S podtitulkom: ZASTAVME ich BRATIA. Lebo oni vedia čo činia…
Alebo KAM kráčaš Slovensko..?
Vopred avizujem, že pomenovanie príspevku s upútavkou prvoplánovo nepredurčuje „národný“ obsah príspevku, primárne je o volaní po zdravom rozume. Úprimne. O hrozbe, ktorá klope na dvere spôsobom, ktorí velí zdravý rozum vziať do hrsti, ba už mu vyhlásiť pohotovosť.
Žiadne silné slová, lebo skutočnosť je vážna ako nikdy doteraz. Ako sme v roku 1989 nemali ani v päte, ani v tých najčernejších predstavách. Len treba vedieť. A v súvislostiach času a javov, ktoré nám viac alebo menej unikajú. Vo fáze, ktorú už žijeme, už trestuhodne so zle nastaveným azimutom.
V tomto zmysle preto už treba odhodiť klišé píšuce len o „konzervatívnej“ potrebe „modliť a pracovať“. A vážiť si čo máme. LEBO, čo by dali iní zato…
LEBO skutočnosť alebo po novom „prežitá skúsenosť“ je dnes už desivejšia, „skazonosnejšia“ ako kedykoľvek predtým. Dupľovaná hrozba spočívajúca v tom, že ju na Slovensku ešte nevnímame ako trend, v súbehu, v postupnosti hromadiacich sa udalostí. Bez spojitosti s javmi a faktografiou, ako ich možno dnes detekovať v západných štátoch už ako neživotaschopné hodnoty, ako produkty predávané a dodávané k nám po dobe spotreby. Na „nosičoch“ zastupujúcich, či vystupujúcich pod značkou „progresívneho“ mainstreamu, nemajúc tento krát na mysli len média, ale aj stranícke štruktúry a politické figúry, ktoré tento prúd presadzujú vo verejnom priestore. Na čele s pani – na čele štátu a zároveň aj (neformálne) na čele najextrémnejšej straníckej štruktúry (PS) – s novou hodnotovou výbavou v DNA.
Hovoriac pritom o nebezpečenstve nielen ako takom, ale o dôsledku na jednotlivca, ktorý sa už bytostne, ľudsky existenčne týka každého občana na Slovensku. V „KRAJINE ktorej nerozumie“ tá pani, v „krajine, v ktorej sa nebudú báť ľudia zomierať“, „v krajine, v ktorej sa vojenský konflikt vzďaľuje tým, že jej pomáhame aj prostredníctvom vojenskej pomoci“, „v krajine, v ktorej ten, kto je proti odpojeniu sa od ruského plynu, ide proti záujmom Slovenska“.
Koniec citácií slovenskej „perlorodky“, koniec nádejam, jednoducho – už nie je dnes „tabula rasa“. A to sme si predtým, mysleli, že to bola vtedy jej nevýhoda..
Preto je také naliehavé povedať nahlas, aké je dôležité poznať fakty, vidieť si dnes za špičku nosa. A najmä si ich poskladať dokopy. Logicky a v súvislostiach…
Reč je o hrozbách v 2 smeroch.
Jednako tých, ešte „včera“ pravých, hodnotových, zmysluplných, založených na poznaní, na ľudskej SCHOPNOSTI rozpoznávať dobré od zlého, odlíšiť ponúkanú kvalitu od “šmejdu”. Faktorov vychádzajúcich primárne z osobnej (odbornej a morálnej) SPOSOBILOSTI, ktoré sa nám pred očami strácajú – zamieňajúc ich falošným uprednostňovaním kritérií, ktoré zo schopnosťou nemajú nič spoločné.
A jednako tých, ktoré majú pôvod v ideológii meniacej nastavenie spoločnosti od základov. Od prirodzeného dedičstva svojich predkov..
Stávame sa tak súčasťou spoločnosti, v ktorej začína dominovať neprirodzené forsírovanie hľadísk, ktoré sa „korporatívne“ presadzujú čoraz násilnejším spôsobom na miestach, kde sa rozhoduje (na rôznych úrovniach) o budúcom smerovaní nášho štátu. Pod zásterkou zarážajúcej pokryteckej tzv. „korektnosti“ (s rôznymi prívlastkami), ktorá má zmiasť bežného človeka, lebo má za účel významovo (slovne) prevracať hodnoty spôsobom, nezodpovedajúcim skutočnému pomenovaniu javov, veci alebo udalosti. Vedome FALOŠNE, farizejsky..
Takzvanej korektnosti bol na tento účel „vyrobil“ mediálny slovník a do verejného priestoru ušil „eufemistický kabát“. S cieľom, zakryť tak po andersenovsky nelogické, nerozumné, neprirodzené javy a udalosti RETORIKOU, ktorá excesy – ktoré sa ešte včera považovali za nepriechodné pre ich nezmyselnosť – neodôvodnene už nielen zjemňuje, ale im už dáva aj iný – nepravý – význam.
V tomto zmysle sa stávame už iba divákmi vo filme, ktorý mení pred našimi očami pôvodný, fundamentálny hodnotový systém, založený na prvotnej osobnej schopnosti a spôsobilosti jednotlivca. Prevracajúc ho prostredníctvom tzv. POZITÍVNEJ DISKRIMINÁCIE – nepoznajúcej v tomto prerastajúcom už zhubnom procese medze – keď sa v spočiatku v dobrej snahe pomôcť odstrániť isté diskrepancie z minulosti, predovšetkým so zámerom pomôcť postaveniu žien v korelácií voči mužom – prekročila miera zdravého rozumu. Zneužijúc túto navonok „empatickú“, verejnosti dobre znejúcu snahu pomoci na mimoriadne zvrhlé ciele.
Dnes sa tak stávame nemými a čo horšie už bezmocnými svedkami, kedy tento druh vyzdvihovania odchýlok prekračuje rámec potrebný pre zdravý vývoj jedinca i celej spoločnosti, zatlačujúc pravé a zmysluplné, dobou osvedčené hodnotové axiomy – a neprimerane, na princípe spojených nádob – nahrádzajúcich ich inými „vzormi správania sa“, vyzdvihujúc, okázalo dávajúc na piedestál doby excesné javy a prejavy jednotlivcov i celých skupín, často už až s úchylným potenciálom..
Dnes už spôsobom pripomínajúcim stav z konca úpadkovej éry Rímskej ríše. Tej, od ktorej sme prevzali a „do včera“ aj plnohodnotne využívali nosné, obdivné základy usporiadania spoločenských vzťahov, na ktorých stojí, ešte „do včera“ stála naša civilizovaná spoločnosť, počnúc fenoménom označovaným ako rímske právo. A dnes sa to všetko rúti ako domček z karát.
Zvrátenosť tohto procesu spočíva v uprednostňovaní kritérií založených na bezhraničnej, často až bezuzdnej podpore, vyzdvihovaní a flagrantnom povyšovaní záujmov určitých skupín obyvateľstva pod hlavičkou ich marginalizovaného postavenia – pri súčasnom znevažovaní majoritnej časti obyvateľstva a ich záujmov a oprávnených potrieb, javiace už v mnohých prípadoch prvky „historickej odplaty“, a potreby jej kompenzácie na úkor súčasníkov.
Povyšujúc ich na animozity smerujúce voči väčšinovej časti obyvateľstva do verejného priestoru zámerne, účelovo ako horúcu tému spoločnosti na akútne riešenie – nepredstavujúci v rebríčku bôľov trápiacich dnes túto časť ľudí na Slovenku ani za smerodajný, tobôž nie prvoradý problém.
A viniac za to už aj Cirkev a kresťanov, to je už stav, ktorý – v dnešnom spoločenskom strete, majúci už ideologický charakter – mení pozíciu „žalovanej strany“ na legitímnych „žalobcov a sudcov“…
Nezabúdajúc, že v tomto „nepriateľskom voze“, s duchom nového ideologického nástroja na riadenie správania sa ľudí sa vezieme bez toho, aby sme na „historických krivdách“ a nedostatku empatie k nim akýmkoľvek spôsobom podieľali.
LEBO MY sme NEKOLONIALIZOVALI, MY sme „neznásilňovali“, MY sme nelikvidovali, MY sme nedrancovali materiálne a ľudské bohatstvo kolonizovaných krajín za cenu najvyššiu, o akej by vedeli hovoriť pôvodní obyvatelia Ameriky, Afriky, Indie atď, atď…
A rovnako to platí aj o správaní sa k iným skupinách obyvateľstva, podsúvane „marginalizovaných“ spôsobom, ktorý až ohavne premyslene, účelovo a cieľavedome sa snaží o nehorázne hodnotové preformátovávanie správania sa (aj) nás na Slovensku. A deje sa to cez rovnako premyslené – obludné prisudzovanie „historickej zodpovednosti“ (aj) Slovenska za tieto obludnosti. A tým aj za jeho nútené „kajanie sa“ každodenné za ne. A za plošnú „nápravu“ spôsobom, ktorý už desí…
A na pochopenie týchto súvislostí stačia 2 exemplárne príklady. Za všetky ostatné…
I.
Ako prvý príklad k nosnej téme dobre poslúži „dobrovoľný príkaz“ zhora futbalistom (aj) zo Slovenska v medzinárodnom zápase ísť DO KOLIEN, kľaknúť a symbolicky sa kajať na ihrisku, chýbajúc tomuto starostlivo režírovanému divadlu iba nariadenie s tichou modlitbou – mea culpa, mea culpa, moja najväčšia vina. S dôvetkom, ktorý je ozaj namieste:
MY sme nestratili ani pamäť, ani rozum, iba ľudí morálne a odborne schopných riadiť a spravovať tento štát. Chvalabohu nie tých v našom futbalovom zväze..
Počujete dobre..?
LEBO ZAČO, PREČO MY?
LEBO tu je kľúč k pochopenie podstaty, o čo dne ide, o čom je aj v tomto príspevku reč. Kľúč k dnes podsúvaným príčinám a zajtra k ich „nedoziernych“ následkom na myslení a konaní ľudí „po novom“…
II.
A ten druhý príklad je z rovnakej dielne – meritom veci rovnaký v podstate veci samej – ako by ho mala jedna, tá istá mater..
TEPLÁREŇ, falošné slzy, a všetok ten naň nadväzujúci vyvolaný „cirkus“ okolo neho, odvádzajúci úmyselne pozornosť od skutočných dôvodov odsudzujúcej vraždy, jej nehoráznym zneužitím na ciele, o ktorých je reč. Tak nápadne podobným nemravnému zneužitiu vraždy novinára a jeho družky na ciele, ktoré boli leitmotívom udalostí, ktoré po nej nasledovali. Ako pod kopirákom, v zásade aj s rovnakými ľuďmi, z rovnakej „straníckej komunity“, len ciele boli odlišné..
V danom prípade s hanebným očierňovaním Slovenska aj na pôde EP, s ešte zákernejším spôsobom „vykonania úlohy“ vazalmi od nás, zo Slovenska.
Počnúc „POZÝVACÍM listom“, iniciovaným v Európskom parlamente predĺženou rukou tých, ktorí to riadia spoza opony – spoluautormi návrhu uznesenia deklarujúceho „nenávisť a neznášanlivosti voči komunite LGBTIQ+ na Slovensku a o jej zastrašovaní“), podaným Bilčíkom, Šimečkom, Hojsíkom, Wiezikom a Nicholsonovou. Mimochodom, ten istý Bilčík, ktorí bol iniciátorom návrhu uznesenia o vylúčení europoslancov zo SMERU z frakcie socialistov v EP (!!!). Progresívne, však?
A tragédia v priamom prenose bola, že to nebola iba „nevinná“ hra pár „liberálnych“ extrémistov, ale že na Slovensko aj skutočne prišla skupina poslancov z EP „šetriť“ a „súdiť“.
A úplne najväčšia tragédia, ktorá velí zdvihnúť nemých divákov zo sedadiel, je, že aj vyšetrila porušenie práv, pre istotu ešte raz, že aj vyšetrila porušovanie ľudských práv pre túto skupinu obyvateľstva majoritnou časťou obyvateľov Slovenska. A aj (od)súdila..
Len s jedinou (zatiaľ) nedopovedanou koncovkou, ktorá čaká v rade, ktorá príde na „konci dňa“, na konci tohto procesu – TRESTANÍM za správanie, ktoré nie je v súlade s novými „hodnotami“. Trestanie nepoučiteľných, trestanie neprispôsobivých jedincov, vyskakujúcich z radu. Zatiaľ nedokončeným procesom trestania, zato s už začatým dielom skazy. Po vzore nášho nového vzoru na večné časy a nikdy inak..
Ale to už predbieham fakty a svedectvá, uvedené v 2. časti..
Papier neznesie, čo by bolo treba napísať na margo toho obludného systémového prevracania hodnôt, faktov – v kontexte porušovania ľudských práv USA a jej európskych vazalov každým božím dňom, a s ním súvisiacim zneužitím mocenských prostriedkov, mediálnych nástrojov, ekonomických záujmov držiteľov nitiek, riadiacich svoje bábky na diaľku.
Za profity, ktoré tak veľmi pripomínajú, ešte dnes stále doznievajúce pripomínanie si Judáša, schopného poprieť za 30 strieborných to ľudsky najvzácnejšie, čo človek má, vlastnú česť..
III.
PRETO nikdy nezabudnime po post-veľkonočnom zamyslení, úvah a myšlienok každého z nás na margo všedných dní, do ktorých kráčame – na odkaz sv. Augustína, prorocky platný do každej doby, tej našej zvlášť :
Keď sa mu sťažovali na „zlé časy“, odpovedal im veľmi jednoducho: „VY STE ČASY !“.
A tým je povedané v jednej skoro holej vete všetko, čo potrebujeme vedieť do nastávajúcich dní. Všetci, do nohy. Lebo bez nich to nepôjde (ani) v septembri..
(pokračovanie 2. časťou)