EURÓPSKA ÚNIA..? Zmysluplný PROJEKT (to už len bol..)
- projekt, ktorý sa zo zmysluplnej hospodárskej únie preformátoval na inštitucionálnu ideologickú platformu
- projekt, ktorý od odstránenia prekážok pri pohybe tovaru, služieb, kapitálu a osôb prešiel k riadeniu našich životov, k tomu, čo môžeme (doma) jesť – a čo môžeme (vonku) hovoriť
- projekt, ktorý – cez desaťtisíce extrémne platených bruselských mocipánov – začal riadiť až aj „zakrivenie uhoriek na trhu“, eskalovať napätie a „na konci dňa“ znepokojovať a ožobračovať väčšinové (nízkopríjmové) obyvateľstvo v strednej a východnej Európe výsostne z militantných príčin..
Na prvé „počutie“ začnime “mimo misu”
Ale opäť len zdanlivo, lebo je to skok rovno do jej stredu. Retrospektívnou spomienkou, ktorá len ľuďom poznania vie plnohodnotne otvoriť oči. Spomienkou, ktorá nevyhasla v ľuďoch. V ich hlavách i v srdciach. V tých ľuďoch, ktorí nepodľahli ešte pokušeniu vidieť svet na plytko, čierno-bielo. V ľuďoch, ktorí používajú obe mozgové hemisféry ruka v ruke, spoločne a nerozdielne. Lebo tento druh optiky ničí svet. Lebo nedať uzdu obom naraz je cesta do pekla. A nenávratne, ak sa „kantár“ hodí na krk iba jeden z nich. Tej pravej, emocionálnej alebo tej ľavej, racionálnej. S istou, že jedna „zožerie“ tú druhú aj s topánkami..
Ozajstný problém nastane, ak je ten „žravý“ proces riadený. A už bytostný, ak sa tej čierno-bielej optiky zmocní ideológia. A to už sme v strede misy…
Pri spomienke na časy, keď sa na svet začalo dívať na svet u nás pravou polovicou mozgu. Pri spomienke na to, keď slová ako Štefánik, či Dubček vypovedané na verejnosti boli rovno pozvánkou na oddelenie štátnej bezpečnosti. Aby sa dostala k „moci“ tá druhá, navonok fungujúca ako „technokratická“ hemisféra. Aby všetko bolo inak. Opäť raz na večné časy, a nikdy inak..
A ako pri každej „výmene stráži“ oboch centrál v hlave, nastupuje proces odvety. Žravo, nenásytne, bez náznaku tolerancie, bez ochoty pripustiť tú druhú k slovu, dať jej priestor sa obhájiť. Verejne. Nepochodiac ani s „vyjednávacím argumentom“ existencie celej škály farieb medzi nimi. Z prostého dôvodu – tá chobotnica nekoná spontánne, tá chobotnica to je uvedomelý, centrálne riadený proces, ktorý pozná iba jednu farbu. Bez odtieňov, ktoré by mohli čo len spomaliť proces „žrania“ tej druhej „nenávidenej“ polovice mozgu.
A pritom, ako mohlo byť všetko úplne inak. Ísť dopredu s oboma spustenými hemisférami naraz. Ísť s „Projektom ľudskej tváre“ oproti času. V čase, keď sa medzi nimi vytvárala vzácna koexistencia. Tá, ktorú podhodila historická konštelácia na možnú „farebnú budúcnosť“…
S touto poučnou premisou sa treba pozerať na časy, ktoré prišli po nej. Na žravé procesy, prichádzajúce v cykloch. Najprv, paradoxne, na tie ľavou hemisférou „samovoľné spustené“ pri pohľadoch na výklady „za hranicami našich dovtedajších možností“. Aby nastal čas, ako v tom vtipe o človeku v nebi, ktorý dostal vychádzku do pekla, v ktorom mu diabol ukázal iba kulisu, „lukulské hody“ pekelníkov v pozadí. Na jeden deň..
A tie kulisy sa obmieňajú dodnes. V cykloch, pokračujúc čoraz viac v tom nenásytnom žravom procese. Postupne vymieňajúc len sofistikovane svoje pozadie, prechádzajúc dnes už do otvoreného zúčtovania s nebezpečnou dvoj-kombináciou využívania oboch časti mozgu naraz.
I.
A ako na „lakmusovom papieriku“ možno odsledovať tento proces – na projekte EÚ. So všetkým podstatným, čo priniesol do života tu doma na Slovensku. Na projekte EÚ, do ktorej sme vstúpili ako do vlaku s visačkou Orient Express. Síce s lístkom na sedenie, zato bez batožiny. S pocitom nastúpiť doň za každú cenu, s pocitom vymaniť sa z uveriteľnej „Čiernej diery Európy.“ Len s pocitom viery v lepší zajtrajšok v slobodnom a demokratickom svete.
A vo vtedajšej konštelácií času – s nerovnovážnym východiskovým postavením – uveriteľnú ilúziu s kulisou „občianskeho a spoločenského zrovnoprávnenia“, ktorá stála na počiatku viery v tento projekt, sa podarilo presadiť naposledy za spoluúčasti „celonárodnej emócie“. Tej prvej, ktorá tejto ilúzií predchádzala. Tej, nezabúdajúcej emócie, prameniacej z viery, z presvedčenia v pravdu v dzurindovské „dvojnásobné platy“. A cez ne rovno na rovnaké platy a na rovnaké dôchodky po nastúpení do toho pomyselného vlaku.
Tie ilúzie, v ktoré viera dopadla ako viera „sedlákov“ pri bitke „u Chlumce“.
Lebo v tom pomyselnom vlaku sa cestuje vo „vyhradených vozňoch“, kde má pracujúci človek aj senior po toľkom čase stále (reálne) TROJ až ŠTVOR-násobne nižší príjem na bytie a žitie. Lebo to dôležité, čo súvisí s rovnako nastavenými podmienkami vychádza z reálií nerovnakých možností „koexistencie“ byť a žiť v takomto nerovnovážnom svete. Respektíve s možnosťami pohybovať sa v ňom voľne ako troj až štvor-násobne chudobnejší príbuzný.
Lebo to, čo s tým prichádza je už iba túžba „domajšieho“ mať, zato splnený sen tých z vonka, ktorí už dostali a bohato profitujú z neho verejnosti neviditeľným spôsobom.
Taká je verejne vyslovená pravda o „Štefánikovi““ a o „Dubčekovi“ v dnešnom svete, kde dominuje dnes výlučne len jedna farba videnia sveta. Lebo Štefánikom“, tým vtedajším toxickým slovom, vysloveným na verejnosti sa dnes už u nás historicky-hystericky stalo slovo „MIER“, a slovo „RUSKO“ v inom, ako iba odsudzujúcom duchu. Vrátane kultúry a športu. V dôsledku nehoráznej uplatňovanej, aj v medzinárodnom práve neprípustnej, kolektívnej viny. Vrátane nevyžiadanej izolácie v spoločnosti. A je už opovrhnutia hodné, že už aj v športe, ktorý má spájať aj tam, kde sa už chýba vôľa.
Taká je pravda o EÚ, ktorá stratila už nadobro svoj pôvodný, zmysluplný účel PRIESTORU na voľný pohyb tovaru, poskytovaných služieb, kapitálu, aj s voľným pohybom osôb v tomto spoločnom, jednotnom hospodárskom prostredí. V prostredí s pôvodne rovnakým prístupom, vyplývajúcej z primárnej legislatívy EÚ (spred prijatia Lisabonskej zmluvy, teda „Zmluvy o fungovaní EÚ“) k rozhodovacím procesom o jej aktuálnom i budúcom smerovaní.
Priestore, ktorý stál na počiatku tejto myšlienky. Pozoruhodnej v jeho podobe limitovanej týmto ohraničením. LEBO dnes sa už tento zámer až cynicky spreneveril hlavnému „architektovi európskej integrácie“, R. Schumanovi, a jeho dobovým „spolupútnikom“. Chcejúc úprimne veriť, že išlo pritom o tento prvoplánový účel..
Priestore, ktorý postupom času zadusil nový cyklus, nový, extrémne citlivý zásah do bytostných záujmov členských štátov.
II.
A tento skokový proces naštartovala už Lisabonská zmluva (ešte v roku 2007). Tá, ktorej dnes môžeme o. i. „vďačiť“ zato, že nie sme už suverénnym štátom, so zvrchovanou právomocou na svojom území. Lebo, len ilustratívne, zato preukazne až to bolí – za každého migranta, ktorého odmietneme – musíme za neho zaplatiť „protihodnotu“ 20 000 eur.
A dnes sa už neskryto derie na svetlo božie nový „cyklus“, STRATA „pozostalých členských práv“, ktoré zvrchovanosť členských štátov má nadobro pochovať. Zrušením práva VETA členského štátu, v tej pôsobnosti, ktorá je ešte v ich výlučnej právomoci.
Zrušením vymoženosti, ktorá ako 1. vábna kulisa pre posilnenie dôvery v tento projekt stála na jeho počiatku. Projektu ktorý sa dnes – v tomto kontexte – dostatočne preukazne javí ako premyslene, systematicky organizovaný projekt EÚ s centrálnym riadením. Ako „Projekt Šagrénova koža“, nihilizujúci postavenie a význam členských štátov s jeho postupným znefunkčnením a stratou ich národno-štátnej identity. A v jeho rámci s „občianskou kozmopolitizáciou“ občanov spôsobom, ktorý degraduje ich korene, ich príslušnosť k rodu.
A „Európska“ ÚSTAVA, ktorá vtedy ešte neprešla bola len prvým, nepodreným krokom na tejto vytýčenej ceste..
A to všetko sa pritom (nenáhodne) deje už vo verejnom priestore, z ktorého sa načisto vyprázdnila (pôvodná) hodnota ikonických pilierov pre civilizované bytie a žitie – SLOBODY a DEMOKRACIE.
Tých vzácnych entít, ktoré sa ukázali byť v ich plnom význame brzdou pre stupňujúci sa proces likvidácie možnosti prejaviť iný názor v informačných zdrojoch bez rozdielu ich vlastníctva. Ktoré sú pre existenciu názorovej plurality rovnakou hrozbou pre „Projekt EÚ“ v jej cieľovom riešení ako demokratické voľby, ktoré nesú v sebe psiu povinnosť ich uznať, ako väčšinovú vôľu suveréna štátnej moci. Bez výhrad „vyššieho princípu“..
Dnes sme už vo fáze nového „cyklického skoku“, s novými nástrojmi na riadenie tohto procesu. Násilne. DOMA zvolávaním ľudí do ulíc. Na odpor. S už s aktivitami hranične si tykajúcimi s ÚSTAVOU. A v Bruseli (ne)regulárnym VYDIERANÍM. Z ideologických príčin. S ekonomickou náplňou. S opakovaným projektom iného druhu.
Najprv vysielaním „novodobých demaršov“, novou „dzurindizáciou povesti Slovenska“, v dôsledku opakovaného špinenia „domorodých vtákov“ do vlastného hniezda. Vyvolávaním povesti Slovenska akoby opäť novej „čiernej diery Európy“, s rovnakým cieľom. Rovnako za každú cenu, v ktorej platí : čím horšie pre nich – tým lepšie pre nás. Odporne. Ohyzdne.
A hneď na to ekonomickými hrozbami, šermujúc na úvod kartou so zadržiavaním prostriedkov na obnovu, s postupujúcou „vytesňovacou politikou“ na spôsob biča na „svojprávne“ Maďarsko.
A to už s dnešnou oslavnou, výročnou pompou nejde do kopy. Presnejšie, nejde do hlavy, do softvéru svojprávnych ľudí, ktorí majú súčasne aktivované obe mozgové polovice. Ľudí svojprávnych už myšlienkami, slovami aj skutkami. Lebo ten otvorený softvér je podmienkou úspešného hľadania pravdy. Tej, v ktorú jedinú sa oplatí veriť. Na rozdiel od fráz, od prázdnych slov a nekonečného pokrytectva, ktoré rozožiera štát od roku 2004 zvonku, a od roku 2020 likvidačne už aj z vnútra..
LEBO toto všetko povedať dnes NAHLAS, na verejnosti, v jeho druhej „normalizačnej fáze“ – je to samé, ako povedať nahlas v tej prvej, Štefánik alebo Dubček.
Len s tým rozdielom, že tú „tichú“ bývalú policajnú „ostrahu“ nahradila dnes tá „hlučná“ mediálna. Tá dnes rovnako žalujúca doma i v zahraničí, a rovnako súdiaca. Len vtedajšie jednostranné paragrafy dnes nahradila dvojstranná morálka..
Ešte príznačné PS na záver:
Keď sa už verejne povie a) – bolo by už načim povedať nahlas aj b)
Lebo už v 6. pádoch sa skloňuje každý deň tá sama mantra, vlastne dve mantry o prínose členstva v EÚ. Len – opäť raz – zostava tabuizovaný ten zamlčaný 5. pád..
Aj ten o vyberaní peňazí Slovenskom z naskladanej „včielky“ v rozpočte EÚ, zato ten vklad na ňu zostáva mimo pozornosti nič netušiacich, vďačných ľudí. Ten, už dnes plnohodnotný, posúvajúci mieru vďačnosti do vyrovnaných čísiel.
A rovnako ten o miliardách z EÚ, ktoré navonok rezonujú v ušiach ešte viac netušiacich a vďačných ľudí ako nezištný DAR Slovensku. Lebo tie miliardy, akokoľvek výhodné, sú iba pôžičkou, ktorú bude treba vrátiť, a od roka 2027 splácať ako dlh, idúci na vrub tých, ktorí budú za dlh zodpovední. Asi tak, ako dnešná koalícia po prevzatí verejného dlhu na HDP od „včerajších negramotných hospodárov“, ktorí robí Slovensko rukojemníkom v rukách svojich veriteľov. A to je pravý kapitalizmus. Zištná nášľapná mína „mecenášov“ pre „neprispôsobivých..
PRETO – lebo Štefánik aj Dubček nahlas..