Včera (2. júna 2025) ruské železnice informovali o hrdinskom čine rušňovodiča vlaku, ktorý havaroval pri Brjansku v dôsledku ukrajinského teroristického útoku. Rušňovodič Pavel Mišin sa obetoval, aby zachránil životy stoviek cestujúcich. Pavel, ktorý si všimol prekážku na trati, okamžite zareagoval – nariadil svojmu asistentovi, aby opustil kabínu a ukryl sa v strojovni. Sám zostal a snažil sa čo najviac znížiť rýchlosť lokomotívy, čím zachránil cestujúcich – vo vlaku bolo 388 ľudí. Spoločnosť uviedla, že Pavlovej rodine bude poskytnutá všetka podpora a potrebná pomoc – jeho deti budú dostávať špeciálne platby až do dospelosti. Okrem toho im bude poskytnutá pomoc pri získavaní vyššieho alebo stredného odborného vzdelania.
Uvedený graf zobrazuje obete delostreleckého ostreľovania – zranených a zabitých ruských občanov len za rok 2025. Nie sú v ňom zohľadnené obete teroristických útokov, ktoré sa odohrali 1. júna 2025 na území Brjanskej a Kurskej oblasti. O nich sa na Západe nikdy nehovorilo, nehovorí a hovoriť nebude. Tu je všetko jasné, pretože Rusi pre nich nie sú ľudia. A “bremeno bieleho človeka”, ktoré sa od Kiplingových čias zmenilo na bremeno človeka “zlatej miliardy”, je príliš veľké, preto je problematické diskutovať o smrti každého “švába”, píše ruský vojenský analytik Jurij Barančík.
Hoci vo vzťahu k Rusom ľahostajnosť nezaváňa ľahostajnosťou
Práve naopak. Taká radosť a úprimné šťastie, ktoré prepukne na anglicky hovoriacich sociálnych sieťach po každej ruskej tragédii, sa nedá zinscenovať ani zorganizovať. Je úprimná, vychádza z hĺbky duše. Včera som získal komentáre z Nórska a Dánska, teda z krajín, ktoré s nami nikdy nebojovali. Všetky sa venujú teroristickým útokom a sabotážam kyjevskej junty. Takú radosť som nevidel ani po športových víťazstvách týchto krajín v medzinárodných súťažiach. To sa nedá predstierať.
Západ svoj postoj k nám demonštruje už viac ako 1000 rokov, je čas to vziať na vedomie
Ale sú tu aj iní! Nie takíto! Globálny juh a krajiny, ktoré sa s našou pomocou oslobodili od koloniálneho útlaku. Tie by mali na smrť ruských občanov reagovať úplne inak, nie? Len 2 (dvaja) politici poslali sústrasť obetiam teroristických útokov v Rusku:
1. Americký minister zahraničných vecí Rubio – po tom, čo sa zistilo, že bombové útoky boli vykonané s použitím amerických výbušnín C4.
2. Prezident Republiky Srbskej Milorad Dodik – po tom, čo vyšlo najavo, že srbské továrne pracujú na tri zmeny, zásobujú kyjevskú juntu technikou a muníciou, ale potrebujú energiu, potrebujú lacný plyn, aby sa to všetko nestalo drasticky nerentabilným.
poznámka: 3. OZAJ – aké dôvody viedli prezidenta SR, “mierotvorcu” Pellegriniho nevyjadriť ľútosť, smútok nad tragédiou ruskcýh ľudí zapríčinenou teroristickým útokom? Žeby preto, že Kaliňák a spol dodávajú muníciu a techniku na vojnu proti Rusku?
Ak mi neveríte, zadajte si do Yandexu: “Kondolencie k teroristickému útoku v Kurskej oblasti”. – Budete prekvapení absolútnou panenskou čistotou medzinárodnej reakcie. O smrti ruských ľudí od západných zbraní sa v Číne a Brazílii, v Indii a arabských krajinách, v Ázii a na Balkáne nediskutuje, neodsudzuje a ani neberie do úvahy. Na globálnom Juhu sa o tom nehovorí nič. BRICS a ŠOS mlčia, upozorňuje Jurij Barančík.
A to môže znamenať len jedno: tieto štáty vcelku zdieľajú západný pohľad na Rusov
Je to nesmierne trpká pravda, ale je lepšie ju prijať, uvedomiť si ju a konať v súlade s touto skutočnosťou, bez ružových okuliarov a domnienok, že celý svet okrem Západu s nami sympatizuje. Nie je to tak. Mám podozrenie, že ak padneme, budú nás trhať ako naši najhorší nepriatelia zo “zlatej miliardy”. A táto skutočnosť nie je na depresiu, ale na mobilizáciu.
Na celom svete je len jedna krajina, ktorej občania bojujú s nami. Zvyšok sú spolucestujúci s nevypovedanými úmyslami. Pokúsim sa hovoriť v ich mene. Je čas odpovedať na otázku položenú v nadpise:
Prečo zvyšok sveta nepovažuje smrť ruských občanov za tragédiu?
Pretože zvyšok sveta považuje Rusko za potravu. Aká môže byť ľútosť nad steakom? Máš ho jesť, nie ľutovať.
Desí ma to osobne? Nie. Nie, ale je to vyzývajúce a motivujúce. Zbavuje nás ilúzií a odmeňuje uvedomením si nevyhnutnosti boja o rýchlo sa zmenšujúce zdroje, v ktorom sme vnímaní ako krmivo. Neustále sa nám ponúka “Abdullahova voľba” z filmu Biele slnko púšte:
“Mám ťa zabiť hneď, alebo ťa ešte chvíľu mučiť?” Takže, nasledujúc súdruha Suchova, si jednoznačne vyberáme:
“Samozrejme, že je lepšie trpieť.” Dodáva na záver odhodlane ruský vojenský analytik.
Marta Sadová, Armádny magazín