Osobitne jej poslednej zoťatej HLAVE (22)
Je to lúčenie so zadosťučinením, s inšpiráciou od majstra Válka, s prechýlením na smutné, presmutné časy, ktoré sme si odtrpeli „MY časy“, ktorí rukou spoločnou a nerozdielnou nesieme svoju časť viny za ne.
Je to zároveň lúčenie s neželaným obrazom, ktorý zanechal nezamazateľnú hlbokú stopu na duši slovenského človeka. S ranou, ktorú nejde s tou fyzickou porovnať.
Ten obraz nechcem jatriť bezcieľne. Chcem len priblížiť, vrátiť čas, a pripomenúť ho ako memento doby. Aby sa ani nezabudlo, ale aby ani nezostal bez následkov.
Aj ako pietnu spomienku. A zároveň aj ako poučenie, ktoré patrí histórií. Tej, ktorá aj učí, aj žaluje. Tú odídenú, odchádzanú, veriac, že už navždy stratenú garnitúru..
I.
Tak mnoho si zobrala, tak málo priniesla,
len zo sŕdc našich nádej odniesla.
A kormidluješ stále bližšie tam, kde všetko spáli hnev a zloba.
Prečo si vôbec prišla..?
Prečo ťa vôbec vyplavila táto nezmyslená doba..?
S čím si prišla slúžiť vlasti..?
Korupciu koriť, a či len šliapať si po jazyku..?
Počúvajúc rovnakú mantru celé tri roky,
nevediac či zo zúfalstva, a či už len zo zvyku..?
A ešte viac ako doposiaľ ničiť dôveru,
brať ľuďom nádej,
a rozhasiť ešte aj vzťahy medzi nimi.
Viac klamať, súdiť druhých,
práva sa neprávom domáhať,
a ešte nemravnejšie krásti..?
Či len mamona a či moc ti zatemnila hlavu..?
A či len vina splatiť cudzí dlh, s novým poriadkom prísť,
alebo len „otvoriť“ na našom dome okno,
a rozbiť jednotu davu…?
Či šíriť vôkol seba stály klam…?
Uvoľniť mravy, a nadobro sprítomniť prietok všetkým zlám..
Sťa nektár sladký povrchne sprvu si sa zdal.
Aj k pitiu smädným rtom po dobrých mravoch si sa kradmo núkal.
Však na dne čaše zostal blen…
Ten, čo dnes sa už nedá piť.
Keď už nezostalo žiadne oko suché,
keď zostali oči všetkým pre plač len…
A čo z toho klamu zostalo, dobrý pane…?
Len ilúzia, bieda a ničota ducha.
Preto sa žiada už nezostať iba pri slovách útechy,
ale vziať osud do každého z nás svojej dlane…
Bo Slovensko je dnes ako malé dieťa,
s neprajnou macochou v dome.
Macochou, čo sťa bájna Artemis dve tváre má.
K cudzím sa rada otvárať a túliť,
kým tých vlastných sa bez hany a bez škrupúľ ľahkovážne vzdá…
Nuž dobre, dá sa povedať, veď aj plač je dar…
Veď dieťaťu býva slza na útechu.
Už horšie je, ak sa zmení na bezmocný žiaľ.
A „dieťaťu nášmu“ dnes z úst sa už derie verš ťažší ako plač.
Preto už dosť bolo „musíš niečo strpieť“,
Už žiadne kľač.
Toto je odkaz sebe, aj už od stola odchádzajúcej moci,
čo vkradla sa na scénu obscénne,
potajme, kradmo, neskoro, hlboko po polnoci.
Aj tej predtým, čo bez nás, horúcou hlavou,
a perom „miesto-držiteľky Ríma“ stvrdila na fest jej kradmá ruka.
Obchodník so cťou,
čo za cenu najvyššiu kus dedovizne bezostyšne cudziemu pánovi ponúka…
Ten, čo na zadrž pero pyšne rečie : Veď je to pre nás veľkorysý dar..
Danajský, pripomenúť treba…
Ten, čo skutkom sa – aj napriek hlasnému detskému NIE –
z vôle „rímskej“ stal..
9. február. (2022)
Deň, ktorý pre podlý Rím musel prísť, aj keby už nebolo ani na kus chleba..
Deň potupy a zrady predkov.
Deň, keď vlastnej štátnosti sme sa nehanebne vzdali…
Keď vazalmi, tu doma, na Slovensku
sme sa zo dňa na deň dobrovoľne stali…
Vediac, že to, čo sa udialo na Slovensku v tento deň
nebolo vykonané pre dobro ľudí, pre bezpečnosť a pokoj.
A už vôbec nie úprimne, z lásky preň…
Preto treba zostať verní sebe po celý život.
Všetci…
Bo byť TU doma, nie je fráza, slová bez obsahu.
To slová až hriešne sväté sú,
To nie sú prázdne, detské reči…
NEZABUDNIME ani na to, keď najlepšie ženy a muži
na poplach – v túžbe po mieri – márne bili v tomto štáte.
Len prečo VY – Artemis z paláca – oň žiadny záujem nemáte…?
A tak sa pýtame MY, ktorí tú vojenskú pomoc hádam VŠETCI odmietame :
Čiu hru, v čí prospech ju tak bezhranične a tak oduševnene hráte..?
II.
A na koniec, trocha prozaickejšie, adresujúc to vám, pán HEGER…
Už nadosmrti, do svojej, tej politickej,
slovo DEMOKRAT už viac nezneucťuj, nehaň.
Vo význame, ktorý ho ctí,
TY do úst na verejnosti už nikdy, nikdy NEBER…
PRETO pokorne a s bázňou vypočuj posledné želanie nás,
čo sme bezmocní stáli doposiaľ bokom.
Rovno, a ak Ti ešte chrbtica pustí, vzpriamene opäť raz kráčaj.
Charakterne, ukotvene, pevným krokom.
Bo človek KTO povie, že nie je odborník na to,
KTO je žena a KTO muž,
preň platí už len slovo odpustenia.
S odkazom, zmĺkni už, či radšej navždy čuš…
Lebo nejde ešte večer v stave milosti sa kajať
a prijímať sviatosť oltárnu v chráme Pána.
A hriešne, ako farizej sa správať mimo neho
od samého rána..
Bo človek, čo zradí,
čo stratí to duchovne najcennejšie, čo má, čo so sebou nosí..
SEBA,
to je ako u hladného prísť o každodennú kôrku chleba…
Rovnako ako ten obuvníkov chlapec, čo dotvára náš duchovný obraz biedy,
keď neviem prečo práve on tou schizofréniu (doby) trpí,
keď navzdory všetkému, on po vonku aj tak chodí bosý…
A tak na záver už len logická otázka : Ako je možné týmto ľuďom veriť..?
Odpoveď, nemajúca alternatívu je len jedna:
Už nikdy nemožno vedenie štátu – takýmto – ešte raz do ruky zveriť…
Preto NAVŽDY ZBOHOM,
od tých, ktorým jedno oko plače a druhé sa smeje.
A keď čas na kúsok smiechu
už dnes – so všetkou vážnosťou – sa práve chystá odviať staronový (západný) vietor..
Za pozostalú slovenskú pospolitosť
Laco Kopál