V politike, tej štandardnej, vždy platilo byť za schopného, schopného výbavou, za ktorého hovorí uveriteľný „životopis“, schopného vedieť robiť kompromisy s neprekročiteľnou mravnou latkou. Ale v neposlednom rade aj predvídavého. Lebo dobrého politika krášli neopomenuteľná schopnosť „šachistu“ – schopnosť vidieť niekoľko ťahov dopredu.
Žiaľ, tieto nosné fenomény nehrali v slovenskej politike „prvé husle“ od počiatku, zato s príchodom súčasnej koalície k moci sa načisto vytratili. Ani schopní, ani uveriteľní, tobôž byť predvídaví. A čo horšie – už mimo misu – sú to v prevažnej väčšine pomýlení ľudia, nemajúci miesto na horných poschodiach vládnej a zákonodarnej moci. Ich príchod do politiky bol nevydarený občiansky počin vzdoru na spôsob pokus-omyl.
Čo však do veľkej miery prekvapuje je fakt, že fenomén predvídavosti s jemnocitom pre posúdenie a zhodnotenie politických reálií opustil aj kľúčových opozičných politikov. A dôvodov pre túto diagnózu je viac. Tým najsignifikantnejším je voľba – predčasných volieb.
Utvrdiť sa v tejto diagnóze pomôže fakt, ktorý ostal visieť nepochopený v čase, ktorý žijeme. Na Slovensku o to viac, že MY tu doma na tú pomyselnú križovatku ešte len prichádzame. A preto je ešte u nás možnosť prispôsobiť s príchodom do nej jazdu „stavu vozovky“. A o ňu práve ide. O prístupovú vozovku, a najmä o tú križovatku. Lebo – dnes už je nadovšetko jasné, že tou križovatkou so semaforom – sú voľby s voľbou. S voľbou o budúce smerovanie štátu na ceste za ňou..
A tu sme pri podstate problému. Problému tak veľmi podobnému tomu, ktorý sme zažili po roku 1989. V Európe i na Slovensku. Problému IDEOLOGICKEJ voľby v miere akú si (stále ešte) nevieme dosť dobre predstaviť. Problému, ktorý je dnes (opäť) za dverami – volieb.
Pre (analogickú) názornosť pripomeniem poučnú situáciu z odžitých reálií spojených s existenciou NATO a jeho expanziou do dnešného stavu. Tým vtedajším NATO, tým vtedajším „spiacim očkom“ – je dnešné spiace očko Istanbulského dohovoru. Dohovoru vo význame tejto (ideologicky) nosnej dlažobnej kocky na ceste – navonok zabaleného do vábnych vzletných slov, ktoré sú (zatiaľ len) spočívajúcou udicou pre tých čo nevedia čítať „diplomaticky“ písané právne texty. A s ním, čakajúc na aktiváciu, sú pripravené od neho sa odvíjajúce a s ním „blízke príbuzné“ liberálne hodnoty s príchuťou, ktorá nie je ľuďom ctiacim si v prvom rade tradičnú rodinu, pôvod, tradície, zásadne iný, ľudskejší slovanský štýl života a osobnú i národnú identitu primárne vlastná.
Zlá správa je, že dnes už na rozširovanie tejto – pre nás cudzej – ideológie netreba žiadne voľby. Stačí, ak je táto ideológia vlastná mentálnemu svetu vlastníkov mediálneho a ekonomického impéria:
- donúti ekonomické subjekty konať a vytvoriť „infraštruktúru“ pre cestu, akú jej predurčí táto „ entita“, – využívajúca svoju ekonomickú moc na to, aby štátu cez ne vnútila svoje ideologické predstavy – a tie subjekty v záujme vlastného prežitia nemajú inú možnosť ako sa podriadiť (majúc na mysli plazivé presadzovanie firemnej diverzity, forsírujúcej „inkluzívne progresívne“ trendy, ako napríklad dobrovoľno-povinné hlásenie sa k podpore LGBT a pod.), poznajúc to už dnes pod skratkou ESG a „zainteresuje“ na tieto účely
- „políciu“ domácich aktivistov, regrutujúcich sa v halasných médiách (majúcich ich pod priamym ekonomickým vplyvom) a zanietených poturčencov v treťom sektore (majúcich v nich žoldnierov s predĺženou rukou).
Tou lepšou správou je, že predvídavosť schopných vie reagovať na „premenné“, vyplývajúce z dobrého čítania miesta a situačnej doby, ktorá je a ktorá hrozí. A na to sa dnes stačí riadiť iba známymi, dnes o to viac akútne aktuálnymi slovami sv. Františka z Assisi :
„Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého.“
Premenené na drobné toto na Slovensku znamená primárne sa riadiť treťou vetou. Práve dnes, v snahe „nepokaziť si to“. Lebo predčasné voľby, špecificky tie dnes stojace predo dvermi, nech to znie akokoľvek kacírsky prekérne – by len predčasne vypustili gina z flaše a v konečnom dôsledku ľuďom na Slovensku len zhoršili status quo…
Lebo všetci, ktorí majú oči otvorené a uši priedušné, by mali rozumom vedieť a srdcom cítiť, že dnes by sa predčasnými voľbami – predčasne – v prvom rade len odstavili posledné zvyšky „hrádzok“ pre inú, agresívnejšiu (stranícku) úderku. Tú, hladne čakajúcu nepredvídane – o jedno volebné obdobie dlhšie – ako to mala s nimi v pláne vyššie spomínaná „entita“. Pod ideologickou egidou ideovej – neformálne stále – podpredsedníčky tohto „progresívneho“ prúdu. A dnes už aj s poučením, ktoré sa im dostalo po volebnej noci. Potrebou sa spojiť v záujme vyššieho cieľa…
A keby nebolo „anjela“ dnes by sme už boli za onou križovatkou…
A čo je na tom odkaze Františka z Assisi východiskovo najdôležitejšie pre dnešok – sú dve veci. Poznanie, že na rozdiel od tých – už poučených – je dnešná opozícia o volebné obdobie pozadu, teda v neschopnosti pochopiť onen Svätoplukov odkaz pre rodu verných potomkov na jednej strane. A v ešte aktuálnejšej neschopnosti pochopiť, že čas pracuje pre nich. Čas, ako oná premenná, ktorá rozhoduje o víťazovi boja. Ako na bojisku. Schopnosť vedieť vyčkať pravú chvíľu, zotrvať na príhodný moment, závislý od vývoja „bojaschopnosti“ druhej strany. A v dnešných politických reáliách je nadovšetko zrejmé, že koaličný potenciál súčasného držiteľa moci je dnes už v pozícií skapínajúceho koňa. Koňa, ktorého treba nechať dokončiť (svoje) dielo skazy. Nie z milosrdenstva jeho, ale pre milosrdenstvo tých, čo sa vezú vo voze pod jeho (štvorzáprahovým) vedením.
PRETO treba vyčkať na príhodnejší čas, kedy povyskakujú zo záprahu voza, čoby z potápajúceho sa Titaniku, tie rozdielové zakuklené figúry, mentálne blízke uvedenej úderke. Tí, ktorí pochopili skôr, že touto cestou ísť už nejde, a cesta späť (k dôvere voliča) na tomto voze je nemožná.
Po vzore – nie náhodou vyskočivšieho mravného nímanda – Krúpu, dnes už aj s deklarovanými vyhliadkami na vyskočenie jeho mentálneho dvojčaťa Naďa, v oboch prípadoch dnes toho mravne najdekadentnejšieho, čo sa podieľa na smerovaní voza.
A rovnako tak po vzore ešte v (zá)kryte čupiacich figúr typu Žiaka a jemu podobných, ktorí sú zatiaľ na „čakačke“ pripravení opustiť už odpísaný projekt škodného anjela a preskočiť do novo pripravovaného dopravného prostriedku, už pod vedením (integrovane) fungujúcej úderky.
Netreba pripomínať, že ide práve o tých, čo sa rozhodnou mierou podieľajú na ovládaní dnešného záprahu s rukou na džípíes-ke známej zahraničnej proveniencie…
A to netreba pritom zabúdať ešte na „kandidátov“ na prestup do „konfederačnej úderky“. Na tých, čo už stihli opustiť zaostávajúcu časť záprahu na čele s figúrou s nebezpečne toxickými ambíciami, Kolíkovou, mentálnym dvojčaťom s neformálne fungujúcou podpredsedníčkou onoho zá-dverového „progresívneho“ prúdu.
Korunou tejto stratégie je vedomie, že nad tým všetkým dnes čnie figúra kovaného sofistika SULÍK-a a jeho nie unáhlené náhlenie vycúvať zo záprahu ešte v čase, kým je voz v akom-takom prevádzkovom stave. Lebo ten chlap, čo si práve nasadil rúcho Piláta vie, čo robí. Dobrou správou však je, zdá sa, že nepozná históriu.
A preto sa netreba unáhliť, a už vôbec nie uprednostniť osobné motívy na „skrátenú hru“. Lebo dnes počkať a nechať to urobiť na „Japonca“ SAMO SATO (rozpadne) je prezieravé, nie v politickom záujme, ale výsostne v bytostnom občianskom záujme.
Aby spiaci a unavení cestujúci vo voze lepšie pochopili zradnosť svojej voľby, a najmä aby na základe prežitej skúsenosti z tŕnistej cesty si už viac nekúpili cestovný lístok na voz ovládaný súčasným záprahom ešte „včera“ s ústavnou väčšinou a dnes v postavení molocha na hlinených nohách, rozpadajúci sa na prach v priamom prenose. Neschopní ovládať sami seba, nieto ešte riadiť štát.
PRETO tento varovný prst fanúšikom „skrátenej hry“ zo strany „nemotivovaného“ človeka, neuprednostňujúci záujmy na rýchlych profitoch „politických opozít“. Naopak, uprednostňujúci potrebu participovať na spoločnom úžitku – určenom ťažko skúšaným občanom Slovenska. A nielen tým zbožným želaním z narastajúcej túžby po urýchlenej katarzii Slovenska.
Takže pozor, chlapci z hlavného mesta! Hamujte, a nesprávajte sa ako ľudia, čo si nevidia za špičku nosa. V záujme nás, čo sa vezieme vzadu vo voze…
PS : Agenda protikorupčného blúznenia už vyčerpala svoj potenciál chytiť na udicu (právom) nahnevaných ľudí, lebo korupcia tu bola aj pred Ficom, a svojím spôsobom ešte brutálnejšia, len netreba stratiť pamäť. Nevyšetrená Gorila bola o stámiliónoch (počnúc províziami z paroplynového cyklu).
Známe rozdeľovanie koristi z privatizácie a plánovanie ďalšieho okrádania štátu, a to priamo za účasti vládnych predstaviteľov (Malchárek v postavení dzurindovho ministra hospodárstva, Bubeníková v postavení predsedníčky výkonného výboru Fondu národného majetku SR). A to, že nelegálny komplot medzi vrcholovými politikmi a vrcholovými podnikateľmi opísaný v Gorile naozaj existoval, je dnes všeobecne známym a nepotrestaným faktom len preto, že nahrávka dostupná orgánom trestného konania nemala legitímne krytie.
O kupovaní poslancov, Dzurindovho pokladníka Palacku a iných „dzurindo-gatiach“ netreba ľuďom s pamäťou pripomínať.
O korupcii dnešnej môže zapochybovať iba človek, ktorý sadol na lep propagande, ktorá je dnes už vysokou školou pre neinformovaných a najspodnejším fenoménom všetkých čias pre mravného, zorientovaného človeka.
PRETO sa chlapci ponáhľajte pomaly, eutanázia vládnej garnitúry je predo dvermi. Netreba ju nasilu odpájať od (pomocných) prístrojov. A netreba pritom ani zbožne čakať na jej funus.
Len to pýta múdrosť sv. Františka v hlave, šľachetnosť toho „dnešného“ Františka v srdci, spolu s pokojom a trochou trpezlivosti onoho Japonca v duši.
Laco Kopál