Site icon Spolok ARCHA o.z.

Proces kolapsu globálnej hegemónie USA?

Včerajší deň dal peknú ilustráciu, ako vyzerá proces kolapsu globálnej hegemónie USA.

Začalo to úplne šokujúcou správou, že Victoria Nulandová bola v Nigeri. A naozaj, len sa nad tým zamyslite: námestníčka ministra zahraničia, ktorá nechala všetky svoje záležitosti, urýchlene odletela do Afriky rokovať ani nie s oficiálnymi orgánmi, ale s rebelmi, ktorým sa jej krajina v posledných dňoch vyhrážala všetkými možnými trestami. Navyše, ani sa nesmela stretnúť s prezidentom a samotné rokovania sa ukázali ako bezvýsledné. To znamená, že situácia v chudobnej, zaostalej, zdanlivo bohom zabudnutej krajine na druhom konci sveta sa Američanom zrazu tak zvrtla, že arogancia veľmocí musela byť zatlačená do úzadia a bolo treba tam poslať takúto osobu, aby situáciu zachránila.

V tom čase Nulandovej šéf — minister zahraničných vecí USA — pritom opatrne klamal, že Spojené štáty urobili všetko pre to, aby vyriešili problémy Ruska a odblokovali dohodu o obilí. Najzaujímavejšie na tom nie je ani to, čo Antony Blinken presne povedal, ale prečo to musel urobiť. Odpoveď je vlastne jednoduchá: zastavenie obchodu s obilím znamená obrovské straty pre nadnárodný biznis (poľnohospodársky aj finančný), ktorý na tom úspešne zarobil astronomický kapitál. A je celkom prirodzené, že teraz tento biznis, ktorý má vo Washingtone tradične veľmi seriózne lobistické zdroje, bije na všetky bubny a žiada, aby sa všetko vrátilo späť.

Avšak možnosti pre americkú administratívu sú jedna horšia ako druhá: buď skutočne splniť požiadavky Ruska a skloniť sa tak pred Moskvou celému svetu na očiach, alebo riskovať eskaláciu organizovaním vojenských konvojov na vývoz obilia. Vtipné na tom je, že v druhom prípade nie je pre Washington hlavným problémom ani nebezpečenstvo priameho stretu americkej a ruskej armády, ktorý prerastie do globálneho jadrového konfliktu. Je tu ešte niečo oveľa horšie: že Rusi môžu skutočne potopiť nejaký americký torpédoborec v Čiernom mori. Pričom Spojené štáty kvôli tomu jadrovú vojnu nezačnú. A zostane im len zamazať problém, čím opäť ukážu celej planéte svoju slabosť.

A tak je Ministerstvo zahraničných vecí v podaní Antonyho Blinkena nútené tancovať na rozpálenej panvici a hrať o čas v nádeji, že sa situácia s obilnou dohodou nejako vyrieši.

Aby toho nebolo málo, začalo Spojeným štátom prihárať aj na Blízkom Východe. A nie sú to len ruskí piloti, ktorí „neprofesionálne“ sprevádzajú svojich amerických kolegov v sýrskom nebi. Hlavnou bolesťou hlavy je prudké zhoršenie vzťahov s Iránom. Tak významné, že do Červeného mora museli byť vyslané ďalšie obojživelné útočné sily a 3000 vojakov ako „reakcia na nedávne pokusy Iránu ohroziť voľný tok obchodu“.

Ako je známe, Američania už mnoho rokov presadzujú politiku zadržiavania tankerov s iránskou ropou. Ukázalo sa však, že táto hra sa dá hrať na dve strany a Teherán už na základe rôznych obvinení pravidelne zadržiava lode pohybujúce sa v jeho výsostných vodách. Stojí za pripomenutie, že Irán vlastní severné pobrežie Hormuzského prielivu – tenkej tepny spájajúcej Perzský záliv so Svetovým oceánom: tretina plynu vyprodukovaného na planéte a štvrtina vyprodukovanej ropy vstupuje na trh cez prieliv.

Vo všeobecnosti Spojené štáty zistili, že po ich svätom práve robiť si, čo chcú a trestať „darebácke štáty“ podľa svojich predstáv, nasledovala iránska odpoveď, ktorá sa postupom času stala čoraz citlivejšou a nepríjemnejšou. To znamená, že Američanom nezostáva nič iné, len postaviť drzého na jeho miesto alebo sa o to aspoň pokúsiť.

Ale tri opísané problémy, spolu s desiatkami nespomenutých, sú druhoradé vo vzťahu k hlavným geopolitickým výzvam, ktorým Spojené štáty čelia: konflikt s Ruskom a prípravy na tvrdú konfrontáciu s Čínou.

Americká geopolitická všemohúcnosť sa rozpadá pred našimi očami a nové „diery“ sa objavujú na tých najneočakávanejších a najnevhodnejších miestach (napríklad v spomínanom Nigeri). A upchávanie týchto dier si vyžaduje zdroje, čas a profesionálov, ktorí sú dostatočne kvalifikovaní na to, aby sa s problémom vysporiadali. Najcennejší personál ministerstva zahraničia v Afrike zjavne neuspel.

A tento proces bude len naberať na obrátkach. Rastúce príklady neschopnosti Washingtonu poraziť protivníkov, potrestať „odpadlíkov“ a prinútiť váhajúcich poslúchať (zdravíme summit v Džidde!) slúžia ako inšpirácia pre nových „rebelov“, ktorí sú pripravení riskovať, že napadnú bývalého hegemóna a obrátia jeho kaftan všemohúcnosti na obyčajnú handru.

AUTOR: Irina Alksnis, ZDROJ, Preklad: NF

prihláste sa do nášho kanála na TELEGRAMe: https://t.me/spolokarchaoz

Exit mobile version