Ako to už pri takýchto príležitostiach chodí, najprv si treba prečítať „bedeker“…
Vy, všetci bez výnimky, čo ste už čo to počuli o litere a duchu zákona, o dvojičkách v práve, zbystrite pozornosť. Lebo o nich bude pri avizovanej pozvánke na výlet reč. O týchto siamských dvojčatách, ktoré nejde od seba oddeliť, ak chceme, aby ostali žiť. Aby mohli fungovať ako jeden celok. Plnohodnotne. V rovnováhe, tej, o ktorú vždy ide v živote. Lebo aj litera zákona, hoci zaodetá „do kože“, by bez (mravného) ducha nedávala žiadny zmysel. Bo by bola iba prázdna množina paragrafov, ktoré by nič nedržalo spolu. Ako pár…
Preto je tak potrebné dívať sa na zákon ako na nerozlučnú dvojicu s choreografiou, ktorú jej napísal zákonodarca. Ako na zákon, ktorý je potrebné interpretovať vo vzájomnej harmónií, aby bolo možné splniť autorský zámer, a pôsobiť uveriteľne aj pre diváka.
A s takouto „manuálnou“ optikou sa treba pozerať aj na interpretáciu zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti – v (neopomenuteľnom) spojení so zákonom o štátnej službe príslušníkov PZ..
A na tento účel je dobré a správne spoznať najprv choreografiu, aby sme ako diváci mohli lepšie porozumieť príčinám a samotnej podstate nesúladu medzi autorským zámerom tohto zákona a jej súčasnej interpretácií majiteľmi pravdy, ktorí sa ju už dnes nepokúšajú hľadať, ani o nej diskutovať na verejnosti, lebo oni ju už sami ako jedinú správnu tvoria.
Preto verte, že táto cesta za (s)poznaním stojí zato. Pre každého, kto uprednostňuje autentické poznanie pred informáciami z druhých (nečistých) rúk. Dnes tobôž, ak sú od tých „rozviazaných.
I.
Ešte predtým ako si priblížime choreografiu zákonodarcu je dôležité priblížiť spôsob a metódy, akým sa táto interpretácia autorského zámeru przní. Spoznať – s bedekrom v ruke – súradnice, ktoré veľa napovedia, ako ťažko sa môže dariť týmto dvojičkám v dnešnej dobe, ako bolestne môžu spolu vychádzať – ako dvaja v jednom.
A v tomto kontexte kľúčovú úlohu zohrávali ľudia s mocou v ruke v „krajine“. V „krajine“, kde sa všetko podstatné v nej od volieb v roku 2020 (vrátane nich) udialo len a len „náhodou“ (ďalej len bez úvodzoviek).
Preto najprv spoznajte „cestný (o)kruh“, v ktorom sa tieto dvojičky nie vlastnou vinou ocitli. Na lepšie pochopenie toho, prečo sa všemohúcemu (zákonodarcovi) nepodaril jeho zámer.
To už vitajte na (s)poznávacom (o)kruhu. V tom skutočnom, ktorý na ostatnom príbehu, ktorého sme dnes svedkami v priamom prenose – v príznačnej skratke poodhaľuje podstatu divadelného metrixu, falošnosti tohto sveta nových „hodnôt“, ktorý velí zamyslieť sa, či toto je cesta, ktorou máme ďalej ísť.
II.
Úvodom do neho, vitajte na okruhu, ktorý bol odštartovaný v paláci. Kde na samom počiatku celkom náhodou robil istý junák poradcu pani veľkocitnej z paláca, ktorá okruh zastrešuje. Nazvime ho pán Kubena. Poradcu pre „fšetko“ – poradcu tej, ktorá mala obzvlášť slabosť pre elitnú skupinu, tých s „odviazanými rukami“, že musela náhodou, výhradne len pre túto silovú zložku vysloviť verejné obavy o ich osudy. Celkom náhodou opakovane. Teda dupľovane. A je opäť len náhoda, že v oboch prípadoch v „živom vysielaní“, teda v čase, keď ich osudy boli a stále sú, čoby obvinení, predmetom vyšetrovania. S pripomenutím, že v konaní, do ktorého sa (ani) náhodou nemôže zvonka zasahovať.
Aby tento junák celkom náhodou pracoval v jednej „súkromnej kancelárií“, s iným moc-nejším junákom, nazvime ho pán Lepšic. Tým, ktorý v súčasnosti už vo „verejnej kancelárií“ dozoruje svojské pestvá stvárané tými elitnými, s „odviazanými rukami“. Aby tento junák, Kubenom volaný, neobyčajnou náhodou prejavil mimoriadny záujem o ochranu týchto (nielen samým osudom), ale aj inými kontrolnými orgánmi moci stíhanými.
A mierou náhody vrchovatou je, že iný junák, náhodne čoby sudca Mestského súdu v BA IV, rozhodol predbežným opatrením o „vrátení 1.viceprezidenta PZ do funkcie. S rýchlosťou svetla, ktorou sa snažil atakovať svoj vrcholný osobný pracovný výkon. V horúčkovitej snahe – aspoň trochu sa priblížiť k zatiaľ nezadokumentovanému svetovému výkonu panej z paláca. Tomu, ktorým náhodou táto pani podpísala zmluvu o vojenskej spolupráci v rekordnom čase, keď ešte hádam ani nevyschol papier s podpisom z Národnej rady SR, ktorá tú zmluvu náhodou odsúhlasila.
Zabudnúc – nezabudnúc pritom pripomenúť to najpodstatnejšie – čo tomu junákovi v tom chvate a návale ústretovosti nedošlo. Že na rozhodovanie o tejto veci nemal „gebir“. Presnejšie, že na vydanie tohto (svojvoľného) opatrenia by bol tento (civilný) súd vecne príslušný iba vtedy, ak by bol aj oprávnený rozhodovať vo veci samej. S alarmujúcim pripomenutím inej súvisiacej vážnosti, ktorú treba predostrieť verejnosti, aby pochopila, že tu už nejde (iba) o chybný „právny názor“ (!!!).
Lebo pre každého právne zorientovaného človeka musí byť zrejmé, že z danej skutkovej a právnej situácií nebolo „fakticky“ o čom rozhodovať. Lebo aj zorientovanému právnemu elévovi musí byť jasné, že o dôsledkoch personálneho rozkazu (ktorého zákonnosť bola, musela byť predmetom preskúmania) nemôže rozhodovať civilný súd. Lebo je to organizačné opatrenie PZ, ktoré má charakter výlučne administratívneho úkonu, na ktorého preskúmanie sa vzťahuje iný právny režim. S možnosťou podať opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje po vertikále nadriadený (služobný) orgán – podobne ako to pozná bežný človek zo správneho konania. A až voči (nesúhlasnému) rozhodnutiu druhostupňového, odvolacieho orgánu – sa môže podať žaloba. S upozornením, že ani v tomto prípade – nie na civilný – ale len a len na správny súd.
Len javí sa, že to by musela hlava pracovať rýchlejšie – ako pohnútky, ktoré viedli sudcu k jeho počinu..
A o tejto pravde, junáci, sa ozaj v právnom prostredí nemôže, nedá (vážne) diskutovať. Ibaže by k tomu viedli už spomenuté iné pohnútky.
A tu sme pri onej podstate a príčinách nehorázne falošného kvílenia a znevažovania novej vládnej garnitúry a jej cieľov „očistnej kúry“ na PZ. Orgánmi, trestného konania počnúc.
Pri pohnútkach, ktoré už musia mimoriadne vážne znepokojiť aj inú ako právnu obec. Lebo toto všetko náš junák mohol a mal vedieť. Ibaže naozaj nevedel alebo nechcel vedieť. Lebo tertium non datur.
A, že bé) je správne, to nie je len „prípad“ pre iné orgány. Pre (ne)možnosť disciplinárneho postihu, lebo priamy úmysel junákovi v praxi nejde „reálne“ dokázať, ale pre inú dôležitejšiu „obec“. Tú, ktorá je dňom a hádam už aj nocou presviedčaná o profesijnej nespôsobilosti novej vlády. Účelovo nemajúc už nič za sväté, za nedotknuteľné. S využitím všetkých prostriedkov na zvrátenie výsledkov volieb.
Obec, tá občianska, ktorá už nemôže byť ľahostajná voči tejto zlovestnej, už systémovej svojvôli. V duchu onoho odkazu Alberta Einsteina o tom, že svet nebude zničený tými, ktorí konajú zlo, ale tými, ktorí sa na nich pozerajú bez toho, aby niečo urobili.
Lebo je čoraz badateľnejšie, že tento prínos Einsteina pre svet dnes začína mať pomaly, ale isto väčší význam ako jeho teória relativity.
LEBO tu doma, to už dnes zreteľne pripomína situáciu „prípravy verejnosti“ na čosi, čo sme tu už zažili, čo sme sa už napočúvali – „ako si nedáme vziať štát“. Na čosi nekalé, na čosi, čomu sa môže dariť iba v prostredí nepoznania diania za oponou. Tými, ktorí sa ešte nezmierili s volebnou porážkou. Na čele s mediálnymi vlkmi, ktorí dnes – na konci tejto vypustenej „kačice“ prevzali do rúk tento nemravný štafetový kolík na „bežeckom okruhu – a ktorí s ešte väčšou silou a krikom manipulujú dnes verejnosť – držiac prívod týchto a im podobných informácií pod krk.
A že sa z obete – robí už bez škrupúľ útočník – o tom nesvedčí nič tak príznačne farizejsky – ako tento výrok panej z okien paláca, odkiaľ sa na tento bežecký (o)kruh vybehlo.
„Obzvlášť v rezorte vnútra je dôležité, aby všetky kroky boli nielen v súlade so zákonom, ale sa takto aj javili.”
No povedzte, vyzerá toto vyhlásenie národu – ako náhoda..?
PS:
Koľký to paradox doby, majúc na mysli tentokrát ozajstnú náhodu – keď ten pán, ktorý má na Slovensku výhradné právo autorizovať (svetové) kúsky, podobných tým hraničným, akých sme my nemými divákmi popri (bežeckej) trati – pochádza tiež z Pezinka. V mieste biologického domicilu ich žijúceho „ideového rodiča“ a inštitucionálnej dislokácie ich („špeciálneho“) právneho zázemia. Nemajúc pritom na mysli iba sídlo mimovládnej organizácie VIA IURIS, z ktorej tá pani, o ktorej je reč – vyšla.
LEBO tam, v Pezinku ten dnešný bežecký (o)kruh (nie náhodou) začal. Ideovo, verejne už v roku 2016, bezprecedentne, udelením Goldmanovej, tzv. zelenej Nobelovej ceny za svetovo významné ekologické počiny – bezvýznamnej osôbke, z bezvýznamným prínosom pre (svet) skrz bezvýznamnú skládkovú jamu, nemajúcu ani seba-väčší regionálny význam pre ekológiu prostredia.
Bodka. Lebo kruh sa uzavrel. Tentokrát nie ten „bežecký“, ale ten, ktorý dáva odpovede pre všetkých tých, doposiaľ hluchých, slepých, slovom ľahostajných – prečo to všetko…