… film z vojenského prostredia. Na motívy udalostí, ktoré sa stali, ktoré žijeme, a ktoré sa majú stať..
Dnes dávame 1. diel s podtitulkom:
Malá taktická ÚVAHA o veľkej strategickej chybe vo velení opozičných pozemných síl dislokovaných na Slovensku. A o ešte väčšom POUČENÍ o stave (ne)pripravenosti na rozhodujúci „útok“ bojovo naladenej, ale roztrieštenej a nevyzbrojenej armády proti násobnej presile žoldnierskeho vojska, s ucelenou logistickou infraštruktúrou na zemi a s výdatnou leteckou podporou zo vzduchu.
Tak poďme na ňu rovno, bez predohry. S vyvrcholením, ktoré neteší. Skôr bolí. Ako to už býva po prvý krát. Ako je tomu aj dnes. Ako by v jednotlivých veliteľských štáboch, osobitne v tom nosnom chceli k nemu, k tomu vyvrcholeniu, dôjsť rovnako nedočkavo, rovnako babrácky, rovnako opomínajúc potrebu „spoznania a prípravy terénu“ zaručujúcom úspech „na konci dňa“.
A toto babráctvo už pripravilo mnoho „horlivcov“ o chvíle, ktoré stoja za to. Vediac, ale nepraktizujúc osvedčené rady, ktoré sa im dostáva od tých, čo menej považujú za viac. Od tých, ktorí dajú vo chvíľach napätia viac na ľavú, uvážlivejšiu mozgovú hemisféru, ako na tú pravú, emočnú. A o toto nevyvážené rozloženie síl v hlavách opozičných štábov zatemňuje mozog, vyvoláva politickú slepotu a s tým aj prijímanie unáhlených rozhodnutí.
A s „dnešnými“ unáhlenými rozhodnutiami aj „zajtrajší“ problém, unáhlený kalkul so zradnou vidinou, že železo je už horúce natoľko, že treba kovať. Zabúdajúc pritom na to, že v tej vyhni nie sú sami. A že pre konečný úspech sa vyžaduje kooperácia v nej, s koordinovaním postupu pre spoločnú vec. Pre ukovanie nového, užitočného a pre život potrebného diela.
A v tomto rozpoložení sa práve nachádzame na Slovensku v tomto čase. Skôr v pozícií nedočkavých babrákov, nevnímajúcich okolie, nevnímajúcich signály zo svojho okolia, napovedajúce potrebe súčasného správania sa – idú stále to svoje. Dúchajú sami, nehľadiac na to, čo sa deje vôkol nich. Ani u susedov. Bez improvizácie, vyplývajúcej z meniacich sa pomerov, vyžadujúcej najprv rekognoskovať až potom konať..
A tie najvýznamnejšie a najdôležitejšie prišli z vonka práve včas. Ako semafor. Červená z Ústavného súdu a oranžová z volebných miestností. Vnemy, ktoré múdry človek vie čítať, a babrák prehliada. Múdry pre situačnú potrebu, babrák z unáhlenia blížiacej sa „rozkoše“…
Lebo rozhodnutie US bola stopka na ceste. Lebo spojené komunálne a regionálne voľby, bola výstraha, s možnosťou vidieť ďalej za špičku nosa. Vzácny trenažér, ktorý sme mohli v predstihu absolvovať – názorne ukázal, čo sa stane, čo by sa stalo, ak riadiaci operátor nezastaví na vyhlásenej stopke.
Rezultát Ústavného súdu – ako „objektívnu“ príčinu stopnutia unáhleného „generálneho útoku na Berlín“ – treba v tomto kontexte vnímať pozitívne, v tom duchu, podľa ktorého nie je všetko zlé, ktoré sa dnes ako zlé javí. Pre dobro zajtrajška.
A voľby – ako „milostiplné“ avízo na obnaženie „subjektívnych“, kumulatívne prepojených chýb v systéme vedenia a velenia opozičných síl.
Chýb spočívajúcich :
- v nejednotnosti spoločných, koordinovaných pohybov v „teréne“
- v nezdravo kalkulovanom počínaní v ňom, uprednostňujúcom vidinu úspešnejšej extázy na konci pred spoluprácou, ktorá jej nutne predchádza
- v prehlbovaní stavu odlúčenosti a dôsledkov vyplývajúcich z čoraz narastajúcej osobnej animozity ešte včerajších, v jednom zväzku žijúcich „partnerov“ – a od nej sa odvíjajúcej náchylnosti k nevere..
- a najmä v spojení s „ľahtikárskym“ prehliadaním nebezpečenstva terénu, v ktorom čaká už dlhšie na svoju prvú príležitosť dostať sa ku veľkému stolu – iná, nová, zdá sa, že srdcu bližšia partnerka. Tá „otvorená“. Tá s deficitom národného cítenia. Tá so západným strihom a dúhovým prelivom..
A keďže srdcu nerozkážeš, nevera bývalého partnera je predo dverami, čo je zlomový moment, pádny dôvod na šliapnutie na brzdy.
LEBO prvá, spoločná (povolebná) „svadobná cesta“ sa pôjde v trojuholníku – a bude s určitosťou viesť do „Istanbulu“. A odtiaľ, ako vieme, je ešte lepšie „spojenie“ do štátov s podobnou teplou klímou.
A hneď na to do „Dublinu“, v záujme kultúrneho obohatenia sa a na odbrzdenie doposiaľ zadržiavaného „incoming“-u, (aktívneho) cestovného ruchu..
A MY, ostatní, už len v roli bývalého „ROH“, ktorí síce budeme môcť do všetkého kecať, ale nikto nás nebude počúvať..
A toto nevidieť a nepočuť – je hazard, ktorý sa vie veľmi škaredo vypomstiť.
LEBO voľby v Bratislave boli zatiaľ len malou, skúšobnou referenčnou vzorkou pre veľké Slovensko. Názornou dosť na pochopenie vážnosti situácie, že predčasné voľby by v dnešnej „status quo“ znamenalo ísť na Slovensku tejto vzorke oproti.. A o to viac je na programe dňa potrebná zmenu prístupu toho uveriteľného opozičného doména v správaní sa k svojim (pokrvným) blízkym príbuzným.
Ergo, flagrantne to vyžaduje akútnu zmenu stratégie zhromažďovania a vedenia vojska v terajšom, v už podstatne pozmenenom situačnom teréne.
PRETO treba najprv poupratovať vzťahy s pokrvne blízkymi príbuznými. S tými, s ktorými zdieľajú spoločné hodnoty, s tými, s menším imaním, za to, s o to väčším srdcom pre rodinu, pre jej spolupatričnosť, pre jej dobro. LEBO po funuse zostanú iba oči pre plač. Už bez možnosti s tým niečo urobiť. Na dlhý čas. Ak vôbec…
I.
PRETO treba predoslať jasne, zrozumiteľne a bez okolkov všetkým nám, ktorých sa to týka bytostne, že volebnú súťaž na parlamentnej úrovni dnes nemá Smer, ani v postavení volebného premianta šancu vyhrať „verbálne“. Vyhrať v zmysle získania hodnotovo nakloneného elektorátu, ktorý by mu umožnil rozdávať po voľbách karty. Rozdávať karty v zmysle schopnosti zostaviť vládu s poslaneckou väčšinou v parlamente.
Primárne z dvoch prostých, ale zásadných dôvodov. Pre jeho nedostatočný palebný dosah a pre rezistenciu potenciálnych voličov. Lebo informácie, tie relevantné pre rozhodovanie sa voliča, sa cez hlavné média nedostanú tým, ktorých sa najviac týkajú. A ich rezignácia na svoj osud dosiahla dno, z ktorého nevidno na lepšie časy.
A to je smrteľná dvoj-kombinácia pre opozičnú stranu pôsobiacu v neprajnom verejnom priestore – v „smrteľnom“ postavení štvanej zveri, navyše s lídrami, ktorí sú na muške mocenských a mediálnych „strelcov“.
PRETO tadiaľto cesta nevedie. Cesta na národný Olymp vedie po úzkych chodníčkoch k príbytkom roztratených blízkych príbuzných. Doposiaľ nepremyslene opomínaných, ohrdnutých, a čoraz viac zámerne spochybňovaných a vytesňovaných z verejného priestoru pod falošnými zámienkami.
LEBO volebné avízo odkrylo v plnej nahote už dlhšie zahmlievajúcu pravdu o tom, ako si nevedia vziať Svätoplukove deti k srdcu slová o svornosti, o ťahaní za jeden povraz.
Nielen s porozumením, ale aj s ochotou pre tolerovanie si osobitostí každého dieťaťa – v záujme spoločného „rodinného statku“. So zmenou prístupu volebného suveréna voči príbuzným, ktorý neprehliada rodinu. So zmenou rétoriky. Tej, ktorá neodrádza od spolupráce. A ubrať z tej, ktorá rozdeľuje. A nebyť pritom dvojtvárny.
LEBO človek, ktorý chce byť uveriteľný tu doma, pre Slovákov v bytostných hodnotových otázkach, nemôže byť zároveň „presvedčený, že pre Slovensko neexistuje iná alternatíva ako byť súčasťou integračného jadra Európskej únie“.
Na druhej strane to pýta porozumenie, ochotu a ústretovosť aj od blízkych príbuzných, vediac, musiac vedieť, že nie všetci majú na to, aby boli „povolaní“ ku veľkému stolu. Zato s možnosťou privolať k nemu z každej príbuznej rodiny po pár zástupcoch. Menovite, ich zapísaním na predvolebnú pozvánku.
LEBO, ako to dopadlo bez rešpektovania tohto slovanského leitmotívu – to už vieme z histórie. A tá, ako vieme učí, preto si toto poučenie treba (navždy) zapísať za uši. Lebo toto poučenie už nielen učí, ale aj zaväzuje. V mene svojich predkov.
LEBO v opačnom prípade, v prípade akcelerácie predčasných volieb v terajšom „mode“ – bez spolupatričnosti a bez „rodinných pút“– tie nepovedú „k spaseniu“. Opak je pravdou, akokoľvek by sme si želali, aby tomu nebolo tak.
A pre tých krátkozrakých a nepočujúcich na jedno ucho treba sa vrátiť opäť k histórií, s rovnakou pohnútkou. Aby si spomenuli, ako dopadne pyšný, volebný suverén, keď nedbá na „príbuzných“, keď uprednostní úzke „osobné“ záujmy pred záujmami širokej rodiny. Keď nedbá na to, že zastupiteľská demokracia nie je o členoch strany, ale o občanoch Slovenska. O ich budúcnosti, tej kráčajúcej po stopách svojich predkov.
A tá asociácia na márne víťazstvo vo voľbách (HZDS) nech znie aj dnes, s poučením, že aj keď vyhráš, nemôžeš všetko. A hlavne, že nemusíš po voľbách ešte rozdávať karty. A preto sa treba vyhnúť tejto rovnakej, fatálnej chybe.
Lebo krátka pamäť a dlhé vedenie je cesta do pekla. A to sa už týka aj nás. Opravujem, predovšetkým nás…