokovaniam je otázkou zdravého rozumu.
- Došlo k invázii na ruské územie v Kurskej oblasti.
- Americkí generáli vo velení NATO sa chválili, že majú schopnosť obsadiť ruskú enklávu Kaliningrad zo zeme v rekordnom čase. (Generál Christopher Donahue, veliteľ americkej armády v Európe a Afrike a pozemných síl NATO v júli minulého roka.)
- Každý týždeň pribúdajú ruské civilné obete, o ktorých sa na Západe takmer neinformuje, na rozdiel od ukrajinských obetí, ktoré sú nepochybne početnejšie.
- V ruských mestách dochádza k osobným atentátom na generálov v ich domoch pomocou áut s výbušninami (štyria z nich zomreli), na novinárov a poslancov (najmenej štyria alebo piati) a k bezohľadným útokom na civilné ciele (dva vlaky, ciele v mestách ďaleko od frontu atď.).
- Na mori dochádza k útokom na ruské nákladné lode, ktoré sú často prenasledované.
A to všetko sa deje pomocou zbraní, spravodajských informácií, satelitov atď. zo Spojených štátov, Anglicka, CIA (čo okrem iného priznáva aj The New York Times), MI-6 atď.
V roku 2026 je Európa už vo vojnovom stave proti Rusku, na čele so šialeným Nemeckom, ktoré dokazuje, že nepochopilo nič zo svojej vlastnej histórie.
Oficiálne chce Berlín do roku 2035 premeniť Bundeswehr na „najsilnejšiu konvenčnú armádu v Európe“ a do roku 2039 na „technologicky nadradenú“ silu. (Všimnite si: sto rokov od nemeckého začiatku druhej svetovej vojny v Európe.)
Oficiálny nemecký dokument o vojenskej stratégii zverejnený 22. apríla vyhlasuje, že Rusko je „najvážnejšou a najbezprostrednejšou hrozbou“ pre európsku bezpečnosť. Minulý týždeň nemecký minister obrany Pistorius v Kyjeve potvrdil šesť spoločných zbrojných projektov, ktoré „sú len začiatkom“. V apríli podpísali Zelenskyj a kancelár Merz v Berlíne „Vyhlásenie o strategickom partnerstve medzi Nemeckom a Ukrajinou“, ktoré počíta so spoločnou výrobou dronov s dlhým doletom v Nemecku. Výroba zbraní pre Ukrajinu je už celoeurópskou realitou; Nemecko, Anglicko, Dánsko… Dokonca aj Španielsko pod vedením Sáncheza podpísalo s Ukrajinou v tejto veci nejakú dohodu.
V tomto kontexte znamenala vojna dronov pre Rusko porážku. Zatiaľ čo ešte pred niekoľkými mesiacmi sa zdalo, že to, čo ostáva z Donbasu kontrolovaného Kyjevom, padne do jeho rúk počas niekoľkých mesiacov, drony tento pomalý postup zastavili. Nie je to prvá dočasná porážka, ktorú ruská armáda v tejto vojne utrpela, ani to nie je prvý raz, čo si mnohí, zamieňajúci si svoje želania za realitu, opäť berú „porážku“ Ruska ako hotovú vec. Ale dôležité je tu niečo iné: že súhrn všetkého toho rozpaľuje nálady v Rusku.
Už niekoľko mesiacov je v Moskve silný tlak na to, aby Kremeľ prešiel k takzvanému „aktívnemu odstrašovaniu“, teda aby zaútočil, najmä na Nemecko, skôr kým bude príliš neskoro. Hovorí sa to isté, čo Putin vo svojom prejave vo februári 2022, keď Rusom oznamoval inváziu na Ukrajinu: „Ak ich nezastavíme teraz, situácia bude o niekoľko rokov horšia.“ Lenže teraz ide o Európanov.
Rovnako ako pred inváziou, aj teraz hrozí „technicko-vojenskými opatreniami“ (to bola formulácia používaná v predvečer invázie). „Tí, ktorí sa podieľajú na útoku proti nám, budú vojenským cieľom,“ hovorí. Ruské ministerstvo obrany zverejnilo zoznam nemeckých a európskych priemyselných zariadení, ktoré sa podieľajú na vojne proti Rusku výrobou prostriedkov dlhého doletu. Treba objasniť, že nejde o „inváziu“ na územie EÚ, ale o zastavenie súčasného európskeho vojnového ducha preventívnou vojenskou akciou. S tým možno súhlasiť alebo nesúhlasiť, no nemožno ignorovať realitu tohto nebezpečného varovania.
Formulácie súčasných ruských varovaní sú jednoznačné. Dokonca aj v ruskej televízii sa Putinovi vyčíta nerozhodnosť, zatiaľ bez toho, aby bol menovaný (čo je novinka). Rovnako ako pred štyrmi rokmi sú aj dnes tieto varovania ignorované. Pozrime sa na niekoľko nedávnych príkladov:
Dmitrij Medvedev, podpredseda Rady národnej bezpečnosti, 6. mája: „Iba beštiálny strach z utrpenia neprijateľných škôd zabráni Nemecku a zjednotenej Európe začať ďalší útok proti Rusku.“ (Pod pojmom „ďalší útok“ sa, samozrejme, myslí útok nacistického Nemecka z júna 1941.)
Sergej Lavrov, minister zahraničných vecí: „Bola nám otvorene vyhlásená vojna. Kyjevský režim je využívaný ako hrot kopije. Každý si však uvedomuje, že tento hrot je nepoužiteľný bez západných dodávok zbraní, spravodajských informácií, satelitných systémov, výcviku vojenského personálu a mnohých ďalších vecí.“
Sergej Karaganov, čestný predseda hlavného think tanku Kremľa, 10. mája: „Krajina, ktorá rozpútala dve svetové vojny a dopustila sa genocídy, nemá právo mať „najsilnejšiu armádu v Európe“, nieto ešte vlastniť zbrane hromadného ničenia. Ak by sa o to usilovala, nemeckí občania by mali pochopiť, že ich vlasť bude zničená, aby z nemeckej pôdy už nikdy nevzišla hrozba pre mier.“ (…) „Čoskoro budeme v pozícii, keď im budeme môcť dať ultimátum, ak sa budú naďalej správať týmto spôsobom.“ (Toto treba porovnať s Putinovým vyhlásením pred ruskými médiami z toho istého dňa, v ktorom prezident povedal, že „vojna na Ukrajine vstupuje do svojej záverečnej fázy“, čo spolu so správami o nadchádzajúcej ruskej „letnej ofenzíve“ možno interpretovať rôznymi spôsobmi.)
Karaganov, ktorý už minulý rok dokázal sprísniť ruskú jadrovú doktrínu, teraz navrhuje nasledovné: (A dávajte na to pozor):
„Najprv zaútočiť konvenčnými zbraňami na kľúčové zariadenia európskych krajín, ktoré sa zúčastňujú vojny proti Rusku. Ak nezareagujú, zaútočiť potom jadrovými zbraňami.“ Ak to nepomôže, „nejaká európska krajina bude musieť zmiznúť“. „Keď som tieto veci hovoril pred tromi rokmi, bol som v menšine,“ hovorí Karaganov, „teraz je to hlas väčšiny medzi vojakmi aj v spoločnosti.“
Tento organický intelektuál Kremľa, ktorý síce nie je jeho hovorcom, ale má veľký vplyv, navrhuje opäť zmeniť jadrovú doktrínu tak, aby sa najprv zvažovalo použitie jadrových zbraní, ak skupina ekonomicky a technologicky silnejších krajín zaútočí na Rusko konvenčnými zbraňami. A po druhé, čo je najviac prekvapujúce, aby Putin delegoval právomoc na použitie jadrových zbraní na generála zodpovedného za západoeurópsky front, čo obsahuje skrytú narážku na prezidentovu neschopnosť alebo lenivosť.
Ako hovorí nemecký analytik Alexander Neu, spočiatku išlo o požiadavky niekoľkých málo odborníkov. Teraz sa zdá, že zo strany ruskej spoločnosti a bezpečnostného aparátu vzniká tlak, aby sa „niečo proti Európe podniklo“. Inými slovami: Putin je pod tlakom, aby konal, a to veľmi skoro. Vojna by sa mohla rozšíriť do zvyšku Európy už v roku 2026. A Nemecko je teraz považované za nepriateľa číslo jeden Ruska. Človek si kladie otázku: prečo o tom západní novinári v Moskve neinformujú?
Treba vysvetliť, že v skutočnom svete dialektiky medzi veľmocami záleží na tom, že jadrová superveľmoc je prostredníctvom Ukrajiny vyzývaná svojimi európskymi a americkými protivníkmi s cieľom uštedriť jej „strategickú porážku“. Stratili rozum? Nechápu snáď, že čím viac budú v tomto úmysle úspešní, tým nebezpečnejšou sa situácia stane?
Treba si položiť otázku, ako hovorí Neu, či by vodcovia najväčšej jadrovej veľmoci sveta prijali porážku na poli konvenčnej vojny, s požiadavkami Európanov, ktoré z toho vyplývajú, teda či by sa zmierili so stratou svojho statusu veľmoci a možným rozpadom Ruskej federácie bez toho, aby sa uchýlili k jadrovému útoku, aby tomu zabránili.
Situácia je oveľa nebezpečnejšia ako počas napätia studenej vojny, no v Európe si to nikto neuvedomuje.
Este año la guerra podría extenderse en Europa vyšel 18.5.2026 na rafaelpoch.com